Celé desaťročia píšete príbehy z obdobia holokaustu, ktorý ste sám prežili. Je pre vás literárna tvorba formou terapie?
S mojou povahou, ktorá si zo všetkého robí psinu, ja žiadnu terapiu nepotrebujem. Hlavne neberiem seba samého vážne, čo mi celý život pomáha.
Keby ste teda boli kráľom, boli by ste aj vlastným šaškom?
Presne tak. Veď ja som šaško. Je však zvláštne, a ja sám tomu stále nerozumiem, že keď píšem, som vážny. Ale to je proti mojej povahe, ja vôbec vážny nie som! Už ako dieťa som bol som strašný fagan. Maminka si so mnou nevedela dať rady.
A kto ešte?
Učiteľku v materskej škole som nenávidel. Nenechala ma byť s mojou láskou. Mali sme štyri roky a ona mi nedovolila držať ju za ruku. Bola to nemecká materská škola. Mne sa o tej učiteľke snívalo, že má zadok plný vyrážok, a to som bol úplné dieťa, bolo to fakt hrozné. Sigmund Freud by zo mňa mal radosť! Po rokoch našla moja sestra fotku zo škôlky, bolo na nej osem dievčatiek – tú moju som vôbec nespoznal. A tá učiteľka bola celkom pekná ženská.
Nuž asi sa vám za tie roky zmenil vkus…
Keby bola príjemná, to by bola iná reč. Súčasťou osobnosti sú predsa vlastnosti. Keď je ženská pekná, dobrá, šikovná a ešte aj znalkyňa – slušne povedané – všetkého, tak to má vyhraté. Ale môže byť síce krásna, no keď má povahu hada, nikto ju nebude chcieť.
Čo je pre vás na ženách krásne?
Krása sama osebe nestačí. Vkus je inštinktívny. Pravdaže, rokmi doň pribúda aj múdrosť a skúsenosť, ale je to v prvom rade inštinkt. Uvidíte ženskú a poviete si: „S touto chcem mať dve deti!“
V čom ešte používate inštinkt?
Vo všetkom. Ale pri ženských najmä. Zamilujete sa, aj by ste sa zastrelili, keby si vás tá ženská nevšímala, a ostatní chlapi si hovoria: „Veď to je taká obyčajná baba!“ Ale vy v nej vidíte kráľovnú a nikto vám to nevezme. To je láska. To je šialenstvo.
Za čím všetkým vo vašom živote stoja ženy?
Za všetkým. Ženské sú múdrejšie, krajšie. Starí Gréci merali krásu ženy symetriou. Ženská je symetrická – teda okrem ľavého prsníka. Ženská je nádherná. Keď leží vedľa takého dvadsaťročného chlapca, je celý bez seba.
Prečo vo všetkých knižkách, hoci sa odohrávajú v židovských getách či koncentračných táboroch počas holokaustu, píšete aj o erotike?
Počkajte! Dokázali by ste žiť bez erotična?
Nie.
No vidíte! Nikto by to nedokázal. Veď to by sme vymreli. Teraz je zvláštna teória. Biológovia tvrdia, že muži prestávajú byť mužmi. Vo vývoji to môže znamenať, že sa prestanú množiť, stratia schopnosť byť mužmi. Bol som vo Viedni, kúpil som si najrôznejšie valčíky – Straussa, Mozarta… A zistil som, že všetko je to zženštilé. To nie je hudba pre chlapa. Celá Viedeň je zženštilá. Preto sa im rozpadlo impérium. Preto sa im rozpadla armáda.
Z čoho si nerobíte psinu?
Keď niekto umrie, napríklad. Psina si sama povie o prevádzku. Povie zelená! Ale sú veci, pri ktorých idú žarty bokom. Lebo človek nesmie nikoho urážať či ponižovať.
Ale vraj si robíte žarty aj z vlastnej rakoviny?
Na povrchu áno. Ale vnútri viem, že každý štvrtý umrie. To viem! Chcel by som to ignorovať, ale nejde to. Ľudská povaha je ako rieka. Hore je jedna vrstva a hlboko dole je spodný prúd a to je smrť.
Bojíte sa jej?
Tej sa každý bojí. Možno ju ignorovať, ale ona tam je. Ona tam pláva. Tak z toho si žarty nerobím.
Pomáhal vám humor prejsť celým životom, aj v hraničných situáciách počas druhej svetovej vojny či komunizmu?
Absolútne. Keď si robíte žarty – aspoň v duchu, tak vám to pomôže. Lebo inak sa mi diali svinské veci.
Pred dvoma týždňami ste sa v pražskom kníhkupectve Franza Kafku „zahrali“ na muža za pultom. Keby ste neboli spisovateľom, boli by ste napríklad predavačom knižiek?
Neviem, čím by som bol. Chcel som byť letec, sudca a aj kováč. Ja som sa totiž na nič nehodil, som nešikovný. Nuž ale predávanie knižiek, to je neobyčajná pohoda. Táto práca vôbec nie je nebezpečná. Ľudia sa stále niečoho boja, najmä každodennej smoly. Ale v takom kníhkupectve nikto od nikoho nič nechce. Ľudia si len kúpia knižku.
Prečo ste sa vybrali na dráhu spisovateľa?
Zistil som, že písať je príjemné. Pretože žijete s ilúziou, že váš život má zmysel. Kniha, ktorú autor napíše, má väčšiu hodnotu než samotný autor. A pokiaľ je autor pokorný a skromný, tak si nepripustí, že on je dôležitejší než jeho práca. Potom je príjemné stretávať sa s priaznivcami. Dajú vám totiž pocítiť, že nielen váš literárny príbeh má zmysel a niečo pre nich znamená, ale že dôležitý ste aj vy sám.
Prečo patrí k povolaniu či dokonca k povahe spisovateľa skromnosť?
Vždy chcete napísať knižku lepšie, ako sa vám to podarilo. Chcete vytvoriť dokonalé dielo, ale také nemôže dosiahnuť žiaden umelec. Takže každá kniha je – v horšom prípade prehratá vojna, a v lepšom prípade kompromis.
Robíte kompromisy aj v živote?
No to viete, že áno. Celý život je jeden veľký kompromis.
Prečo to tak je?
Ráno sa zobudíte a už ste v „prúšvihu“. Chcete si urobiť kávu a zistíte, že máte už len desať minút, kým musíte odísť do práce, tak si tú kávu neurobíte.
To je však len príklad drobného kompromisu. Čo však kompromisy vážnejšie?
Pravdaže ide o to, aký kompromis urobíte. Či zľavujete z vlastnej cti, odvahy, morálky, z niečoho, na čom vám záleží.
Z čoho ste poľavili vy?
Ja som napríklad chcel byť letec. Ale nemohol som ním byť, pretože na to by som musel mať oči ako orol. A tak som hľadal zamestnanie, ktoré by bolo dobrodružné, a spoznával by som pri ňom ľudí, miesta, okolnosti. Desať rokov som robil reportéra a veľmi sa mi to páčilo. Zhováral som sa baníkmi, potápačmi, doktormi…
Dala vám táto práca aj námety na knižky?
Skôr to bola škola života. Dotýkal som sa najrôznejších oblastí. A pretože z človeka sa nikdy nič nestratí, tak si tú univerzitu zážitkov a skúseností nosím so sebou. Hlúpe na tom povolaní bolo, že sa z neho stala rutina.
A spisovateľská profesia nezovšednie?
Nie, to sa nikdy nestane. Spisovateľ nikdy nie je hotový so svojou prácou. Vždy má nejaký príbeh, ktorý by veľmi rád napísal, ale ešte sa mu to nejako nehodilo, inštinkt ho ešte nenaštartoval.
Kedy sa to potom stane?
Najlepšie je, keď prídete domov a niečo vám napovie, sadnete si k "mašine“ a píšete do rána, čo ste chceli. Mozog si to pripravuje sám. Mozog je často od nás nezávislý. Inštinkty sú milióny rokov staré, pochádzajú ešte z dôb, keď sme boli opice, krokodíly či hady. Aj teraz mám ohromný príbeh, ktorý by som chcel napísať.
Po dlhých rokoch písania nemáte strach, že sa budete opakovať?
Nemôžete sa opakovať! Teda môžete, ale potom to dielo zahoďte! Nikto nechce opakovať sám seba.
Arnošt Lustig
Český židovský spisovateľ a publicista svetového mena sa narodil 21. decembra 1926
V 16 rokoch sa dostal do terezínskeho geta, neskôr do koncentračných táborov Osvienčim a Buchenwald, v apríli 1945 sa zachránil útekom z transportu smrti do Dachau
Po vojne pracoval ako novinár, v roku 1948 odišiel do Izraela ako reportér z izraelsko-arabskej vojny
Do literatúry vstúpil v roku 1958 knižkami Noc a nádej a Diamanty noci, ktoré boli aj sfilmované
V roku 1968 emigroval cez Taliansko, Izrael a Juhosláviu do Spojených štátov amerických, kde ešte donedávna žil
V roku 1978 ho na washingtonskej American University vymenovali za profesora
Patrí medzi najproduktívnejších českých autorov, vydal 30 kníh, v tvorbe sa venuje takmer výhradne téme holokaustu
Medzi najznámejšie diela patria knihy Modlitba za Katarínu Horovitzovú, Dita Saxová, Tma nemá tieň, Transport z raja, Colette, dievča z Antverp, nedávno mu vyšla kniha Láska a telo.
Za román Krásne zelené oči bol v roku 2003 navrhnutý na prestížnu Pulitzerovu cenu
V roku 2008 dostal uznávanú medzinárodnú Cenu Franza Kafku za celoživotné dielo
