Recenzia: Históriu je radosť čítať, Zdochnuté srdce dočítať

13.09.2009 09:46

História a Zdochnuté srdce sú dve knihy. Ani to, že vychádzajú z prakticky rovnakého prostredia, neprekvapí. Ale pri priepastnom rozdiele medzi románom, čo napísal básnik a vydavateľ Peter Šulej, a novelou, ktorú stvoril autor s pseudonymom Eli Elias, stojí za to postáť.

Navyše román História vstúpil do života celkom potichučky. Vydal ho ešte pred letom Koloman Kertész Bagala, ponúkol v čistej knižke, ktorá prináša aj niekoľko hravých mimotextových nápadov. A pridal do každého výtlačku len niekoľko voľne vkladaných pozvánok na čítačky a oznámení o otvorení súťaží.

Nožičky na podpätkoch trčiace z vane plnej peny, ktoré zdobia titulnú stranu Zdochnutého srdca, zatiaľ Ikar vystŕkal tiež už pred letom kade-tade. Stavil na autorský pseudonym, ktorý má aj s obsahom celkom otvorene konkurovať zavedenej značke Maxima E. Matkina z konkurenčného Slovartu. A pridal aj vyjadrenia napríklad spisovateľky Oľgy Feldekovej či herečky Petry Polnišovej.

Novinku chválili ako počin, čo priam epochálne opisuje súčasný svet a život na prahu štyridsiatky.

Lenže Históriu je radosť čítať. A Zdochnuté srdce zase dočítať.

Peter Šulej vytvoril košatý príbeh troch (a viac) kamarátov. Pohybujú sa na hranici oficiálnych povolaní a umeleckého polosveta. Žijú medzi bývalou totalitou a súčasnou slobodou. Zažívajú neuveriteľné príbehy zo skutočného života aj chvíle paralelnej histórie, ktoré knihu ešte obohacujú. A stretávajú a hľadajú… ženy.

Z príbehu Šulejových kamarátov smrdí skutočnosť. Nie je ani ťažké zasadiť niektoré z úlomkov príbehu rovno do bratislavských krčiem a kaviarní. Ľahko ich možno obsadiť študentmi a študentkami umeleckých škôl či snívajúcimi poetkami aj celkom prozaickými donchuanmi.

Nakoniec ani nie je dôležité, kto príbeh práve rozpráva. Či je to Peter, či Miro, či Daniel. Ich osobné príbehy sa splietajú do jednej výpovede o hľadaní šťastia. Takej plnokrvnej, že s každou ďalšou stranou sa zvedavosť, ako sa príbeh skončí, rozžaruje viac a viac. A keď nakoniec šťastie všetci kamaráti naozaj nájdu, čitateľ sa necíti podvedený. Lebo je to gýčové, trocha kostrbato prekvapujúce, ale zase iba úžasne živé.

Otázkou, ako sa tento príbeh skončí, môže zahorieť aj čitateľ Zdochnutého srdca. Aj pre niekedy až surovú komiku, ktorá miestami rozprávanie oživuje, môže prehliadnuť vypočítateľnosť novely.

Eli Elias rozpráva v prvej osobe príbeh slobodnej matky s úspešnou kariérou. Stretáva hneď dvoch kamarátov zo svojej mládežníckej partie. Už niekoľko rokov ne… mhm… a naráža na toľko prekážok, že si môžbyť ne… mhm… ani v celom tomto príbehu. A pomedzi tieto neúspešné pokusy o… mhm… sa zopár ráz poháda s matkou, zažije smrť v rodine, rozíde sa a zíde sa a nakoniec: Je to gýčové, trocha kostrbato prekvapujúce, ale zase iba úplne po… mhm.

Také je Zdochnuté srdce umelé. Po Matkinovi Eli Elias neopakuje, ako by sa ním inšpirovala. Opakuje akoby z neho „čerpala“ rovno cez kopirák. A ak je každé ďalšie Matkinovo dielo slabším odvarom predošlého lesku, dielo, ktoré vytvoril nový pseudonym, je iba ďalším odvarom z tohto radu. Aj preto sa okrem otázky, ako sa tento príbeh skončí, pri čítaní nástojčivo vracia otázka, kedy sa to skončí.
Román Petra Šuleja ani novela od Eli Elias neboli zlou voľbou na čítanie na horách či na pláži cez uplynulé leto. Ale teraz by Zdochnuté srdce, keď sa tam už nezaradilo hneď pri svojom vzniku, malo patriť histórii. A Šulejovu Históriu zas môžeme pokojne do histórie zapísať.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk