Platí, že minulosť je istá a budúcnosť hmlistá?
Istý slovenský historik má na stene opačný slogan: Budúcnosť je istá, minulosť neistá.
Môžu teda medzery vo vzdelaní uškodiť človeku v budúcnosti pri „ovládaní sveta“?
Slováci sa nevyrovnali so všeličím vo svojej histórii. V románe som tiež ironicky upozornil na niektoré zádrhy. I keď potešiteľne rastie záujem o poznávanie svojich obcí, miest, regiónov, stále nie sme dostatočne historicky vzdelaní, najmä vo vlastných dejinách. A pritom čím viac o sebe vieme, tým sme menej manipulovateľní médiami a vôbec inými. Minulosť má človeka lepšie vyzbrojiť pre budúcnosť. Slováci sa musia naučiť väčšej sebaistote, aby sme v budúcnosti nezahynuli.
Učili ste sa tak pri písaní svojho najnovšieho románu?
V Rozkošiach dávnych čias objavujem históriu seba samého a určite aj svojej generácie. Detektívka rodiny sa stáva správou o celom pokolení. Je to také vzrušujúce, až sa niekedy človek musí pridržať hrany stola, aby prekonal šok z nečakaných zistení o vlastnej rodine, o priateľoch a kolegoch a možno aj o vlastnej krajine. A napokon aj o sebe – po rokoch.
Je teda väčšou rozkošou spracúvať históriu alebo odhadovať budúcnosť?
Odhadovať budúcnosť je síce tiež dobrodružstvom, ale rozkoš pri tom nepociťujem. Skôr spomínanú neistotu. Dlhé roky som sa ako koníčkom zaoberal futurológiou, mágiou roku 2000. Ale po čase som zistil, že väčšina prognóz bola celkom nanič. Nestali sa veci očakávané, ale celkom nepredvídané. Povedzme pád komunizmu vo veľkej časti Európy a Ázie.
Nemožno povedať, aké budú rozkoše budúcich čias?
Podstata človeka sa za tisícročia nezmenila. Od zvieraťa sa odlišuje predovšetkým rozumom a slobodnou vôľou. Tvorivosťou. Hromadením skúseností z generácie na generáciu. Ani v budúcnosti nevidím väčšiu rozkoš ako radosť z vydareného diela, z vytvárania dobra, z pocitu lásky človeka k človeku. Muža k žene, matky k dieťaťu, dieťaťa k rodičom. Rozkošou je láska, každé krásno. A život v harmónii s ostatnými, s Bohom, prírodou, vesmírom.
V Rozkošiach dávnych čias spomínate napríklad aj bývalý klub spisovateľov na Štefánikovej ulici, intimitu domácnosti, kaviarne, pracoviská… Čo vás najviac bavilo písať?
Bavilo ma všeličo. Vysokoškolské posluchárne, internáty, priváty, ako sme trávili sobotňajšie večery… ale aj priestory, kde sídlila vtedajšia moc. Pred očami mi ožila dávna Bratislava. Mám v knihe kapitolu o putovaní vtedajšími nočnými podnikmi: Cercle, Jalta, La Paloma, Reduta… Vtedy nebola televízia ani diskotéky, mladí každú sobotu večer obchádzali kaviarne so živou hudbou, lacným vstupným, v povinnom saku s kravatou. Nám, chlapcom z vidieka, prišla vtedajšia sivá, socialistická Bratislava bez neónov ako nejaký Paríž.
A opierali ste sa pri písaní tejto hrubej knihy len o pamäť alebo ste mali nejaké zvláštne podklady?
Dobrým štartérom pamäti sú dobové médiá. Od detstva som vášnivým hltačom novín a časopisov, román som teda pretkal úryvkami z dobových denníkov.
Ale vraj ste použili aj staré programy kín… Čo ponúkali napríklad za slovenského štátu?
Keď sa rúcali fronty a v Banskej Bystrici vypuklo Povstanie, v bratislavských kinách uvádzali nemecké filmy s kráskou Zarah Leander a veselohry s komikom Theo Lingensom. Komu dnes vravia niečo tieto mená? Po prevrate zas do tých istých kín prišli filmy víťazov, napríklad Farár u svätého Dominika s Frankom Sinatrom v hlavnej úlohe.
Má dnes vôbec zmysel písať takú hrubú knihu, akú ste vytvorili?
Po takom dlhom živote sa nedá napísať tenká kniha. Aj tak v románe preskakujem desiatky rokov, pracujem metódou filmových prestrihov. Žiaľ, tie dlhé desaťročia neboli len veselým putovaním po nočných zábavách. V hlave človeku naskakujú aj celkom iné spomienky. Zavýjanie rušičiek rozhlasov zo slobodného sveta, aktívy, kde sme hlasovali za popravu koryfejov partaje, ktorých vlastní komunisti obvinili ako agentov imperialistov. Naskakuje likvidácia kníh zo zrušených kláštorov, týranie chytených väzňov či písanie kádrových dotazníkov.
A kto to bude čítať?
Na pultoch kníhkupectiev stále existujú hrubé knihy. A ak ľudia neváhajú čítať hrubé romány o starom Egypte, prečo by sa nemohli začítať do vlastného slovenského praveku? Celé generácie už predsa nevedia, ako sa žilo v štáte, kde nebol slobodne zvolený parlament, z ktorej sa nedalo vycestovať, kde človek nemohol vlastniť ani trafiku a na auto sa čakalo v poradovníku dlhé roky. Bola to krajina, kde za vtip o prezidentovi mohla polícia človeka zavrieť a dať k súdu, kde priznanie, že človek verí v Boha a dal pokrstiť svoje dieťa, znamenalo prekážku v zamestnaní, koniec kariéry, a kde dovoz Biblie spoza hraníc bol dôvodom na zatknutie.
Na akého čitateľa ste pri písaní mysleli?
Som presvedčený, že túto knihu budú čítať aj mladí. Mnohí sú zvedaví, čo znamenalo 20. storočie, ako sme v ňom žili. Budú prekvapení, čo dobrého i zlého zažili ich dedovia v malej krajine postihnutej dvomi totalitnými režimami, ktoré sem vyviezli súperiace veľmoci.
Váš vnuk študuje v Spojených štátoch amerických politológiu. Verí vám vnuk vôbec vaše zážitky?
Prečo by mi nemal veriť? Nesedí len pri počítači, ale aj veľa číta. Nespolieha sa, že na internete získa vedomosť o celom vesmíre či zmysle života. Práve tým, že od mladosti študoval v cudzine, ďaleko od rodičov a starých rodičov, získal náklonnosť k rodine. Máme sa radi a dôverujeme si.
Vy ste chceli v roku 1949 tiež odísť na Západ za slobodou. Ale chytili vás a trestali za to.
Mňa hnal do sveta nedostatok svornej rodiny a strašná sivosť života v totalite. Naše deti a vnuci vyrastajú v slobode a do sveta idú za zážitkami, poznaním či prácou. Po čase pocítia, že existuje niečo ako domov, vlasť, rodina, najbližší. Tento pocit neposkytne internet ani chatovanie, ani skypovanie, len priamy ľudský kontakt, dotyk, pohľad z očí do očí. Láska. Také deficitné a pre niektorých staromódne slovo!
Aj vo svojej knihe dospejete do bodu, keď sa tešíme zo slobody a demokracie. Ale čo bude ďalej?
V epilógu románu sú útržky dialógu s dospelým vnukom o tom, že sloboda sama osebe nestačí, ak jej užívatelia nemajú súčasne aj pocit zodpovednosti. Nesmieme zabudnúť rozoznávať, čo je dobro a zlo. Znepokojuje ma, že v záplave konzumizmu sa vzdávame hodnôt európskej civilizácie. Tým Európu sami oslabujeme.
Ako by pokračovalo vaše rozprávanie, keby ste mali prognózovať?
V globalizovanom svete je Európa s 500 miliónmi obyvateľov slabá. V Číne dnes žije vyše miliardy ľudí, podobne v Indii sa vzmáha ďalšia miliarda. A rastie sila moslimského sveta. Je módne – a potrebné (!) – hovoriť o ekologických hrozbách, klimatických zmenách, energetickej kríze. Ale málokto hovorí o tom, že jediný región, ktorý slabne populačne, je práve Európa. Demografická zima Európy je spôsobená naším pomýleným štýlom života. Orientujeme sa na dnešné pohodlie, nechceme deti, nechceme pracovať pre budúcnosť. A to je omyl, ktorý sa nám vypomstí.
Čo môžeme očakávať od migrácie, keď sa priestor „nášho“ sveta v jednej chvíli zväčšuje aj zmenšuje?
Migrácia nás prinúti k tolerancii, znášanlivosti k iným kultúram. Ale nemali by sme sa preto vzdávať vlastnej identity. Ani slovenskej, ani európskej. Európa, to nie sú iba dve svetové vojny, gulagy a holokaust. Európa dala svetu aj veľa dobrého, poklady umenia a kultúry. Dedičstvo helénskej filozofie, demokracie, kresťanstva, rovnosť človeka pred Bohom, hodnotu každej osobnosti. Na Európu by sme mali byť hrdí a nedívať sa so založenými rukami, ako odumiera.
Čo treba spraviť?
Európa potrebuje viac Európanov. Nemôže sa stať skanzenom, kde sa bude ukazovať Louvre, Bazilika svätého Petra či Dóm svätej Alžbety v Košiciach ako muzeálna atrakcia pre turistov z Ázie či Afriky. Z takého pohľadu sa mi slovenské hádky s Maďarmi či inými susedmi zdajú načisto smiešne, absurdné. Jediný čínsky okres je väčší ako celé Slovensko či Maďarsko! Šanghaj má tuším 18 miliónov obyvateľov a my sa tu dohadujeme o nejaké mosty a akou rečou má byť napísaný recept… Ale Európa nie je večná. A otázka dneška znie: Chceme ostať sami sebou?
Anton Hykisch
Narodil sa 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici, vyštudoval ekonómiu.
Napísal vyše 30 kníh románov, poviedok a literatúry faktu, dlhé roky bol redaktorom rozhlasu.
Po invázii v roku 1968 mal viacročný zákaz publikovať, po roku 1989 bol poslanec a člen predsedníctva SNR, neskôr prvý slovenský veľvyslanec v Kanade.
Bol predsedom Slovenského centra PEN, je podpredsedom Paneurópskej únie na Slovensku, členom World Future Society USA.
Naposledy mu vyšiel rozsiahly generačný román Rozkoše dávnych čias o osudoch povojnovej generácie, ktorá prešla dvoma totalitami.
