Recenzia: ...budem sa vždy dozvedať o niečom...

08.01.2011 09:00
Laurent Binet: HHhH. Himmlerov mozog Heydrich.
Laurent Binet: HHhH. Himmlerov mozog Heydrich. Autor:

Kniha francúzskeho autora má bizarný, vo vzťahu k proklamovanému zámeru trochu mätúci názov a "československú" tému.

Mala by byť beletristickou – románovou, ako naznačuje obálka – rekonštrukciou atentátu na Reinharda Heydricha, jednej z najznámejších a najdôkladnejšie spracovaných udalostí 2. svetovej vojny. Nedávno vyšla v českom a celkom aktuálne aj v slovenskom preklade. Niektorí z respondentov v jednej z predvianočných ankiet ju už stihli zhodnotiť ako kultúrnu udalosť roka.

Záložka predstavuje Bineta ako „dobrého historika“ a „nadaného spisovateľa“. Nie je jedným ani druhým. Vybral si tak známu a toľkokrát spracovanú tému, že ak biograficky štylizovaný rozprávač jeho knihy hovorí o „svojom“ príbehu (s. 22), mýli sa. Ten príbeh v mnohých verziách existuje už dosť dlho. To, čím ho Binet doplnil, za veľa nestojí. Autorov prístup dobre vyjadrujú slová, ktoré on sám vložil do úst Heydrichovi: „Toto vám musím povedať, už to viete, ale práve ja vám to poviem…“ (s. 240).

Historik?
Historik, profesionál či amatér, báda; nadšený diletant, akým je aj Binet, sa dozvedá. Zdroje, o ktorých sa sem – tam zmieni, sú verejne prístupné. Ak napríklad píše o svedkoch (s. 279), nie sú to „jeho“ svedkovia. Medzi nimi a rozprávačom ešte niekto stál: skutočný historik či autor literatúry faktu. Uvedené svedectvá nezískal, ale si ich, podobne ako väčšina z nás so záujmom o vec, niekde prečítal. Inak dejinnú relevanciu Binetovej širokospektrálnej rekonštrukcie, kde aj laika miestami zarazia vyložené nezmysly (napríklad na s. 56 tvrdenie, že Tuchačevskij v polovici 30. rokov nahradil Trockého na čele Červenej armády), nech posúdia kompetentní: skutoční historici.

Spisovateľ…
Skúsme teda čítať knihu ako román. Zarazí jazyk – ak predpokladáme, že preklad vystihol idióm originálu, ide o jazyk žoviálne približný, plný za vlasy pritiahnutých obrazov („Libenskú zákrutu rozpaľuje adrenalínová sopka.“, s. 267). Ide o tu pseudoexpresívny žargón infantilného fanúšika westernov, ktorý odkazuje ani nie tak k stvárňovanému dianiu ako k rozprávačovmu emocionálnemu rozpoloženiu. Hoci autor vychádza z notoricky známeho príbehu, nedokáže nechať hovoriť „veci samé“ a stále im potrebuje – veľmi nešikovne, rétorikou školských prác – „pomáhať“.

Premieňa život na písmenká, hoci by to malo byť naopak. Občas, najmä ak stvárňuje nacistov, je to čítanie pre bohov: počas boja v kostole utekajúci Nemci „pištia ako štence“ (s. 316), Heydrichova žena okolo seba „šíri atmosféru hrôzy, sadizmu a erotiky“ (s. 177).

Nad príbehom sa stále vznáša sebastredný Ja-rozprávač: narcistný, zrodený z ducha súdobej fejtonistiky. Poznáte ich – sú aj u nás, autori, ktorí bez Ja nedokážu začať vetu a je pre nich nepredstaviteľné, že niečo zaujímavé by mohlo existovať aj bez ich pozornosti. Takéto rozprávačské Ja napokon vyprodukuje niečo navyše: netýka sa to však Heydricha, Kubiša ani Gabčíka, ale Jeho samého.

Tak sa dozvedáme, čo (On) na tomto svete robil, zažil a ako sa trápil, kým nebol román na svete. Hovorí sa tomu metanarácia, rozprávanie o rozprávaní: autor píše knihu a zároveň v nej rozpráva o tom, ako píše knihu. Vo vzťahu k téme, ktorú si Binet vybral, a zásluhou spôsobu, aký zvolil, je tento postup značne nevkusný: akoby dôležitejšia než rekonštruované dianie bola osoba toho, kto sa o rekonštrukciu pokúša.

Je to román „dozvedania sa“: ako som si to predstavoval, fabuloval, opravoval, dopĺňal, spresňoval a čo som medzitým robil – nóvum je predovšetkým v tom, čo povie rozprávač o sebe. Bohužiaľ, samé banality. Prečo by nás to malo zaujímať? Mal by to byť príbeh zoznamovania sa s inou kultúrou, keď Binet strávil pár rokov na Slovensku a v Čechách?

Jeho pohľad nie je pohľadom cudzinca, ale turistu. Nikde neprekročí úroveň bedekrových klišé, nikde nezavadí o niečo pod povrchom: ak je v Prahe, tak potom v „stovežatom meste…, v Prahe s prstami dažďa, v cisárskom barokovom sne…“ (s. 222 – radšej nepokračujme). Väčšinou bez rozpakov preberá naše mentálne stereotypy („vo východnej Európe nájdeme tie najkrajšie ženy na celom kontinente“, s. 199). V Košiciach, kde „prežil päť rokov horúcej vášne“, zas „videl najvyššiu koncentráciu nádherných dievčat na svete“ (s. 105): pochvala od znalca hreje, menej už podanie.

Pasáže, venované „jeho“ hrdinom, sú poznačené naivnou empatiou: vcítiť sa väčšinou znamená pozabudnúť na seba, no voči Gabčíkovi a Kubišovi je nevkusne familiárny. Aj vciťovanie by malo mať svoju mieru, inak sa stane odpudivým – najmä ak sa nebohé „objekty“ záujmu nemôžu brániť. Napokon ich aj tak prekryje sebou samým, vlastným prežívaním a názormi na všetko možné, napríklad na knihy spisovateľov, ktorí dokázali vyťažiť z tematiky vojny a nacizmu omnoho viac a na úrovni, ku ktorej sa ani nepriblížil (Littel v románe Láskavé bohyne).

Súvislosti
Kniha už stihla byť predstavená ako „udalosť“. Vypovedá to niečo o tomto kultúrnom prostredí, o našej schopnosti detsky sa tešiť zo záujmu „veľkých“, o tom, ako sme radi, keď nám niekto odinakiaľ potvrdí vlastnú predstavu o nás samých, aj keby malo ísť o predstavu značne banálnu. Prijatie Binetovej knihy však signalizuje aj povážlivé zmeny v mechanizme utvárania kolektívnej pamäti. Tradičný ideál postupného pribúdania (výskum) a uchovávania (archív) vedomostí o minulosti je postupne vytláčaný konceptom „zabúdani“ a nového „dozvedania sa“. Historické povedomie sa tak modeluje podľa vzorcov módy, reklamy a obchodu, podľa vzorcov odvrhujúcich kontinuitu a prisahajúcich na „novosť“.

Aby sme Binetovu knihu mohli zobrať vážne, musíme zabudnúť na kontinuitu písania o atentáte i Heydrichovi. Kontinuitu, ktorú – ak zostaneme iba pri knižnej podobe – môžeme sledovať od roku 1947 (Jan Drejs: Za Heydrichem stín), a v ktorej majú svoje čestné miesto autori ako Ivanov, Hamšík alebo Čvančara (reč je pritom iba o literatúre faktu). Pridal k ich výkonom Binet nejaké nové poznatky? Odpovedia historici, ale o to mu až tak nešlo. Prekonal ich ako spisovateľ? Určite nie. Je však aktuálny: funglovka. Iba nedávno sa dozvedel. Ide o obohatenie či pôvodné spracovanie témy? Nie, iba o novinku. Knihu pre znalosťami nedotknutých frekventantov prípravného kurzu v škole historickej pamäti.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku