Na zhruba dvestopäťdesiatich stranách sa dvojica nevyhýba takmer nijakým témam. Od hercovho detstva poznačeného nedostatkom peňazí („Čenkovej deti treli biedu za kapitalizmu, ale my za radostného socializmu.“) a uväznením jeho otca z politických dôvodov. Cez emigráciu Kňažkových bratov a jeho herecké pokusy v Paríži až po neskoršie pôsobenie v politike či na čele televízie JOJ. Jedna z tvárí nežnej revolúcie rozpráva aj o svojom prvotnom očarení Mečiarom alebo o stroskotaných manželstvách. A, samozrejme, o herectve.
Na začiatku knihy sa môže zdať, že Štrasser by mohol byť „tvrdší“, menej láskavý. Obaja diskutujúci však majú čas a priestor a k podstatným veciam sa postupne dostanú. Možno s výnimkou desiatok miliónov korún, ktoré za Kňažkovho ministrovania natiekli do megalomanského filmového projektu Jánošík. Knihe škodí aj povrchná redakcia textu. Igor Ciel s mäkkým ľ alebo Alain Delon bez i čitateľa zbytočne vyrušia a kazia zážitok z inak pútavého rozprávania.
Pri konci knihy Nosím v sebe mnohé jazvy má čitateľ pocit, akoby Kňažka naozaj spoznal, pochopil a dozvedel sa o ňom veľa detailov. Napríklad ten, ako chcel začiatkom 70. rokov skúsiť šťastie v slávnom newyorskom Actors Studiu. Kniha je však zároveň exkluzívnym náhľadom do zákulisia kľúčových momentov v novodobých dejinách Slovenska. Kňažko bol pri tom, keď padal totalitný režim: „Vyberali sme ľudí na najvyššie posty na Slovensku, schvaľovali sme ich, ale my, ktorí sme iniciovali zmenu režimu, sme tie posty nechceli. To bola strašná chyba,“ hodnotí dnes z odstupu. Kňažko bol aj pri tom, keď k moci nastupoval Mečiar aj keď sa delilo Československo. „Keď si bolo treba pripísať vznik Slovenska ako zásluhu, Mečiar sa ochotne vyhlásil za otca zakladateľa. Nikdy nemal problém ohýbať realitu na svoj úžitok,“ osvetľuje aj to, kto navrhol rozdelenie spoločného štátu.
Kniha Nosím v sebe mnohé jazvy je teda nielen životným príbehom Milana Kňažka, ale zároveň do istej miery aj kronikou toho, čo sa za posledné desaťročia dialo v bývalom Československu. A tiež hodnotením očakávaní, ktoré všetci vkladali do zmeny režimu a nežnej revolúcie. „Už zase všetky strany hlásajú – s ľuďmi a pre ľudí! Absurdné – politici to, že sú tu pre ľudí, deklarujú ako čosi nadštandardné… Ako keby sa politika mala robiť pre domáce zvieratká. (…) Z demokracie do diktatúry prejdeš za jednu noc (…) naopak to trvá zrejme desaťročia.“
