Pripomínal potom dva roky s čoraz väčším nadšením, ako pomenuje aj ďalšie storočie v zásade nespisovným slovom, aby opäť provokoval uvažovanie. A uvažoval, či je ono slovo naozaj také presné a nevyhnutné, aby sa ho nevzdal.
Pri svojom ďalšom pokuse o esej nazval nakoniec – aj po dohode s vydavateľom Lászlóom Szigetim – súčasné 21. storočie iba čudesným. Isto aj preto, ako sám v texte uvažuje, že 20. storočie bolo, keď ho pomenúval, uzavreté, a to súčasné sa iba pomaly otvára.
„Čas, ktorý prežívame, je vždy jedinečným časom. Každá nadchádzajúca minúta je už odlišná od tej predchádzajúcej. Minulosť a budúcnosť nie sú tak prostou modifikáciou a predĺžením, teda akousi predsieňou či východom z prítomnosti. A práve táto jedinečnosť či neopakovateľnosť, to charakteristické tu a teraz, je vlastnou a nezastupiteľnou doménou umenia,“ píše pomerne prozaicky Štrauss.
V novej knihe sa však popredný slovenský kunsthistorik, umelecký kritik, docent teórie a dejín umenia odklonil aj od umenia, ktoré bolo v predchádzajúcom prípade hlavným rámcom knihy. Je to celkom pochopiteľné. Tomáš Štrauss v umení nikdy nevidel samonosnú konštrukciu. Naopak, prízvukoval práve odraz aj kritiku spoločnosti, v ktorej umelecké diela vznikajú.
Toto čudesné 21. storočie tak – možno úmyselne, možno nevdojak – pomenúva aj premenu postavenia samotného umenia.
Pokus o esej, s ktorým Tomáš Štrauss opäť prichádza, je pokusom navrátiť do spoločnosti kontext, a tak ozajstné myslenie. Esej samotná je pokus – pomenovať či zaujať postoj. Štrauss v novej knihe spája spoločnosť, médiá, internet, politiku, umenie… kontext objavuje stále nanovo. A pochybuje napríklad o sile, dokonca o zmysle písaného slova v súčasnosti. Ale robí tak práve na pôde písaného slova.
Aj preto z tohto čudesného 21. storočia najviac cítiť postmodernu a ju určujúcu relativitu. A azda aj preto sa autor pri svojom skúšaní a hľadaní stále znova obracia do uzavretého 20. storočia. Kým dnes riešenia vedúce k jasnému koncu nikto nehľadá, v minulom storočí ich s istotou sebe vlastnou ponúkala každá ideológia.
„Pasovať sa s práve prežívaným časom alebo čo aj s novými dobovými konvenciami a mýtmi, tie nielen prijímať, ale aj aktívne analyzovať obklopujúce nás dianie, osobitné vyhliadky na úspech neposkytuje. Problém je v tom, vymedziť si, či je naším konečným cieľom pochopiť a definovať tie alebo iné rozplývajúce sa pavučiny, čo nás obklopujú, alebo sa do nich len jednoducho vnoriť,“ píše Štrauss.
Isto je namieste spýtať sa, či sa už vôbec 21. storočie začalo. Či to nie je tak, že v prvých rokoch nového letopočtu ešte dobieha storočie predchádzajúce. A iba s odstupom bude môcť ktosi zhodnotiť, v akom čase dnes žijeme, pokiaľ ho nemeriame iba číslami, ale napríklad podobou spoločnosti. Veď ani to 20. storočie sa nezačalo skôr, ako sa začala 1. svetová vojna…
Tomáš Štrauss sa ani nesnaží odpovedať, podobne ako sa nesnaží pomenúvať. V tomto svojom diele sa predovšetkým pýta.
A už teraz – podobne ako už pri dopisovaní svojej predchádzajúcej veľkej eseje uvažoval o voľnom pokračovaní – prijíma a spracúva nové podnety. Uvažuje, že ak by sa zopakoval úspech knihy Toto posrané 20. storočie, ktorá si rýchlo vyslúžila druhé vydanie, doplní Toto čudesné 21. storočie o ďalšie postrehy.
„Je legendárna pax americana dnes už na konci, ako to mnohí európski a ázijskí publicisti v rôznych takzvaných faktografických argumentáciách vehementne dokladujú? Myslím si, že to tak nie je. Podobne ako pred dvetisíc rokmi historické Rímske impérium je Amerika ešte aj dnes silnejšia než všetky ostatné štáty. Silnejšia dokonca aj ako prípadná homogénna kombinácia všetkých iných štátov sveta dohromady,“ píše Štrauss.
Sám si aj v uvažovaní na stránkach knihy uvedomuje, ako rýchlo dnes plynie čas.
Až v tretej z troch rozsiahlych kapitol diela smeruje potom teoretik umenia jednoznačne do vlastných vôd. A opäť sa pýta – už v názve: Umenie ako východisko a alternatíva? Ak aj odpovedá, hovorí bez veľkej istoty v budúcnosť:
„Akékoľvek všeobecné, alebo zasa príliš konkrétne, na jedinca a jeho zvyklosti sa viažuce návody vnímania a hodnotenia umenia a práve prežívanej skutočnosti, ktoré nám nanucovali predvojnoví a povojnoví avantgardisti, medzičasom praskli ako mydlová bublina,“ píše Štrauss. „Je všeobecná ľahostajnosť a nezainteresovanosť dnešných postmoderných čias nevyhnutne nejakým novým, všetko revolucionizujúcim východiskom praxe akéhosi bezprecedentného žitia a rozmýšľania? Nezdieľam tento názor. Nie som v tomto smere optimista,“ dodáva potom.
Je dobré pripomenúť, ako sa každá avantgarda – odmietajúc a búrajúc staré, pokúšala vystavať nový, konečne platný systém. Tomáš Štrauss takúto pripomienku viac ráz neopomína. A akoby tak ilustroval, že začiatok postmoderných čias možno vidieť ešte vtedy, keď kraľovala moderna. Keď každá avantgarda robila skutočnosť stále viac relatívnou.
So svojou novou veľkou esejou pomenúva Tomáš Štrauss najmä premenlivosť súčasnosti. Nie je prvý, nie je ani posledný. Je určite zaujímavý.
Celé to má však jednu vážnu chybu. Ako dokladujú aj citované vety, Tomáš Štrauss je mysliteľ, ktorý nevyhnutne potrebuje nielen publikum – ale predovšetkým mocného redaktora. Najmä s takým môže publikum pre svoje myšlienky rozširovať.
Tu však publikum nie je podstatné. Dôležité sú otázky, ktoré Štrauss pred čitateľa stavia.
Toto čudesné 21. storočie sa tak zdá byť ideálnym pre zrod nových, skutočných intelektuálov. Takých, ktorí rastú, lebo o všetkom pochybujú a ničím si nemôžu byť istí. Kto prejde naprieč cez celé Toto čudesné 21. storočie, ten sa za intelektuála môže skutočne a bez váhania považovať.
Tomáš Štrauss: Toto čudesné 21. storočie, Kalligram
