Fernando Morais spravil v Coelhovom životopise Mág úctyhodnú prácu. Skôr ako reportér než ako spisovateľ. Prečítal státisíce stránok Coelhových denníkov od detstva až podnes. Zhováral sa s desiatkami ľudí, ktorí prešli životom brazílskeho spisovateľa. A podal príbeh muža, ktorý je strhujúci. Nie však pre Moraisov štýl, ale pre samotný Coelhov život.
Úvod knihy opisuje Coelhovu slávu. „Je superhviezdou. Fanúšikovia v šesťdesiatich šiestich jazykoch a dialektoch v stošesťdesiatich krajinách ho vítajú ako popovú hviezdu,“ píše Morais. A zdôrazňuje, ako veľmi si Coelho vychutnáva pozornosť. Je pre neho priam rozkošou. V bleskoch fotoaparátov, v hluku fanúšikov prosiacich o podpis mu žiaria oči slastnou spokojnosťou. A on vyčaruje úsmevy ako hollywoodsky herec na červenom koberci.
Zaujímavý je pohľad do Coelhových hotelových izieb, kde sa rozžiarený mág stáva občas aj odpornou, nasrdenou a namyslenou hviezdou s maniermi aj paranojami. Zo zásady neotvára listy, čo mu chodia v obálkach. Bojí sa, že nejaký blázon sa rozhodne zabiť ho bielym práškom.
„Už od mladosti sa tvrdošijne držal sna o tom, že sa stane svetoznámym spisovateľom a získa slávu, majetok a moc,“ píše sa v knihe. Veriť mu teda všetky múdrosti, alebo obdivovať jedine jeho šikovnosť v oblbovaní ľudí?
Narodil sa mŕtvy. Nehybne ležal v matkinom bruchu a neprejavoval žiadne známky, že by sa pohol smerom k svetu. Jeho matka, horlivá katolíčka, sa modlila k svätému Jozefovi. A chlapec ožil.
Už ako dieťa bol iný. Niesol zodpovednosť za mnohé čudesné veci, čo sa diali v osade, kde býval. Životopis spomína aj prvú Coelhovu pitku, prvý bozk, prvé sexuálne vzrušenie aj šibalstvá, medzi ktoré patrilo trhanie krídel vtáčikom či priväzovanie dievčat o stromy. Rodičia z neho však chceli vychovať vzorného chlapca a veriaceho katolíka. „V rodine nebolo najmenších pochybností, že ho treba zveriť do prísnych rúk múdrych jezuitských kňazov,“ píše Morais.
Malý Paulo nenávidel školu a učenie. Bol chudučký a slabučký a stal sa fackovacím panákom pre deti. Rešpekt si získaval jedine rozprávačským umením.
„Píšem, lebo keď som bol v puberte, nevedel som hrať futbal, nemal som auto, slušné vreckové ani svaly. Nechodil som módne oblečený. To jediné dievčatá z mojej triedy zaujímalo, nevedel som na seba upútať pozornosť. Večer, keď boli moji kamaráti s frajerkami, začal som tráviť čas vytváraním sveta, kde by som bol šťastný, spoločnosť mi robili spisovatelia a knihy,“ zapísal si Coelho do denníka.
Pohrúžil sa do sna, ba posadnutosti stať sa spisovateľom, ktorého bude každý poznať. Nik z rodiny ho však nepodporoval. „Mama je koza. Otej je ignorant,“ poznačil si do denníka hlboko deprimovaný. A uvedomil si, že za svoj sen je pripravený draho zaplatiť, aj keby sa mal postaviť rodičom.
To však ešte nevedel, aká vysoká bude cena. Na školu kašlal, jeho známky boli čoraz horšie, spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej takmer zabil malého chlapca, začal sa stýkať s mladými ľuďmi z undergroundu, navštevoval bary, kde sa schádzali intelektuáli Ria de Janeiro, fajčil, pil a často neprespával doma. Nechal si narásť dlhé vlasy a rodičia si s ním nevedeli rady, hoci šlo len o pubertálne výstrelky.
A tak sa Coelhovi nielen zjavila, ale aj splnila nočná mora. Rodičia ho zavreli na psychiatrickú kliniku. A nie raz. „A vy ma tu len tak zavriete ako blázna a ani ma nevyšetríte, ani sa so mnou neporozprávate?“ pýtal sa vydesený Coelho. Stačili údaje od otca: „Je popudlivý, nepríjemný, zle sa učí a dokonca sa aj politicky stavia proti otcovi.“ Podľa matky mal problémy sexuálneho charakteru, keďže nemal frajerku.
„Som v riti, fakt v riti. Som zničený. Už sa nebudem búriť. Už som sa takmer uspokojil,“ píše, keď ho prinútili, aby si ostrihal dlhé vlasy. „Šklbalo ním a vypľúval prúdy slín, akoby vracal bielu penu. Paulo nikdy nevedel vyrátať, koľko trvala terapia – niekoľko minút, hodín, celý deň?“ opisuje neskôr Morais elektrošoky.
Do sedemdesiatych rokov vstúpil Coelho s dvoma novými láskami. Prvou manželkou Verou a marihuanou. V oboch nachádzal oporu niekoľko ďalších rokov. „Vyzeral ako vlasatý vedec, mal obrovskú hlavu a chudučké telo, bol škaredý, kostnatý, mal hrubé ovisnuté gamby a vypúlené oči. Paulo nebol nijaký krásavec. Bol to však hotový Don Quixote. Bol to bláznivý chalan… všetko sa mu zdalo ľahké. Žil v oblakoch, nedotýkal sa zeme. Stále ho však trápila utkvelá myšlienka stať sa niekým. Urobil by pre to všetko. Taký bol Paulo,“ opísala ho Vera Richterová.
Uprostred tohto obdobia sa dostal ku knihám o okultizme, čarodejníctve a satanizme. Našiel si svoju tému. A nezastavil sa ani pri nebezpečných vodách satanizmu. Skúšal magické cvičenia a praktiky. „Čosi ma vedie k viere, že Diabol naozaj existuje,“ poznačil si do denníka. A dočkal sa stretnutia s Diablom. Práve tak sa navrátil k viere v Boha.
Keď mal Coelho asi dvanásť rokov, kúpil si vreckový diár a od tej doby si držal zápisky. Jeho život je zapísaný v sedemdesiatich hrubých rukou písaných zošitoch a nahratý na deväťdesiatich cédečkách. Obsahujú podrobnosti z jeho života, nežné vyznania i perverzné zákutia jeho duše, zápisky z blázinca, úvahy o živote i samovražde, opisy masturbácií, sexuálnych zážitkov, stykov s prostitútkami aj homosexuálnych skúseností. Morais ich v knihe odhaľuje.
Pútavý príbeh dokresľuje fotografiami Coelha od detských čias – od bábätka v náručí matky, na školskej fotke, počas hipisáckych rokov, s najrôznejšími milenkami a frajerkami či ako v dospelosti pri egyptských pyramídach hľadá inšpiráciu pre knihy.
Fernando Morais strávil s Coelhom tri roky. „Hľadal som ho v tmavých copacabanských uličkách so zlou povesťou, v zdravotných kartách z blázinca, v ruinách bývalého liečebného ústavu, v nebezpečnom svete drog, v archívoch z čias politickej diktatúry, v satanizme, v záhadných tajných spolkoch, v jeho rodokmeni. Vypočul som si jeho priateľov aj nepriateľov, spovedal som množstvo jeho bývalých partneriek, prehrabával som sa v jeho živote, snoril som v jeho intímnych záležitostiach, prezrel som si jeho závet, videl som súkromné účty,“ píše na konci knihy Morais.
„Ak je pravda oslobodzujúca, niet sa čoho báť. A práve preto som súhlasil, aby vznikol môj životopis: aby som odhalil druhú tvár seba samého. A to mi dá väčší pocit slobody,“ píše v liste Moraisovi Coelho.
Fernando Morais: Mág, životopis Paula Coelha, preklad: Jana Marcelliová, verše preložila Jana Kantorová-Báliková, Ikar
