A práve v tomto svete za koncom sveta – putujúcich, kočujúcich, vynárajúcich sa a miznúcich bytostí – sa na pozadí majestátneho Dunaja, lenivej Tisy, dravej Sávy odohráva román Andrzeja Stasiuka Taksim. Príbeh lásky kšeftára so secondhandovým oblečením a uväznenej predavačky lístkov na kolotočoch. Príbeh našej postsocialistickej a protokapitalistickej premeny sedľače od kravských zadkov a udupaných dlážok európskeho Východu na ľudí túžiacich po šťastí. Alebo dostatku plných vozíkov z hypermarketu? Po čom vlastne?
Akoby to bol svet po katastrofe
Taksim je jedno z najrušnejších námestí Istanbulu, kde sa prelínajú autobusové linky spájajúce Áziu a Európu, námestie cestujúcich i čakajúcich. Taksim v pôvodnej podobe prišlo z arabčiny a poturečtené sa stalo slovom pre trh, distribúciu, ale aj improvizáciu. Istanbulský Taksim sa v knihe objaví, ale kým k tomu príde, musia dvaja hlavní hrdinovia knihy prejsť veľmi zložitú cestu.
Rozprávač, šofér dodávky Paweł, je vlastne „potulný“ obchodník, ktorý pracuje v službách či ako partner svojho priateľa Władeka. Rozvážajú po pohraničí Poľska, Ukrajiny, Slovenska a ďalších krajín svoj tovar – obnosené, ale pre „Východ“ stále ešte dostatočne lákavé handry zo západnej Európy. Improvizujú, žijú z ruky do úst, na okraji spoločnosti i štátu, ale ako potulní slobodní špekulanti. Hoci je rozprávačom Paweł, o jeho minulosti sa čitateľ veľa nedozvie – akoby bol človekom bez koreňov. Zato Władek je živá studnica príbehov posledných tridsiatich rokov, príbehov kšeftovania a „cezhraničnej“ spolupráce pri zásobovaní kávou, oblečením, čímkoľvek, čo „sa oplatilo“ previezť aj za cenu strachu.
Je to príbeh aj našej minulosti – ponižovania z 80. rokov pri cestách za „slnečnými“ dovolenkami, prevážania spotrebného tovaru, akoby išlo o vzácne poklady, či pašovania smiešnych súm „čiernych“ dolárov cez hranice. Ale aj minulosť nášho bezhlavého nakupovania šmejdového tovaru, ktorý sa vozil v raných 90. rokoch z viedenských pľacov márnosti „Mexikoplatz“ či výpredajov na „Mariahilferstrasse“ na vyprahnutý biedny Východ novokapitalistických krajín.
Na pozadí Władekových príbehov ožíva postsocialistická temnomaľba podobná svetu dávno po katastrofe, svetu beznádeje, sivého a bezmocného. V krajine ľudí, ktorí sú ďaleko od metropol – a je jedno, či Varšavy, Bratislavy, Budapešti, Bukurešti alebo Kyjeva – a prestali už myslieť, ba dokonca aj snívať či spomínať.
Od taksimu k taksimu
Władek a Paweł sú jednými z mnohých, ktorí žijú od trhu k trhu, zo dňa na deň, bez vidiny čohosi zázračného, zmysluplného..
Pravda, kým do toho nevstúpi žena.
Ak teraz čakáte nejaký srdcebôľny príbeh, pravda je taká, že Stasiukovo, či presnejšie Pawłovo rozprávanie vlastne nepozná nijaké veľké city. Vzťah svojho parťáka a predavačky lístkov v lunaparku totiž vníma spočiatku ako akési rozptýlenie na ďalšej štácii, ba zbytočnú komplikáciu, ktorá tak trochu zavadzia a kazí kšefty. Postupne sa však práve cez túto „lásku“ začína odkrývať svet mafiánskeho bosa, ktorý svoju „predavačku lístkov“ kedysi kúpil do lunaparku od jej zadlženého otca.
Sivý, ako znie jeho prezývka, je majiteľ lunaparku, ale zároveň temný pán množstva podivných obchodov, ktoré sa tiahnu pozdĺž Karpatského chrbta od poľsko-ukrajinského pomedzia až kdesi po Istanbul. Sám Sivý – kedysi Władekov kamarát, začínali spolu s pašovaním lacnej kávy z Rakúska – je ukážkovým „podnikateľom“ postsocialistickej éry. Jazdí na veľkom terénnom aute s gorilami, pašuje cez hranice utečencov či zbrane a rozhoduje o osudoch svojej armády a prisluhovačov. Je krutý, vypočítavý manipulátor, ktorý má cvičené ľudožrútske útočné svine, ozbrojený sprievod a svet ho zaujíma len vtedy, ak ho môže využiť a premeniť na peniaze.
Na konci pyšnej Európy
Záverečná katarzia je vskutku oslobodzujúca a dáva tušiť, že celá tá úmorná, neraz depresívna krajina pohraničia, ktorá akoby skončila na slepej koľaji železničnej trate budúcnosť, sa nakoniec možno ešte dokáže pobrať aj iným smerom. Cestou, na konci ktorej ešte bliká nejaké neónové svetlo a možno to bude dokonca aj svetlo nádeje.
Stasiukov svet pohraničných postavičiek je veľmi bohatý. Od počiatku je čitateľ pod paľbou mikropríbehov, neraz bizarných, inokedy zasa banálnych, ale živých, ľudských, hoci zabudnutých ľudí kdesi na konci tej pyšnej Európy. Ba dlho, predlho sa zdá, akoby kniha ani príbeh nemala. Akoby sa čakanie, vykladanie a nakladanie tovaru, bezcieľne pofajčievanie nemalo nikdy skončiť.
Občas čitateľa prekvapí zvláštny príbeh, vtipná poznámka či znechutenie a potom zasa zdanlivá apatia. Rozprávač si celý čas akoby ani neuvedomí – pri premýšľaní nad svojím hrkotajúcim vozidlom, ktoré drží asi len silou vôle – že sa stáva súčasťou veľkého príbehu. A dlho si to neuvedomuje ani čitateľ, pretože čriepky, ktoré Stasiuk rozhadzuje, sú akoby neepické, akoby táto rozsypaná mozaika aj spôsobom rozprávania mala signalizovať len prach ciest a všednosť pohraničného sveta odstrčených. Ba mnoho z príbehu sa odohrá mimo textu a len z náznakov si nakoniec čitateľ domýšľa, čo sa vlastne asi deje, dialo či bude diať. Aj preto je Stasiukova kniha príťažlivým, provokatívnym čítaním. To, že nastavuje zrkadlo našej dobe a hlavne nášmu „nevšímaniu si“ sveta za koncom našich svetov, je znepokojujúci bonus navyše.
Andrzej Stasiuk: Taksim, preklad Marianna Petrincová, Slovart 2011
