Kniha týždňa: Woolloomooloo

04.10.2009 10:00

Bude reč o knižke Smiech a slzy Tatra revue a názov mojej poznámky videl sa mi pri tejto príležitosti veľmi príhodný. Woollomooloo je magické slovo, skoro ako keby omylom vypustené zo slovníka čarodejníkov. Vyzerá neskutočne, ako keby som si ho pre niektoré predstavenie v niekdajšej Tatra revue práve vymyslel.

V skutočnosti sa tak volá jedna prístavná štvrť v Sydney. Práve tu si našiel svoj nový domov Juraj Berczeller. A práve jeho orchester mal dominantné postavenie od samého vzniku nového bratislavského divadla. Skoro až do jeho zániku.

Stretol som sa s Jurajom Berczellerom v roku 2004 v Sydney a venoval som mu k jeho deväťdesiatinám kresbičku. Už sa nevolal Juraj Berczeller, ale Georg Best. Však mnoho sa zmenilo od toho roku 1968, keď emigroval pred nájazdom vojsk spriatelených armád Varšavskej zmluvy až do Austrálie. A teraz, na svoje narodeniny, sedel za klavírom vo Woodfire Pizza Cabaret Restaurant, ako keby sa medzitým nič nestalo. Sedel presne tak isto, ako si ho pamätám ešte z Tatra revue, len teraz vedľa neho džemovala čierna gazela. A on sa láskal s klavírom, presne ako vtedy. A ako vtedy mal v tvári presne ten istý výraz, stále ten istý jemný ironický úškrn pod fešáckymi fúzikmi a iskra v oku. Úsmev človeka, ktorý vo svojom živote už všeličo preskákal, a teda vie.

Dôverne sa ku mne nahol a s budapeštianskym prízvukom mi povedal:
„Uho už velmi nepočuje, ale okko stále vidí!“
A pozrel do hlbokého výstrihu čiernej gazely.

V prestávke sa k nemu hrnuli gratulanti. Emigranti po roku 1948, po roku 1968, aj celkom mladí ľudia, čo tam prišli slobodne po roku 1989. A bol medzi nimi aj Milan Lasica, ktorý sa tu v Sydney zjavil ako čert zo škatuľky. Prišiel s televíznym štábom nakrútiť pri príležitosti narodenín majstra rozhovor. Ani mi nedošlo, že ide urobiť rozhovor so svojím niekdajším kolegom z Tatra revue. Aká krátka je ľudská pamäť! Woolloomooloo…

Keď som otváral knižku Smiech a slzy Tatra revue, netušil som, koľko ďalších neskutočných stretnutí ma čaká. A aké malé je Slovensko a aký malý je svet!

Tatra revue mala (či malo?) krátky život. Dieťatko narodené v roku 1958 v čase všeobecného celosvetového politického odmäku, s búrlivým vývojom v zlatých rokoch šesťdesiatych, až po pristrihnutie hrebienka a zamretie a predčasnú smrť v roku 1970. No za tých dvanásť rokov sa v Tatra revue objavili, vynorili, zažiarili a zahviezdili vari všetci, ktorí niečo znamenali pre ten zvláštny prírodný úkaz, akým je v divadelníctve „kabaret“.

Fenomenálny vtipkár Jozef Hanúsek, Michal Belák (áno, to je ten, ktorý s dcérou Janou spieval slávny hit Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš), Maja Velšicová, prvolezkyňa našej profesionálnej kabaretnej scény, Michal Slivka, František Gervai, Jaroslav Ďuríček, Karol Baláž… Herečky a herci, speváčky a speváci: Gabriela Hermelyová, Zuzka Lonská, Bea Littmannová, Melánia Olláryová, Nora Blahová, Viera Sokolová, Eva Kristínová, Dalma Špitzerová, Ria Paldiová, Magda Paveleková…, Zdeněk Sychra, Jozef Krištof, Peter Vašek, Jozef Borároš, Karol Černík, Ivan Stanislav, Ivo Heller… Ale aj Marcela Laiferová, Eva Kostolányiová či neskoršia československá diva šansónu Hana Hegerová, ktorú objavil práve náš Woolloomooloo.

Ale aj Lasica a Satinský, ktorí v Tatra revue vystupovali v nedeľných dopoludniach. Ako o tom povedal jeden z dávnych autorov Tatra revue Tomáš Janovic: „Organizoval to zväz mládeže, aby mladí ľudia v nedeľu predpoludním nechodili do kostola. Strana zrejme netušila, že mladý humor ich môže pokaziť ešte viac.“

Ozaj, autori! Na textoch kabaretu, či už to bolo hovorené a či spievané slovo, sa podpísali hádam všetci, ktorí niečo na slovenskej humoristickej a satirickej scéne znamenali aj dlho po tom, čo divadlo zaniklo jedným šmahom usilovného predposratého úradníckeho pera. Dominantným a asi najvšestrannejším bol humorista Ján Kalina. Ďalej Ladislav Szalay píšuci pod pseudonymom Gabriel Viktor; Peter Kliment alias Peter Petiška; Vít Ilek, Alexander Karšay, ale aj Braňo Hlubocký či mladý Ľubo Feldek…

Len vymenovanie tých najdôležitejších, čo sa o Tatra revue – celkom nový kvietok v čertovej záhradke slovenského divadelníctva – zaslúžili, by nám zabralo väčšiu časť tejto poznámky k novej knihe. No jedno meno musím predsa len ešte pridať: František Brestovanský. To bol onen „legitímny otec“, ktorý splodil „to nevinné dieťa“. Bol v Tatra revue prvým umeleckým šéfom, dramaturgom, ale aj manažérom… A potom tu boli ešte dlhonohé baletky! Na ich mená si už naozaj nepamätám. Pamätám si akurát na tie ich krásne nohy a úsmevy, na vône, ktoré sa z nich šírili do hľadiska, na tú silu a energiu, ktorú prenášali na divákov. Áno, aj na eros, ktorý vyžarovali v tom šednúcom čase, keď sa ľudia začali na najbližších dvadsať rokov zasa rozmnožovať ako prvoky, čiže delením.

Ivan Szabó, autor knihy Smiech a slzy Tatra revue, je autorom dvoch desiatok kníh „literatúry faktu“. Je laureátom medzinárodnej Ceny Egona Erwina Kischa a Ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu. Za jeho najnovšiu knižku, ktorá nám cez Smiech a slzy Tatra revue pripomína „zlaté roky šesťdesiate“, by som mu rád udelil moju veľkú Cenu Woolloomooloo! Ak mi niečo v knižke chýbalo, tak trošku kabaretnej uvoľnenosti v grafickej úprave.

Ivan Szabó: Smiech a slzy Tatra revue, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk