Peruánsky prozaik, ktorý sa narodil 28. marca 1936, stál v 60. rokoch za úspešným vzostupom latinskoamerickej literatúry a stal sa jedným z najvplyvnejších zástupcov magického realizmu. Prúdu, ktorým Latinská Amerika zmenila tvár svetovej literatúry minulého storočia. Veľký ohlas mal už jeho prvý román Mesto a psi (1963), kde trochu autobiograficky opísal dospievanie chlapcov na vojenskej škole, kam ho poslal jeho otec v 14 rokoch. Ešte viac ho preslávil Zelený dom z roku 1966. V románe sa mu podarilo opisom obyčajnej reality majstrovsky zachytiť ľudský údel. Do tohto diela premietol aj svoju cestu po amazonskom pralese. Zážitok z antropologickej expedície neskôr využil aj v románe Rozprávač (1987), uvádza agentúra ČTK.
Do slovenčiny sú preložené štyri knihy. Romány Panteleón a jeho ženský regiment a Zelený dom vyšli na Slovensku ešte pred rokom 1989. Po tomto roku dve diela Vargasa Llosu preložil Roman Brat. „Vôbec ma to neprekvapuje, v mojich očiach bol favoritom už v minulých rokoch. Viac ma prekvapovalo, že to nedostal skôr. Je to autor, čo sa radí do veľkej vlny magického realizmu, ktorej v očiach stredoeurópskeho čitateľa dominuje Gabriel Garcia Márquez a Vargas Llosa zostal tak trochu v jeho tieni. Vargas Llosa sa viac prikláňal k realizmu a v jeho knihách prevláda irónia, sarkazmus, je to veľmi vtipný autor,“ povedal Brat, ktorý do slovenčiny preložil romány Vargasa Llosu Rozprávač a Kto zabil Palomina Molera?
Výrazný vplyv autorov magického realizmu na svetovú prózu si Brat vysvetľuje jednoducho „Pretože sú výborní rozprávači. Tento fenomén vznikol podobne ako lyrizovaná próza na Slovensku. Oba smery spájajú francúzsky surrealizmus s magickými a fantastickými prvkami ľudovej slovesnosti. Preto slovenský čitateľ, odchovaný na ľudových rozprávkach, veľmi citlivo a dobre vníma diela magického realizmu.“
Nobelovu cenu teda opäť získal nečakaný kandidát, stávkové kancelárie mali najnižší kurz na švédskeho básnika Tomasa Tranströmera. Tomu palce na Slovensku držal jeho priateľ a prekladateľ Milan Richter. „Ešte pred oznámením hovorili vo Švédskej televízii, že to bude niekto mimo Európy – takže Vargas Llosa je dobrá voľba. V mojich očiach bol vždy takmer taký dobrý ako Garcia Márquez. Zdá sa, že akademici nedajú cenu básnikovi skôr, kým Tranströmer nezomrie. Potom ju pokojne môžu dať Adonisovi,“ odhalil zákulisie udeľovania Nobelovej ceny Richter.
Mario Vargas Llosa, ako takmer všetci latinskoamerickí prozaici, je aj politicky aktívny. Spočiatku sympatizant kubánskeho vodcu Fidela Castra, neskôr sa stal kritikom totalitarizmu. V roku 1990 dokonca neúspešne kandidoval na post peruánskeho prezidenta, keď ho prekvapujúco porazil vtedy málo známy Alberto Fujimori. Dlhoročný podporovateľ umiernených konzervatívcov žije už 45 rokov s manželkou Patriciou. Má tri deti – Álvara, Gonzala a Morganu. Od roku 1993 má aj španielske občianstvo, píše agentúra SITA.
Prestížne ceny sú vždy bomba, môže za ne vynálezca dynamitu
Keď 27. novembra 1895 švédsky chemik a vynálezca Alfred Nobel podpísal svoju poslednú vôľu, poskytol obrovské bohatstvo na každoročné udeľovanie cien, ktoré teraz nesú jeho meno. Jedna časť jeho vôle je venovaná literatúre a píše sa v nej, že ocenená má byť „osoba, ktorá na poli literatúry vyprodukovala výnimočné dielo“. Preto sa od začiatku udeľovania Nobelových cien odovzdáva aj ocenenie za literatúru.
Od roku 1901 švédska Kráľovská akadémia vied udelila 102 cien, o ktoré sa podelilo 106 osôb. Z toho je iba 12 žien, prvou bola Selma Lagerlöfová v roku 1909, naposledy Herta Müllerová minulý rok. Iba štyrikrát si ceny podelili dvaja autori. V oblasti literatúry je tento jav zriedkavý, kým pri cenách z iných oblastí je to skôr pravidlom.
Cenu za literatúru neudelila Kráľovská akadémia v rokoch 1914, 1918, 1935, 1940, 1941, 1942 a 1943. Príčinou neboli politické či vojnové konflikty, ale štatút ceny. Ten hovorí, že ak podľa komisie žiadne dielo z nominovaných nedosahuje požadovanú úroveň, cena sa neudelí a peniaze sa presúvajú do ďalšieho ročníka. Ak sa však cena neudelí ani nasledujúci rok, peniaze putujú naspäť k zdrojom Nobelovej nadácie.
Len dvakrát sa stalo, že ocenení autori si cenu odmietli prevziať. Borisa Pasternaka k tomu v roku 1958 donútil komunistický režim v Sovietskom zväze. Jean Paul Sartre si ju v roku 1964 odmietol prevziať, pretože dôsledne odmietal všetky oficiálne ceny.
Najmladším nositeľom Nobelovej ceny za literatúru je Rudyard Kipling, ktorý ju dostal v roku 1907 ako 42-ročný za svoju výnimočnú Knihu džunglí. Najstarším nobelistom v tejto oblasti je Doris Lessingová, ktorá v roku 2007 dostala cenu ako 88-ročná. Najprekvapujúcejším nositeľom je určite Winston Churchill, hoci mnohí si myslia, že ju dostal za mier. Aj na tú bol nominovaný, ale v skutočnosti dostal „iba“ Nobelovu cenu za literatúru v roku 1953.
