Kritikom tak tento krstný otec literatúry juhoslovanských národov poriadne zamotal hlavu. A celou ďalšou tvorbou pokračoval v úsilí zmeniť spôsob čítania literárneho diela. Od toho by sa mal podľa neho odvíjať spôsob písania.
Týmto postupom postupne vznikali iné netradičné Pavičove knižky – romány a zbierky poviedok písané formou krížovky, slovníka, klepsydry, skladačky, príručky na hádanie z tarotových kariet, astrologického sprievodcu pre nezasvätených alebo knižky so stovkou možných koncov. Kompozične ide o dielka, ktoré sa dajú čítať rovnako od stredu ako odpredu i odzadu.
Návod na prečítanie takých útvarov môžeme odvodiť od autorovej analýzy spomínaného Slovníka. V nej majster pripodobňuje svoj text k veľkej členitej soche, ktorú musíme obísť, aby sa dala vidieť a pochopiť celá, keď sa môžeme pristaviť pri hociktorom detaile alebo záhybe výtvoru.
V podobnom mystifikačnom duchu sa odvíja aj aktuálny román, antológia poviedok neexistujúcich autorov. V origináli vyšlo Papierové divadlo v roku 2007.
Pavič si s dôstojnou bravúrou vymýšľa texty a ich autorov aj autorky. Každá z krátkych próz spolu s fiktívnym biografickým medailónikom jej stvoriteľa reprezentuje jednu z literatúr, do jazyka ktorej boli niektoré z Pavičových textov preložené. Zastúpený je aj „slovenský“ a „český“ text.
Ako sám autor hovorí v predhovore, poviedky nemajú kopírovať či napodobňovať tradíciu konkrétnych národných písomností, ale ich gurmánsky dopĺňať: „…jsou jakousi mou přílohou k těmto literaturám, dá-li se tu slova příloha použít ve významu, v jakém se s ním setkáváme na jídelním lístku.“ Autor tak má voľné pole vo svojej ornamentálnej imaginácii a hravých aspektoch rozprávania, ktoré občas svojou absurditou, mystikou a zvláštnym humorným napätím pripomenú umeleckých polyhistorov, ako je Woody Allen, Kurt Vonnegut jr. či Douglas Adams. A pripomínať môžu aj krátke prozaické nevšednosti filmového režiséra Pedra Almodóvara.
Vstupné poznámky o vymyslených literátoch síce môžu vyzerať ako vynútené riadky, ktoré treba pri čítaní rýchlo preskočiť, ale v skutočnosti majú v sebe niekedy zaujímavejšie zápletky ako po nich nasledujúca poviedka. Môžeme sa tak dočítať o dôvodoch, prečo aj ako písať: „Talianska spisovateľka“ začala tvoriť, lebo „odmalička chtěla být kurva a dostat se přímo do pekla, ale řekli jí, že tam ženy neberou.“
Nájdeme aj návod, ako sa stať známym (Srbsko): „Vstoupil do povědomí i díky jistému odborníkovi na španělskou literaturu, který sepsal všechny španělské prameny, v nichž o Pavičovi není ani zmínka.“ Niekto prerába anekdotu hochštaplera, ktorý bol v „príbuzenskom vzťahu“ so Stalinom (Gruzínsko), prípadne čitateľa surrealisticky prekvapia najkratšie dejiny literatúry minulého a tohto storočia v piatich riadkoch (Švajčiarsko) alebo patafyzická definícia poviedky (Nórsko).
V Pavičovom kaleidoskopickom románe – antológii je v popredí miešanie a trieštenie identít. Stretávajú sa tu ľudia rôznych časov a priestorov, veľkú úlohu hrá spájanie snov s realitou.
V niekedy fejtónových textoch sa ženám nanúti predstava o fúzoch, do ktorých si túžia utrieť ústa po zjedenej baranine, inde sníva dáma život svojej sestry a švajčiarsky hudobník sa mení na dievčatko. Nájdeme aj dekadentný humorný sex v „americkej“ poviedke, ktorá pomerne úchylne čerpá z magického realizmu (milovanie maloletého s bývalou černošskou mníškou cez oká hojdacej siete v rozkvitnutej záhrade). Potom krátky hororový príbeh so smrteľnou pointou akoby z vrecka Stephena Kinga („arménsky“ príspevok). Prízraky a hrôzu ako naliehavé až osudové mystérium (Francúzsko, Japonsko). A dôkazy o tom, že aj zaschnuté škvrny na spodnej bielizni sa môžu stať zvláštnym hieroglyfickým literárnym dielom (Turecko): „Protože všechny ty báchorky na pentličkách nejsou nic ve srovnání s takovými opravdovými příběhy psanými mužskou a ženskou krví.“
Popri historických črtách sa autor neraz dotýka aj aktuálnych tém, ako je AIDS, globálne otepľovanie a smrť knihy. „Kniha zomrela v kameni, potom v hlinených doskách, na pergamenových zvitkoch a teraz umiera v papieri,“ predpovedá „holandská“ poviedka.
Pavičovo vlastné tvrdenie na inom mieste také skeptické nie je, len premieňa význam pojmu. Kniha sa stáva obyčajným textom, písačkou a literárnym útvarom môže byť čokoľvek. Napríklad odkaz v mobilnom telefóne, návod na použitie, nápis, heslo, esemeska, príbalový leták, esej, grafiti alebo ikon(k)a. A miesto je aj pre ženskú literatúru, ktorá podľa Paviča patrí k presadzujúcemu sa fenoménu 21. storočia.
Milorad Pavič priznáva, že ako autor sa cíti v novom tisícročí akosi osamelý. Aj keď asertívne „ženské písmo“ v súčasnom literárnom svete víta.
Pestrosť a originálnosť tém aj rôznorodá forma poviedok (list, spomienková črta, diplomová práca, báseň v próze, historická úvaha…) dávajú čitateľovi často zabudnúť, že autorom predloženej antológie je iba jeden človek. Chvíľami začne veriť v existenciu vymyslených spisovateľov – pokiaľ to teda Pavič pripustí.
A Pavič v impresívnych čriepkoch rozmarného a rôznorodého rozprávania, ktoré sú náročné na zmenu kódu čítania, robí čitateľovi túto službu zavše rád. Niekedy je to síce len literárna hra, ktorá nemusí byť až taká zábavná, občas borghesovské záhadné súvislosti, inokedy však tryskajúca veselá prozaická šťava. Každý si nájde útržky myšlienok a vtipov, ktoré mu konvenujú, aj keď celá knižka mu nemusí až tak chutiť. Aj preto sa ju oplatí, hoci len na preskáčku, čítať.
Milorad Pavič: Papírové divadlo (Román – antologie aneb Současná světová povídka). Preložila: Stanislava Sýkorová. Vyd. Mladá fronta
