Milina Zimková: Mama je veľká osobnosť
Milka Zimková: Dobre nám je v záhradke
Čím vás dcéra v súvislosti s knižkou prekvapila?
Tým, že mi ponúkla obrázky, z ktorých takmer všetky istým spôsobom korešpondovali s ideou mojich poviedok. Milinka má veľmi blízky vzťah ku knihám. Od malička čítala a je slušne zorientovaná v literatúre. Možno preto nebol pre ňu problém nadviazať literárno-slovný dialóg s hrdinami mojej knižky. Jej paleta je mnohovravná, nielen po stránke farebnej a formálnej, ale aj myšlienkovej. Je to tajomný svet, do ktorého sa dá s rozkošou zatúlať, ale aj v ňom postáť. Má čo ponúknuť aj náročnému divákovi.
Písali ste už niekedy o dcére?
Nie. Zatiaľ som o Milinke nepísala. Človek sa nevyhne v tvorbe vlastnej autobiografii, ale o mojich deťoch som zatiaľ nepísala. Aspoň si to myslím. Možno nejaké stopy prenikli, a pre niekoho sú čitateľnejšie, ale nebolo to zámerne. A nebolo to uvedomelé.
Váš syn je sochár. Nesklamalo vás, že z detí sú výtvarníci a nie herci?
Vôbec. Naopak. Som tomu rada, lebo to majú takto omnoho ľahšie. Nie sú od nikoho závislí. Čo si urobia, to si urobia, môžu to zobrať pod pazuchu a ísť to predať, hoci aj na ulicu. Ja si nemôžem svoju monodrámu začať hrať na námestí. Nemôžem zobrať filmový scenár a predávať ho z rúčky do rúčky: je to celkom zaujímavá literatúra, kúpte si. Výtvarníci sú vo výhode. Dnes je síce veľa chudobných ľudí, ale sú aj bohatí a niečo za tie peniaze kupovať musia. Aj keď sa umeniu nerozumejú, obrazy sú dobrá investícia. My, čo robíme so slovom, to máme ťažšie.
Viedli ste dcéru k umeniu, alebo sa to v nej ozvalo samo?
Naše deti to nemali ľahké. Vyrastali v prostredí, kde sa šírila vôňa farieb z ateliéru ich otca – rumelka, parížska modrá, gerániový lak, z druhej izby sa ozývali tóny Ravellovho Bolera, v ktorých stúpajúcej kadencii ich mama riešila zúfalú situáciu v monodráme Cavalcantiho, renesančného väzňa, ktorý bol zavretý na doživotie za tvrdenie, že dvakrát dva sú štyri a nie šesť, ako to chcel počuť dvor. Deti trochu načerpali z toho aj z toho a vybrali si svoju cestu.
Čo máte s dcérou spoločné?
Hádam to, že vieme byť samy. V samote tvoríme, ale spoločne máme rady našu záhradku, v ktorej nám kvietky a vonné bylinky, trochu aj našim pričinením, kvitnú od Vzkriesenia do Mikuláša.
Milinke sa páči poviedka Ponďola. Vedeli ste to?
Vôbec nie. My sa o takých veciach nerozprávame. Ja som jej dala pozrieť rukopis a ona mi ponúkla obrázky. Niektoré z nich som vybrala.
Dcéra hovorí, že ste výborná gazdiná. Čo má rada?
Milinka je vegetariánka. Ja tiež nepreferujem mäso, ale aj z mäska sa dá niečo dobré urobiť. Milinka však vždy mala rada zeleninu. Ulahodím jej šalátmi a nátierkami.Ktorú poviedku z maminej knižky máte najradšej?
Je ich viac, ale najviac sa mi páči poviedka Ponďola. Ani presne neviem, či pre jej atmosféru, alebo pre príbeh. Asi to bude hlavne pre ten názov. Slovo Ponďola je samo osebe pre mňa zaujímavé. Farebné, zvučné a hlavne záhadné, lebo až kým som poviedku neprečítala, nevedela som, čo to je. Mám rada, keď názov v sebe skrýva nejaké tajomstvo. Niežeby napríklad názov poviedky Mobil nebol dosť tajomný, ale Ponďola má v sebe magické tajomno, ktoré ma fascinuje viac ako prozaickosť života.
Boli ste v maminom rodnom kraji?
Dobre poznám Okružnú, rodnú dedinku mojej mamy. Od môjho malička sme tam chodievali na sviatky a v lete na Šíravu. Nepoznám síce každú vôňu, ktorú mama v knižke opisuje, ale vo svetlách a farebných odtieňoch sa orientujem lepšie najmä v babkinej kuchyni. Na babkine pirohy nikdy nezabudnem. Vôňu roztopeného masla milujem doteraz.
Kto navrhol, že budete knižku ilustrovať?
Návrh padol z maminej strany a ja som ho uvítala. Bohužiaľ, kniha nie je doslova ilustrovaná, sú v nej použité reprodukcie mojich obrazov. Knihy sú moja srdcová záležitosť a ilustrovať ich, to je jeden z mojich snov. Už na škole som urobila pár pokusných autorských kníh.
Spolupracovali ste aj predtým s mamou?
Robili sme spolu v záhrade alebo sme spolu upratovali, ale knižku ešte nie. Ja som od malička radšej sama ako v kolektíve, takže spolupráca so mnou je asi dosť zložitá.
Líši sa mama ako herečka a ako spisovateľka?
Moja mama je veľká osobnosť, ktorá v sebe zahŕňa aj spisovateľku, aj herečku, aj kuchárku, aj domácu paniu. Navzájom sa v nej tieto ženy prelínajú.
Zažili ste už nejaké zaujímavé stretnutie v súvislosti s knihou?
Najzaujímavejšie stretnutie bolo samotné čítanie knihy. Vďaka nej som sa mohla stretnúť s už nebohými starými rodičmi a prarodičmi, ktorých si bohužiaľ nepamätám. Tu zrazu ožili a ja som ich mohla pozorovať a usmievať sa na nich.
Mama rada číta a hrá. Čo robíte najradšej vy?
Najradšej maľujem obrazy, kde sa preháňajú mechanické mačky a lovci snov s obyvateľmi Maconda. Potom je tu grafika, ktorá ma láka úžasnou vôňou hĺbkotlačových farieb a prekvapením pri prvom výtlačku. Ale rada aj sedím s otcom a priateľom Norom pri ohni v tme kysuckého lesa, kde si rozprávame príbehy o možných a nemožných tajomstvách sveta.
