Kniha týždňa: Mykať kostlivcami - skoro všetci sú už v Mexiku...

24.04.2011 15:00
Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami
Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami

Básnik, prozaik a prekladateľ Peter Macsovszky (1966) patrí bez diskusií k najvýraznejším a najpodnetnejším autorom svojej generácie. A to najmä vďaka jeho básnickej (nad)produkcii. V próze, ktorú začína publikovať až začiatkom tohto storočia, sa dosiaľ pokúšal zvládnuť väčší útvar rôzne – novely Frustraeón, Fabrikóma a Hromozvonár sú však stále len pokusy, veľakrát na hranici čitateľnosti, grafománie, nudy, vágnych odkazov, interných vtipov, narážok na klasické i menej klasické diela svetovej literatúry.

Čítať Macsovszkého prózy patrilo k dosť bolestným zážitkom, keď text sám kládol dosť slušný odpor k chuti dočítať ho. Príchodom novej knihy Mykať kostlivcami (vydavateľstvo Drewo a srd, 2010) sa však čosi mení. Ešte stále je tu dosť stránok, ktoré nemuseli byť nikdy napísané, ale už sa v diaľke zjavuje niečo, čo by sme mohli vítať ako dobre napísaný moderný román. Alebo ešte presnejšie – Peter Macsovszky napísal svoj zatiaľ najlepší prozaický text.

Úpadok, zdesenie, hnus
Príbeh románu, ak ho budeme hľadať, je viac-menej prostý – hypochondrický a trochu zakomplexovaný „notorický zapisovač“ Šimon Blef žije v Amsterdame. Je nezamestnaný a čaká na prílet lietadla svojej manželky Estrelly z Madridu. Čas zabíja v amsterdamských kaviarňach a putikách, kde popíja väčšinou miestnu borovičku jenever, a zároveň necháva prúdiť svoju myseľ sem a tam. Ovplyvňujú ho najrôznejšie veci, pohľady, drobné spomienky. I keď by chcel byť spisovateľom, sú jeho zápisky veľmi kusé a strohé. Šimon väčšinou zostáva v bdelom snení nad pohárikom a vytvára tak obraz novodobého vydedenca vo svete starnúcej Európy.

Šimon nie je Holanďan, ale pricestoval do Amsterdamu odkiaľsi z „periférie Európy“, má nevyriešené problémy s otcom, s matkou a koniec koncov i sám so sebou. Doslova sa utápa vo svojich vnútorných pochodoch a v pozorovaní, ktoré len podporujú Šimonove názory na absolútny úpadok súčasného sveta. Devalvácia všetkého, zdesenie z ľudí a z ich správania vzbudzuje v Šimonovi pocity čistého hnusu.

Strach zo seba
Takýto svet, ktorý je okolo neho, naň doráža hmatateľne – od zafúľaných prštekov dieťaťa až po zmrzačené telo na invalidnom vozíčku. Jediné východisko je upínanie sa na slová, ktoré prúdia Šimonovou hlavou, a na vzdialený svet, v ktorom zmysel ešte stále existuje – teda aspoň podľa Šimona Blefa. Ten svet je umiestnený v Mexiku, no, prirodzene, je to Mexiko vysnívané, Mexiko so svojimi sviatkami mŕtvych, Mexiko podľa známeho Lowryho románu Pod sopkou. Táto zem zasľúbená sa často vracia v sústredných kruhoch, podobne ako ďalšie motívy Macsovszkého prózy.

Autor akoby využíval topografiu amsterdamských grachtov, mestských vodných kanálov, ktoré uzavierajú mesto do zužujúcich sa obručí. Jeho próza totiž tak pôsobí – motívy sa vracajú, približujú sa a nútia nás všetkých zomknúť sa bližšie k sebe.

Šimon má strach sám zo seba, skúma sa a do toho skúmania nutne musí zahrnúť svoju minulosť. Zároveň si priznáva účasť na živote v súčasnom „divnom“ svete, kde majú všetci „hlavu napratanú povrchnými informáciami z bedekrov.“ Súčasný svet je v očiach Šimona v úplnom rozklade a skoro „nastúpi hispánsko-čínska civilizácia.“ Cez tieto Šimonove názory sa k nám dostávajú až akési starozákonné proroctvá, korenené, samozrejme, hojnou omáčkou najrôznejších parafráz a citácií, tu viac a tu menej priznaných.

Načo, keď vieme?
Macsovszky púšťa bez vysvetliviek do sveta svojich hrdinov desiatky drobných a skrytých podnetov a narážok, súvisiacich so svetom navôkol nás. Môžeme tak na jednej strane rozumieť odkazom napríklad na zmieňovaný román Malcolma Lowryho, v ktorom sa hlavný hrdina (alkoholik) dáva strhávať prúdom vedomia, dajú sa tiež preberať odkazy cortázarovské, borgesovské, kunderovské, camusovské…, no výsledok je vlastne nezaujímavý a trochu prázdny. Načo nám bude ten fakt, že „vieme“? Macsovszky nás aj tak v ďalšom odseku prehodí inam a ešte sa nám vysmeje, že sme podľahli jeho vábeniu. Hrať s ním túto hru je zavádzajúce, nehrať ju však znamená čítať len povrchne.

Príklad za všetky – ponúka sa úplne očividne hľadanie autobiografických prvkov v románe – od nihilistického zhnusenia z malých detí cez vyložený odpor a problém s otcom – aparátnikom v „istej zemi“ až po narážky územné a jazykové: „Ale aby toho nebolo málo, ak materinská reč nie je totožná so štátnym jazykom, tak zasa štátny jazyk poľahky možno vnímať ako nástroj šikanovania zo strany úradov.“ Pokiaľ budeme tieto veci sledovať, môžeme veľmi ľahko dochádzať k záverom, že Šimon je Macsovszkého alter ego a že si v románe rieši svoj odchod zo Slovenska a neľahký život v Holandsku. Ale len s tým sa nedá uspokojiť a bola by to dosť nuda; možno len pre istý typ voyuerského čitateľa. No myslím si, že Macsovszkému ide predsa len o niečo viac.

V plnej kráse
Čo teda s takýmto románom? Vyzbrojiť sa naň rovnako a hľadať si svoje vnútorné cesty po ponúkaných grachtoch. K výsledku dôjdeme tak či tak. Môžeme si všímať autorovo opakovanie motívu – napríklad už od samotného názvu knihy, „mykať kostlivcami“. Ide o kostlivcov v skriniach rovnako, ako o Šimonovu spomienku na tetu Gizelu, ktorá mu ako malému kreslila a vystrihovala kostlivcov. Motív kostlivca nájdeme i u jednej z vedľajších postáv Jaapa, ktorý je spokojný sám so sebou, pretože už našiel svoje „Mexiko“. Môžeme si vziať do ruky mapu Amsterdamu, aby sme videli, kadiaľ sa Šimon vydal na svoju cestu.

Hľadanie zmyslu života cudzinca v cudzej zemi je neustávajúca výzva: navyše v role cudzinca, ktorý už je cudzí i vo svojej domovine, ale zároveň ešte nie je tak doma v súčasnom mieste pobytu. Pomenovanie tohto stavu imigrácie je jedným z najexistenci­álnejších motívov, ktoré vôbec sú. Macsovszky to vie – len potrebuje okolo toho všetkého robiť akési svoje tance a hry.

Verím, že by dokázal napísať normálny, čitateľný text bez nánosov ukazovania sa – ako on dokáže to, a ako pozná tamto. Stačí si vziať len záver románu, monológ Šimona, smerujúci k haitskému barmanovi Eddiemu. To je parádna, esenciálna poviedka, v ktorej je zahrnuté všetko – od hypochondrie, od vracania (doslova) slov a viet, až po úvahy voľne plynúce a asociačné. Všetko sa končí v úvahách o smrti a smrteľnosti, v prázdnote, v myšlienkach na to, že „každý z nás je len kostlivec, počas života nás kryje mäso, ale po smrti sa ukážeme v plnej kráse“.

Áno, treba to zopakovať ešte raz – Peter Macsovszky napísal svoj zatiaľ najlepší prozaický text. Ale zároveň musíme dodať – dúfajme, že ten ďalší bude ešte čitateľnejší.

Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami, vydavateľstvo Drewo a srd, 2010

Peter Macsovszky s knihou Mykať kostlivcami je finalistom Ceny Anasoft litera 2010

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk