José Saramago z putovania slona krížom Európou spravil hravý príbeh, v ktorom sa prelínajú historické súvislosti, dobové i naše predsudky, filozofické a náboženské úvahy, ale aj karnevalová atmosféra a groteska. A výsledkom tohto mixu je romantický cestopis, ktorý znie ako rozprávanie vzdelaného, rozhľadeného a šarmantného rozprávača kdesi nad karafou dobrého vína pri západe slnka nad portugalským oceánom. Rozprávanie mierne a príjemné, čo sa zámerne potkýna o jazykové hry a prekvapuje digresiami do súčasnosti. Je nežné svojou múdrosťou a smiešne svojou hrou na vážnosť.
Portugalský nositeľ Nobelovej ceny, spisovateľ, dramatik, novinár a pre mnohých aj uštipačný provokatér José Saramago (1922 – 2010) patrí k najprekladanejším a najobľúbenejším autorom z krajiny na konci – alebo začiatku – Európy. Jeho písanie je plné alegórií, fantastických príbehov, skepsy, irónie, romantiky, ale aj hravosti. Jeho pohľad na históriu je skôr pohľadom hľadajúcim bizarné, nevšedné a neuchopiteľné v ľudskej minulosti. Pohľadom nepochybne pýtajúcim sa a spochybňujúcim, pohľadom moderného skeptika uvažujúceho o premenlivosti pravdy – takýmito slovami ho charakterizovala aj švédska akadémia v roku 1998 pri udeľovaní nobelovky.
Sám Saramago, svojím deklarovaným presvedčením intelektuálny ľavičiar európskeho typu a člen portugalskej komunistickej strany, mal neraz problémový vzťah aj s rodnou vlasťou. Po kritike románu Evanjelium podľa Ježiša Krista sa spisovateľ v polovici 90. rokov rozhodol silne katolícke Portugalsko nakoniec opustiť, aby ostatné roky svojho života strávil v Lanzarote na Kanárskych ostrovoch. Komu by sa tam nepáčilo, však?
Cesta slona je treťou Saramagovou prózou, ktorú máme k dispozícii v slovenčine po románoch Mesto slepých a Príbeh o obliehaní Lisabonu. Podobne ako v predchádzajúcich knihách dostáva čitateľ do rúk nejednoznačný, špekulatívny román, ktorý nie je kúskom určeným na ľahké, povrchné čítanie. Prvá vec, ktorá ako v predchádzajúcich, tak aj v tejto knihe okamžite zaujme, je typický Saramagov „neporiadny“ jazyk. Jeho vety neplynú vždy podľa pravidiel gramatiky, ale pôsobia akoby to bolo zaznamenané rozprávanie, v ktorom sa syntax podriaďuje myšlienkam. Priama reč sa stáva súčasťou rozprávania niekoho iného, odbočky a vsuvky nechcú byť hneď spoznateľné, alebo spokojne vtrhnú uprostred vety, aby zmenili chod myšlienok.
Rozprávač – autor má tak šancu hrať sa s čitateľovou pozornosťou, ťahať ho po okľukách, čarovať so vzťahmi, ale aj spomaľovať príbeh tam, kde je dôležité premeniť čítanie na kontempláciu. Prirodzene, veď putovanie slona krížom cez Európu, navyše 16. storočia, nie je hladkou prepravou po koľajniciach nákladného vlaku, ale dobrodružstvom, počas ktorého sa sprievod musí nekonečne veľa ráz zastaviť. Odmenou za zdanlivo kostrbaté rozprávanie je skvelá atmosféra textu, v ktorej cítiť aj chvíle, keď si rozprávač ovlaží pery vínom. Prekladateľka Miroslava Petrovská sa isto neraz musela popasovať s gramatickými a štylistickými orieškami. Výsledok je však viac než príťažlivý a ukazuje, že slovenčina dokáže bez problémov zvládať aj náročné texty.
Hlavným hrdinom knihy nie je iba putujúci slon Šalamún, ale aj jeho indický sprievodca a ošetrovateľ Subhro. Práve človek z inej kultúry (v tom čase asi takej blízkej, ako je nám dnes civilizácia hviezdnej Andromedy) umožňuje Saramagovi pozerať sa na svet renesančnej, inkvizičnej a protireformačnej Európy polovice 16. storočia inými očami. Subhro komunikuje so slonom, je jeho krotiteľom, pánom i kamarátom, slon mu je na revanš dôverníkom, s ktorým sa rozpráva o najdôležitejších momentoch cesty. Ind, hoci krstený, predsa len prežíva v kresťanskej Európe trampoty so svojou vierou a jeho liberálne myšlienky a rozprávania o indických bohoch mu občas prinesú káravé pohľady a hrozby inkvizíciou. No v Padove preukáže službu pátrovi a nechá slona pokľaknúť pred miestnym chrámom Božím, čo hneď vyhlásia za zázrak a dôkaz Božej sily. A tak nechajú indického pútnika ísť svojou cestou. Veď malé kúzla vedia robiť veľké reči.
Saramagovo rozprávanie je brilantnou ukážkou ponoru do historického myslenia. Stretnutie portugalskej a rakúskej armády pri odovzdávaní slona na hraniciach ukazuje, ako pred päťsto rokmi mysleli ľudia – ten druhý je nepriateľ, aj keď sa ešte nič nestalo, treba byť pripravený na najhoršie, na potýčku a vojnu, aj keď ide o vopred dohodnuté odovzdávanie daru jedného panovníka druhému šľachticovi.
Xenofóbia, nenávisť a strach z neznámeho boli integrálnou súčasťou nevzdelaného sveta stredovekej Európy. Rovnako slon – ako zjavenie, ako neexistujúce a neuveriteľné zviera – sa stáva predmetom vášní, hrôzy, strachu i úcty a obdivu. Saramago bravúrne vyťahuje pred čitateľa fakty o dobovom živote, aby ich vzápätí dával do súvislostí so súčasnosťou, respektíve súčasnými predstavami o histórii. Práve táto schopnosť odhaľovať naše predsudky i falošné idealizovanie si „slávnej“ minulosti dodáva knihe ironický nádych.
Pravda, nebol by to Saramago, keby občas do príbehu nevplietol aj trocha sentimentu a súcitu. Udalosti okolo odchodu slona rozcítia celý portugalský kráľovský dvor, správanie slona prekvapí viackrát svojou ľudskosťou a oddanosťou nielen svojmu indickému chovateľovi. Príbeh sa tak emocionálne hojdá medzi jemnou i sarkastickejšou iróniou, primeranou dávkou romantickej a sentimentálnej nálady a rozprávaním, ktorého rytmus určuje dôstojná chôdza nie práve rýchleho štvornohého a štvortonového obra stredovekou Európou v priebehu niekoľkých mesiacov leta a jesene 1550.
Podľa všetkého ide o príbeh, ktorý stojí na reálnych nohách, pretože portugalský kráľ Jo?o III. naozaj daroval rakúskemu šľachticovi slona, ktorý sa dostal až do Viedne, kde žil ďalšie dva alebo tri roky ako atrakcia. Veľa historických faktov a podrobností sa nezachovalo, ale samotná informácia stačila Saramagovi na to, aby stvoril rozprávanie, v ktorom nás pozval do nečakaného, fantastického sveta Európy spred temer piatich storočí.
José Saramago: Cesta slona, preklad Miroslava Petrovská, Slovart, 2010
