Podľa rodinných tradícií bol ujo Dušan trocha čudák, ale dobrák od kosti, obetavý lekár. Nielenže chudobných liečil zadarmo, ale im vždy rozdal, čo mal. Na vlastné náklady vydával lacné poučné knižky a potom sa vybral do ďalekej krajiny, kde pôsobil u veľkého spisovateľa. Len to sa u nás nehovorilo, ako zomrel. Až neskôr som sa dozvedel, že po strastiplnej ceste z Ruska naďalej chorľavel. Tehotná Matrena sa v cudzom prostredí necítila dobre. Najviac času trávila u susedov Bezděkovcov, kde bola paňou domu ruská lekárka.
Začiatkom februára 1921 nastúpil Makovický na liečenie do Piešťan, odkiaľ posielal pesimistické listy priateľom, ale oni ich nebrali vážne. Bol vždy melancholik a teraz mal v novej republike každý svojich problémov vyše hlavy. Nečakane sa vrátil z liečenia skôr. Keď na druhý deň, v sobotu 12. marca začali zvolávať na obed, doma ho nebolo. Ani u Bezděkovcov či Houdekovcov. Tu si ktorási zo slúžok spomenula, že ho predpoludním videla kráčať na povalu. Tam ho aj našli. Jeho bezduché telo sa hompáľalo na šnúre na vešanie bielizne.
Vzápätí sa objavilo viacero teórií o príčinách Dušanovho predčasného odchodu. Niektorí to zazlievali nebohému Tolstému, iní za tým videli jeho zdravotné problémy, nepochopenie manželky či rozčarovanie z pomerov, do akých sa vrátil z Ruska. Namiesto filozofických rozhovorov ho čakala tvrdá realita, malomestský život v honbe za peniazmi. Možno na každom je kúsok pravdy. Ale čo ostáva citlivému človeku, ktorému náhle zapadne slnko a na druhé ani tretie ráno nevyjde?
