Tento cyklus predstavoval nóvum nielen veľmi modernou témou času, pôsobiaceho na vedomie jednotlivca a premeny society, ale predovšetkým v spôsobe zobrazenia postáv, prostredia i rozprávača, ktorých autor akoby obmotal jemnou duchovnou látkou. Proustov text sa ustavične pohybuje v interiéri ľudského vnútra a cez jemné analytické nástroje privádza čitateľa až k čistej dreni, priam jadru duchovného, ale aj fyzického bytia človeka.
Svojimi objavmi v oblasti vnútorného sveta človeka Proust do dokonalosti rozvinul dedičstvo francúzskej psychologicko-moralistickej literatúry a stal sa jedným z iniciátorov modernej prózy vo svetovom rámci.
V doterajších slovenských prekladoch Prousta sme sa s týmto autorom oboznámili len skusmo a čiastočne. V 60. rokoch vyšla stredná časť prvého zväzku Hľadania Swannova láska (1966) a prvotina Rozkoše a dni (1969), v roku 2001 vyšiel v preklade Eleny Krššákovej celý prvý diel Hľadania Na Swannovej strane. No a to je nateraz všetko, čo môže slovenský preklad z Prousta ponúknuť.
Prajnejšie a systematickejšie absorbovalo tohto autora kultúrne prostredie našich českých susedov. Môžu sa pochváliť až dvojnásobným prekladom celého sedemdielneho Hľadania, minimálne dvojnásobným vydaním Proustových esejí a vskutku výnimočným počinom je vydanie Proustovho protorománu Jean Santeuil v preklade Michala Novotného.
Osud Proustovho nedokončeného, hoci obsiahleho (asi 700 strán) románu Jean Santeuil je skutočne zaujímavý. Proust ho začal koncipovať ako mladý autor – dvadsiatnik. Najväčšiu časť z neho napísal v 90. rokoch 19. storočia, až napokon, v roku 1899, celý projekt opustil a už sa k nemu vracal iba sporadicky sem-tam nejakou novou stránkou textu. Museli prejsť ešte ďalšie roky, kým Proust na troskách Jeana Santeuila začal budovať projekt Hľadania strateného času.
Keď autor 18. novembra 1922 zomrel, jeho písomná pozostalosť prešla do vlastníctva jeho netere pani Mante-Proustovej. Tá ju na podnet Andrého Mauroisa sprístupnila mladému literárnemu historikovi Bernardovi de Fallois, ktorý mravčou prácou rekonštruoval z písomných záznamov prakticky celý román a tridsať rokov po autorovej smrti ho roku 1952 aj vydal. Odvtedy vyšiel román s menšími editorskými zmenami vo Francúzsku ešte niekoľkokrát.
České vydanie Jeana Santeuila sa opiera o prácu francúzskych editorov, preberá jeho tematický obsah, no v poznámkach k textu je i samostatne kritické, pričom súčasťou knihy je aj menný register osôb kultúrnej i politickej histórie (nielen francúzskej), zmieňovaných v texte, ako aj zoznam českých prekladov literárnych diel, ktorých sa Proustov text dotýka. Je tu aj fundovaný doslov prekladateľa, aj proustovské biografické kalendárium, čo svedčí o veľmi starostlivej práci českého editora.
Ponúkajú sa dva základné spôsoby, ako vnímať Jeana Santeuila. Prvým je jeho vnímanie na pozadí prečítaného Hľadania strateného času ako jeho menej robustného a prístupom k realite menej opracovaného predchodcu. Druhým je jeho priame vnímanie ako samostatného celku, čo je vari prípad toho čitateľa, ktorý s Proustom dosiaľ nemal nijakú čitateľskú skúsenosť.
Hlavnou postavou románu je Jean Santeuil, o ktorom sa hovorí v tretej osobe a ktorého život sledujeme od detstva až po dospelosť v sérii tematicko-časových epizód. Hrdina sa predstavuje od svojich detských lások cez život v rodine, priateľstvá, prázdninové pobyty mimo Paríža až po svoje účinkovanie v elegantnej parížskej spoločnosti s reflexiou spoločenských, ale aj politických udalostí (napríklad Dreyfusova aféra). A napokon aj s opisom kategórie lásky na konkrétnych príkladoch, akoby stendhalovsky motivovanej, s dojemným uzavretím o láske k rodičom (Stáří Jeanových rodičů).
Hoci by bolo možné románu mierne vyčítať nedostatočnú dramatickosť samotného deja, no nedostatok konfliktu autor bohato vyvážil vnútorným dianím, skvelým podaním a analýzou ľudského vnútra. Ale aj opismi počasia a jeho vplyvu na fungovanie človeka či skvostným detailným priblížením prírody – a to vždy vo vzťahu k špecifickému či univerzálnemu rozpoloženiu postavy. No i priam geniálnym podaním semiotiky správania vo vysokej spoločnosti, jej zákonov i zákonitostí, pri ktorých autor uplatnil svoj pozorovateľský talent a veľkú inteligenciu.
Iste, v Jeanovi Santeuilovi nachádzame miesta či epizódy, ktoré predznamenávajú situácie v Hľadaní strateného času. Napríklad žiarlivostná scéna Jeana s Françoise sa stala nosnou v podrobne rozpracovanej žiarlivostnej scéne zo Swannovej lásky medzi Swannom a Odettou. Z tej istej časti Hľadania pochádza aj epizóda s Vinteuilovou sonátou, ktorá je v Jeanovi sonátou Saint-Saënsovou. No navzdory všetkým paralelám ide o dve rozdielne diela. O tom, že Jeana Santeuila treba vnímať ako samostatné, jedinečné počiny a nevidieť v ňom len predprípravu na Hľadanie strateného času, svedčia aj tieto Proustove slová: „Smím nazývat tuto knihu románem? Je to, možná, méně a na druhé straně mnohem víc sama tresť mého života, sklizená bez sebemenší příměsi ve chvílích, kdy vyvěral z trhliny“.
Pri čítaní Jeana Santeuila zažijeme – sme jeho účastníkmi – onen proustovský rozmer v mimoriadnej a hlbokej komplexnosti, s akou je tu traktované ľudské bytie. Proustovská postava je z mäsa a kostí. Nie je to prízrak. Prehĺbeným záujmom o vnútorný život postavy, ktorý nás vťahuje do hĺbok takmer nadprirodzených a zároveň pravdivých (len spradených neobyčajne jemne, akoby vzdialene bežnej citlivosti), Proust dospieva až k akémusi éterickému poznaniu. K poznaniu, ktoré nečerpá z rôznych nábožensko-mystických koncepcií a ideí, ale ho nachádza priamo v ľudskom bytí. Jeho príchylnosť k ľudským bytostiam, ktoré žijú a zápasia vo svojom prostredí – raz v interiéri vidieckeho sídla či hostinca, inokedy vo vyberane zariadenom parížskom paláci, či zasa v exteriéri, za slnka či za búrky – je veľká a nesie v jeho stvárnení až akúsi posväcujúcu pečať. Až do takýchto dimenzií nás zavedie lektúra Proustovho románu. Zaiste aj vďaka precíznej prekladateľskej i editorskej práci vynaloženej na toto české vydanie, ktoré je v našich zemepisných súradniciach skutočne unikátne.
Marcel Proust: Jean Santeuil, preklad: Michal Novotný, Academia, Praha 2009
