Každý takýto projekt predstavuje náročnú výzvu s neistým výsledkom. Lenže Púčekov román vo výslednej podobe našťastie nepôsobí ako produkt nejakej ťažkej práce, ale ako výsledok spontánneho, autentického záujmu o práve tento príbeh a spôsob jeho literárneho stvárnenia. Áno, je to román aj sofistikovaný, literárne ambiciózny, solídne napísaný, v prvom rade je to však román veľmi osobný.
Kniha Uchom ihly je čímsi ako rodinnou kronikou, či ešte osobnejšie, životným príbehom murára Jána, postavy inšpirovanej zrejme veľmi priamo skutočným autorovým starým otcom. Do jeho príbehu sú zároveň organicky zakomponované tradované rodinné historky, ktoré sa pred našimi očami z rodinnej tradície stávajú literatúrou. Na Jánovom živote nás vlastne nič mimoriadne neprekvapí – ak vezmeme do úvahy dobové okolnosti, ktoré ho spoluutvárali. A predsa je veľmi zaujímavý. Napokon ako každý život, ak o ňom dokáže niekto písať dostatočne zaujato.
Nezvyčajná vec
V románe Jánovho života sa zväčša píše o úplne jednoduchých veciach. Takých jednoduchých, až ich chvíľami môžeme podozrievať z banálnosti. Píše sa tu o radosti z narodenia dieťaťa, o sadení stromov, stavaní domov, či o tom, že vo vykúrenom dome je ľuďom lepšie, než v takom bez kúrenia: „ Keď je v dome teplo, hneď by sa malo lepšie žiť, keď je v dome teplo, potom je práve zima tým, na čom už vôbec nezáleží.“ (s. 200) Banálne? Možno áno, ale kto povedal, že život vo svojich najautentickejších prejavoch nemôže byť banálne jednoduchý? A o to tu asi ide. O autentickosť. O jednoduchú skutočnosť.
Púček si v tejto našej cynickej dobe dovoľuje dosť nezvyčajnú vec: úprimné písanie o hľadaní skutočného. V najbližšom okolí. Vo vlastnom živote. Vo vlastnej rodine. V životoch svojich predkov. Zdôraznením tohto hľadania prejavov autentickosti je dotovanie textu viditeľnými a ľahko overiteľnými autobiografickými prvkami. Nejde tu o lacné pretŕčanie seba samého v literárnom texte, ale o osobné prihlasovanie sa k vlastnému rozprávaniu, o prevzatie plnej zodpovednosti zaň.
Na skutočnosť, ktorá stojí mimo fikčného sveta literárneho textu, napokon odkazuje aj prítomnosť reálnych ľudí v úlohe literárnych postáv. Ak by sme aj z nejakého dôvodu pochybovali o skutočnom predobraze hlavnej postavy Jána, tak určite nemôžeme spochybniť reálny podklad napríklad postavy spisovateľa a historika Milana Varsika, ktorý tu v rozhovoroch s Jánom píše svoju (tiež reálnu) knihu o odboji Nepokorená Javorina.
Ak sú hodnoty ešte hodnotami
Púček píše úprimnú knihu, a práve preto sa nebojí ani pátosu a sentimentality. Formulácie, ktoré by inak mohli byť za hranicou dobrého vkusu, sú v tomto kontexte namieste. Dokonca aj takéto: „Viera vo výšku i hĺbku sveta, v jeho presné usporiadanie, atóm k atómu, molekula k bunke a zrazu z dvoch ľudí vznikne čosi tretie, čosi plačúce a krehké, ľahko rozbitné, čosi neskutočne naozajstné, horúce a voňavé. Ján pozeral do očí toho stvorenia a plakal, krstil svoju dcéru Vierku vlastnými slzami.“ (s. 64) V tomto usporiadanom svete sa autor spolu so svojou postavou proste dojíma na správnom mieste – pri narodení dieťaťa. Rovnako, ako vie byť na iných miestach, v iných životných situáciách nedojato vecný.
Púčekov minulý svet je skutočne usporiadaný: hodnoty sú ešte hodnotami a príroda ešte žije s človekom. Prírodou sa dá merať aj ľudský čas: „Orech na dvore im rástol pred očami. A takisto aj ich deti. Z tenkého prútika bol naraz hrubý kmeň. A tak isto aj z ich detí.“ (s. 201) V Púčekovom písaní je silné vedomie kontinuity. Zaujímajú ho pravidelne sa opakujúce rodinné rituály predkov, ktoré boli pevnými bodmi ich životov: „Na Štefana, teda na Druhý sviatok vianočný, každý rok stáčajú víno. Ani tento rok to nemohlo byť inak.“ (s. 31) O to silnejšie je potom pociťovaná ich strata.
Púček disponuje čímsi, čo v slovenskej historickej próze nie je veľmi obvyklé. Je to silná senzitívna zážitkovosť minulostného sveta, ktorý svojím písaním vytvára. Ten starý, dávno stratený svet akoby cítil až fyzicky, má ho ohmataný, prechodený, cíti jeho vône i pachy. Je to presná spomienka na niečo, čo sám nikdy nezažil. No i tak sa cíti byť toho súčasťou: „K svojmu veku rátam aj roky, keď som ešte nežil, rátam ich, lebo o nich viem – prehryzol som ich spolu s nimi, prežul a prežil, zostáva ich už iba prehltnúť. (s. 254) Rozumie tomuto svetu a rozumie aj ľuďom, ktorí v ňom žijú, teda svojim postavám. Dokáže ich vidieť v ich zložitosti a zároveň o nich rozprávať jednoducho: „Z Dudky napokon vyrástlo veselé dievča. Len málokto však tušil, že úsmev je len maska, že celý čas v nej potichu prší.“ (s. 218)
Jeho postavy (príbuzní, predkovia) nie sú fotkami z posvätných rodinných albumov, ktorým čas zmazal všetky hriechy a nechal len auru šľachetnej minulosti. Naopak, sú poriadne zašpinené od života – a veľakrát pre vlastné chyby a slabosti. Lenže stále sú to aj postavy hodné rešpektu. Od autora, potomka, ho aj dostávajú. Je to však rešpekt rovného s rovnými.
Príbeh tejto krajiny
Písať s rešpektom o živote niekoho iného nie je ľahké. Postava si napríklad môže dovoliť o niektorých veciach múdro mlčať, lenže autor za ňu musí vo svojom románe rozprávať. I keď v najsilnejších miestach tejto knihy sa Púček pridáva k svojej tichej postave a dokáže mlčať spolu s ňou. Napríklad o Jánovom pobyte v koncentrákoch počas vojny sa síce čitateľ nedozvie takmer nič, ale všetko to nevypovedané je o to pôsobivejšie. Jánovo povojnové stretnutie s priateľmi z odboja potom vyzerá takto: „Sedeli spolu od obeda až do deviatej večer. Nerozumeli tomu, že žijú. Že sa vrátili. O všetkom, čo videli v Nemecku, si všetci traja spolu pekne pomlčali.“ (s. 152)
Ak je kniha najsilnejšia tam, kde dokáže zmysluplne mlčať, tak najslabšia bude logicky v tých častiach, kde je slov priveľa. Platí to najmä o vložených lyrizujúcich pasážach, v ktorých sa poeticky i filozoficky dumá nad témami typu „Ako sa navlieka niť“ či „Ako sa robí štrk“. Tieto pasáže sú zbytočným pokusom o prehĺbenie i tak hlbokého textu. Našťastie, od ostatného textu sa oddeľujú nielen svojou hodnotou, ale aj vizualitou – odlišným zalomením i sklonom písma. Dajú sa preto ľahko identifikovať a v prípade potreby aj bez následkov preskočiť.
Tak ako sa Púček dokáže vcítiť do malých dejín, vie aj porozumieť dejinách veľkým. Preto sa dá jeho román rovnako dobre ako osobný či rodinný príbeh čítať aj ako príbeh tejto krajiny, toho čudného dvadsiateho storočia. Veľké dejiny vstupujú do života Jána, jeho priateľov a rodiny prakticky ustavične. A aj keď ich Púček svojím písaním akoby vytláčal z centra príbehu (jeho hrdinom je napokon starý otec, a nie akýsi Tiso či Gottwald), netvoria iba jeho kulisy, ale sú stále jeho dôležitým hýbateľom. Pre čitateľa znalého aspoň základných faktov a dátumov, sú zľahka naznačené dobové udalosti zároveň často presnou informáciou o tom, v akom konkrétnom historickom čase sa v tom-ktorom okamihu knihy nachádza. Napríklad: „V Nemecku horeli synagógy a kryštáliky roztlčených výkladných skríň židovských obchodov váľali sa po chodníkoch, zhasínali, a hoci stále lesklé, už ani neodrážali slnko.“ (s. 65)
Gesto osobnej angažovanosti
Historický román je dnes v slovenskej spoločnosti relatívne žiadaným žánrom. Ak napríklad v prípade Rankova či Krištúfka môže vzniknúť pocit, že oni svojimi historickými románmi napĺňajú práve túto spoločenskú potrebu, tak Púček napĺňa skôr potrebu vlastnú. Tú, ktorá prichádza zvnútra, nie zvonka. A úprimne – toto gesto osobnej, ľudskej angažovanosti je literatúre bližšie než gesto angažovanosti občiansko-spoločenskej.
Potreba zachytiť, zvečniť minulosť a ľudí minulosti – najmä ak sú blízki – vzniká aj z celkom oprávneného vedomia ustavičnej entropie, zániku sveta včerajška. Púček si uvedomuje, že každý človek zomiera dvakrát. Raz v okamihu fyzickej smrti a druhý raz vtedy, keď sa naňho prestane spomínať. Keď odíde nielen z ľudského sveta, ale aj z ľudskej pamäti. Púček vie až príliš dobre, že „…všetky obrázky raz nadobro vyblednú a stratia sa aj slová, všetko sa po kúskoch rozsype do tmy.“ (s. 19) Ale to neznamená, že proti tomu nebude nič robiť. Robí. Píše dobrú knihu.
I keď ani na konci knihy si o tej pamäti nemyslí nič moc. Okolo seba totiž vidí priveľa prejavov hlúpeho, tupého zabúdania na to, z čoho sa dá poučiť: „Kde je tá naša pamäť? V deravých vreckách?“ (s. 240) Pri všetkej oprávnenej skepse však môže cítiť aj uspokojenie nad tým, že on sám svojou osobnou i rodinnou pamäťou vykonal čosi hodnotné pre spoločnú pamäť nás všetkých.
Ján Púček: Uchom ihly (pletky)
F. R. & G., 2015
