Ballek: Vďaka knihám som bol aj námorníkom

06.04.2011 07:00
Ladislav Ballek
Ladislav Ballek Autor:

Spisovateľ Ladislav Ballek oslávil 2. apríla sedemdesiat rokov. Jubilejný deň prežíval v kruhu rodiny, s manželkou a s rodinou syna Rastislava. A keď onedlho zavoňajú agáty, bude sa mu zasa dobre písať: Čitatelia sa môžu tešiť na novú knižku, v ktorej sa vráti do pražských diplomatických čias, bude sa zamýšľať nad celým minulým storočím, a to najmä cez generácie z jeho rodokmeňa.

Kto vám prvý v živote povedal, že z vás bude spisovateľ?
Pred štyridsiatimi piatimi rokmi môj kolega v banskobystrickom rozhlase, spisovateľ Peter Kováčik. Na list, ktorý mi do štúdia prišiel z vydavateľstva Slovenský spisovateľ, s úsmevom zareagoval, že obsahuje dobrú správu, lebo je tenký. Dá sa teda usudzovať, že rukopis mi vydavateľstvo nevracia, a keď vyjde knižne, mestu na Hrone pribudne ďalší spisovateľ. Peter vedel, že rukopis do bratislavského vydavateľstva poslal Viliam Marčok, môj profesor z banskobystrických vysokoškolských čias. Pri jednom stretnutí sa ma opýtal, či už píšem, a keď som sa priznal, že som práve dokončil Útek na zelenú lúku, rukopis si vypýtal. Povedal, že si ho pozornejšie prečítal a o niekoľko dní mi oznámil, že ho poslal do vydavateľstva Slovenský spisovateľ…

Odkedy ste vedeli vy, že budete spisovateľom?
Najneskôr zo všetkých: Až po rokoch písania a pisárskych námah.

Aké boli vaše prvé literárne pokusy? Alebo ste hneď išli naostro?
Moje prvé Tri poviedky vyšli v roku 1964 v Stredos­lovenskom almanachu. Napísal som ich ako študent a prečítal som ich v kruhu spolužiakov, začínajúcich autorov, na internáte. Ich neskoršie vydanie v almanachu ma prekvapilo. Bol som vtedy na vojne, slúžil som na hraniciach, a keď mi tam almanach prišiel, začal som – v nočných službách operačného dôstojníka – častejšie premýšľať o písaní. Ale písať som začal až na Orave, kde som necelý rok vyučoval.

Prečo práve na Orave?
Vydal som sa tam aj z tej najvnútornejšej potreby dôvernejšie spoznať otcov rodný kraj. Keď som raz v Podbieli zmeškal autobus do Habovky, vošiel som do miestnej krčmy, dal som si kávu a písal som si poznámky k môjmu ďalšiemu vyučovaniu dejepisu, slovenčiny a výtvarnej výchovy na miestnej základnej škole. Ani som nevedel ako, prešiel som do iného zápisu: prvých viet môjho neskoršieho debutu…

Aké knihy ste čítali ako chlapec?
Všetky z domácej knižnice, ktorú si náš otec tvoril od svojich gymnaziálnych čias, a každú, ku ktorej som sa dostal v mestskej knižnici, ale aj z knižníc rodín, s ktorými naši rodičia udržiavali užší vzťah. Bol som priam posadnutý čítaním, nepoznal som mieru, preto mi rodičia večer v detskej izbe vypínali elektriku. Obstaral som si baterku a čítal potajomky pod perinou… Knihy patrili k mojim najväčším detským záľubám a chlapčenským láskam…

Kto vám rozprával rozprávky?
Mama a otec. Kým sme sa my, ich deti, nenaučili čítať, rozprávali nám oni. Všetky príbehy sa mi videli zázračné, ukladali sa mi do pamäti, aby tam vydržali do času, kým som si aj ich skrytý podtext neuvedomil. Takto sa mi do pamäti v detstve uložila hoci aj rozprávka O troch bratoch, ktorú som si hlboko uvedomil až v zrelom veku. Rozprávky nestarnú, nikdy nezostarnú, lebo ich príbehy stvorila stáročná ľudská skúsenosť…

V akom smere vás ovplyvnila mama a v akom otec?
Mama nám najradšej rozprávala rozprávkové príbehy, biblické, mýty a legendy svojho rodného spišského kraja. Osudy predkov, ktorí prišli na Spiš z Nemecka. V rodine mala povesť dobrej rozprávačky. V rozprávaní uprednostňovala svoj spišský dialekt, ozývali sa v ňom tóny z lesných studničiek, hlasy víl a dobrých duší, predkov. Keď zafúkal prudší vietor, horou nad jej rodným domom behali lesné kone. Raz som sa jej opýtal, ako vyzerajú. Povedala, že sú zelené, preto ich otvorenými očami v lese nikdy nezazrieme. Mama ešte vedela povedať koľko je hodín – podľa kvetov, hlasov vtákov, zvierat, lesných a poľných svetiel, zvukov…
Otec bol menej prírodný?
Otec nás zasa vodil svojím mestom, mestskou kultúrou, literatúrou slovenskou, českou, európskou, svetovou. Bol veľkým vyznávačom spisovateľov s oravskými koreňmi. V detstve sa, ako často spomínal, stretával a rozprával s Hviezdoslavom, Nádašim, ktorý bol aj lekárom jeho dolnokubínskej rodiny. Ladislava Nádašiho, vzdelanca, lekára a spisovateľa, kládol nám, svojim deťom, za vzor. Napokon, po ňom mi dali aj krstné meno. Otec nám rád čítal úryvky z kníh svojich obľúbených autorov. Básnikov aj recitoval, ako napríklad Kiplingovu báseň Když, v jej českom preklade. Myslel vtedy na nás, svojich synov, už ako na mužov.

Sám ste o sebe hovorievali, že nemáte zmysel pre humor, že ste od prírody vážny. Zostalo vám to až do týchto dní alebo ste rokmi humor získali?
Priznávam, nemám ten rozmer humoru, ktorý by mi dožičil tvoriť ho, ale cudzí mi nie je. Rád odcitujem Karla Čapka, ktorý humor označil za soľ zeme a jeho dobrého posla za dlho čerstvého. Tým poslom nie som, jeho veľkým vyznávačom áno, a neuniká mi, že nadaní humoristi naozaj nestarnú…

Kedy ste boli v živote najzraniteľnejší? Ako ste sa so situáciou vyrovnali a kde ste brali silu?
Po prvý raz v živote, a azda aj najväčšmi, vo svojich šestnástich rokoch. Zomrel nám otec a svet sa mi zmenil naozaj dramaticky. Po vyše sto dní, kým mama otca v jeho rodisku doopatrovala, bol som sám doma a čakal na poštára… So smrťou najbližších sa nevyrovnávam. To by som hlbokú lásku k nim sám v sebe znevážil, samého seba zahanbil. Útechu a silu v osobných núdzach čerpám z rodinných prameňov, z príbuzenských istôt, zo základov svojej výchovy a kultúry…

Pomohla vám literatúra a písanie vyznať sa v sebe a v živote? Povedali vám čitatelia, že ste pomohli v tomto smere im?
Veľká domáca a svetová literatúra mi v tom nepochybne pomohla. Predovšetkým vďaka nej som vstúpil hlbšie do vlastnej duše, navyše najmä ona tvorila a pretvárala moju predstavivosť. Z reakcií čitateľov mojich kníh som si tu a tam mohol trošku namýšľať, že sa niečo o sebe dozvedeli aj z nich…

Ako sa zmenilo postavenie a zmysel literatúry v priebehu vášho života?
Na postavení literatúry v mojom rebríčku hodnôt sa nič nezmenilo, v spoločnosti však pokleslo, hoci – jej určenie (v mojich očiach pre každú národnú kultúru základné) sa medzitým priam znásobilo.

Čo s tým?
Aby sa literatúra stala pre mladých príťažlivou, nie je najšťastnejšie im ju vnucovať. Lepšie by bolo pretvoriť ju v ich vedomí v zakázané ovocie.

Akú najvzácnejšiu knihu máte vo svojej knižnici?
Všetky knihy v mojej knižnici sú mi blízke, vzácne, a hoci je každá iná, nerobím medzi nimi rozdiel a nechcem prísť ani o jednu z nich. Knihy sú dielami o svedomí. Priznám sa však, že si medzi nimi podľa nálady a potrebnej inšpirácie vyberám. Nezriedka sa snivo zadívam aj na tie, vďaka ktorým som sa plavil po moriach a oceánoch. Pri ich čítaní spĺňal sa mi aj môj dávny detský sen: stať sa námorníkom…

Ako vám v živote pomáhala manželka? Vraj vás rozmaznávala a vždy ste mali teplé jedlo v rúre…
Pomáhala mi a pomáha, je už taká – väčšiu zodpovednosť cíti za najbližších ako sama za seba, a vie, že ako moji súrodenci, brat a sestra, zdedili po predkoch dve pravé ruky, tak ja dve ľavé, čo asi založilo nielen moju nešikovnosť, ale aj viac osobnejších postojov… Ako rada žartuje, rozmaznáva ma, a nemá na výber, lebo som rozmaznávaný už od detstva…

Kde ste sa zoznámili a ako ste uhádli, že to je tá pravá? Opísali ste ju niekedy?
Zoznámili sme sa pred 52 rokmi ako študenti banskobystrického Pedagogického inštitútu. Na začiatku prvého semestra šli sme do Poník na brigádu. Ona, spolužiačka z mesta, priniesla so sebou navarené kakao a ponúkla ním aj mňa. Už od prvého pohľadu začal sa náš vzťah, ktorý pokračoval aj potom, keď prešla študovať do Bratislavy na Právnickú fakultu. Chválim ju najmä v jej neprítomnosti, aby ma neupodozrievala z predstierania, lebo sama sa takémuto spôsobu komunikácie priam úzkostlivo vyhýba. Je predmetom mojich hlbších úvah, niečo z nich som nepochybne preniesol aj do svojich príbehov, ale priamo v nich som ju nikdy neopísal. Napokon, je aj milovanou matkou nášho syna a šťastím našich vnúčat…

Ste praktický? Nevyzeráte, že by ste vedeli napríklad variť. Skúšali ste to niekedy? Ste gurmán? Mali ste aj hriechy?
Nevarím, variť neviem, ani som to neskúšal. A gurmánom nie som. Hriechov som sa dopúšťal, ale len čo som si ich väčšmi uvedomil, už som sa im vyhýbal. Svitlo mi, že ich opakovaním som sa nestával slobodnejším, učenejším či múdrejším, ale naopak…

Bavila vás v živote aj politika? Je významný spisovateľ automaticky politik? Aj dnes?
Politika mi nikdy nebola načisto cudzou. Pri hlbšom pocite zodpovednosti za náš domov, pri znepokojovaní sa nad každým jeho problémom, ani sa mi takou nemohla stať. Nie, nebavila ma priveľmi, ani ma nezabávala, ale ľahostajnou mi nebola a nie je. Spisovatelia nie sú politici, ale každý z nich je ten, ktorý politikov nepretržite upozorňuje na to, čo sa v spoločnosti a v jej vedomí odvíja, a najmä na to, čo sa v nej môže a bude diať.

Dá sa dnešný svet pomenovať, vyjadriť slovom?
Dá sa pomenovať menom jeho dnešného určujúceho vládcu, priam vladára spoločenskej praxe: TRH. Zo všetkého v našom živote najväčšmi uprednostňujeme financie, hospodárstvo, a kríz v nich pribúda. Takto sa zaoberáme aj zákonmi, a prehreškov proti nim je čoraz viac. Zákon je o poriadku, nie však o svedomí, bez ktorého poriadku niet. O svedomí je kultúra. V časoch, keď sme už všetci vo všetkom a so všetkým v živote zreťazení, a to čoraz očividnejšie, kultúru prijímame ako vec okrajovú, a preto postupujeme z kríz do kríz. Sme tu priam už vo všetkom ako v kolónach na diaľnici, kde sa všetko všetkým zmení, len čo jeden z vodičov za volantom zlyhá… Bez kultúry usporiadaného sveta niet.

O tom by ste dnes písali?
Ako hovorievam – zákon prichádza po čine. O jeho podobe a charaktere, v nás a medzi nami, rozhodne predovšetkým naša kultúra. Ak sa kultúra ocitne v kríze, rodia sa ďalšie krízy v reťazení… Najmä o tom by som písal… Svet od čias mojich literárnych začiatkov sa prevratne zmenil, ale to, na čo sme upozorňovali vtedy – teda, že čím väčšmi sa zjednodušuje výklad a podoba sveta, tým väčšmi sa zdramatizuje náš vnútorný a duchovný svet, to načisto neodišlo, len dostalo inú podobu a rozmer…

Na čom teraz pracujete?
Vraciam sa do mojich pražských diplomatických čias, pospiatky aj k určujúcejším udalostiam v mojom živote, k 20. storočiu vcelku. Hľadím pritom aj na ľudí zo všetkých generácií v mojich rodokmeňoch, ktoré v ňom žili…

Máte veľa kamarátov? Stratili ste kamarátov kvôli úspechom, prípadne kvôli názorom? Je vám za niekým smutno?
Nikdy som nemal veľa kamarátov, ale ak som ich už za svojich priateľov prijal, vzťah k nim som nezmenil, ani vtedy nie, keď svoj názor na mňa zmenili oni. Viem, prečo som ich za svojich priateľov pokladal, a nezabúdam najmä na to, kedy a v čom mne a mojim najbližším pomohli. Ak aj zmenili svoj vzťah voči mne, ja ho voči nim nemením, a nie je mi z toho smutno, lebo takto sa cítim slobodnejším. A ak už pocítim smútok, tak predovšetkým za kolegami a priateľmi, ktorých tu už niet. Poteším sa, keď vidím, že sa tu na nich ešte nezabúda…

Cítite sa na Slovensku dobre? Aká je to krajina, keby ste ju mali charakterizovať tromi vetami?
Nemôžem povedať, že sa na Slovensku cítim len dobre, ale je mojím domovom, rodiskom aj mojich najbližších. Nevedel by som navždy žiť kdesi v cudzine, a naozaj nič, čo sa na Slovensku deje, nie je mi ľahostajné… Ako hovorievam, patrím do generácie svojho domova a svojich rodičov.

Chodíte na chalupu na Záhorie – čo vám hovorí príroda? Je na nás rozhnevaná alebo – kašle na ľudí?
Na záhorskú chalupu chodím tridsať rokov, zrástol som so Záhorím. Či je na nás príroda nahnevaná, to som sa od nej ešte nedozvedel, ale jedno v nej mi neuniká: nie ona kašle na nás, ale my, žiaľ, čoraz očividnejšie na ňu.

Na koľko rokov si ešte trúfate? To má byť humorná otázka.
Tu si ani zažartovať netrúfam, keď tak aj znova priznávam, ako mi ten zmysel pre humor chýba…

Ladislav Ballek (70) sa narodil 2. 4. 1941 v Teranoch, na základnú školu a gymnázium chodil v Šahách, vysokú školu (slovenčina, dejepis, výtvarná výchova) skončil na pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Bol učiteľom, redaktorom, pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, bol vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, poslancom parlamentu, veľvyslancom SR v ČR. Z tvorby: Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia, Biely vrabec, Južná pošta, Pomocník (Kniha o Palánku), Agáty (druhá kniha o Plánku), Lesné divadlo, Čudný spáč, Trinásty mesiac.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk