Samotný názov knihy nevyvoláva triviálne asociácie, ale zvedavosť. Titulný text, po ktorom je kniha pomenovaná, nie je síce to najlepšie, čo Rozenbergová vie ponúknuť, ale čitatelia si určite vychutnajú napríklad Bohému a Taký talent.
Toxicky ružová obálka knihy pripomína detské ilustrované obrázky k stranám časopisu, na ktorých sa obvykle nachádzajú kvízy, a môže evokovať, že kniha je dovolenkovou literatúrou. Iste, kniha sa dá čítať aj oddychovo, nezávažne a konzumne. No Rozenbergovej poviedky majú toho viac spoločného s existenciálnou ťažobou a absurditou než s ľahkou mysľou. Čitateľ musí byť ochotný ponoriť sa hlbšie než pod povrch textu.
Láska, žiarlivosť, frustrácia, sny
Rozenbergová píše občas v atmosfére zarážajúceho pokoja. No s lakonickosťou a zjednodušenými konštatovaniami je to práve tak, ako s obálkou knihy. Skrýva sa za nimi hroziaca zmena, komplikovanosť a dráma.
Keď sa dozvedáme o každodennosti a pomaly plynúcich konfliktoch, treba očakávať prekvapenie. Láska, žiarlivosť, frustrácia, sny sa tu premietajú do hlavných a vedľajších postáv, ktoré vytvárajú svojrázne panoptikum – rozprávač poviedky Istota trpí kútikopotrebou, Juraj má tvár, ktorej hendikepom je, že sa stále usmieva, Perla a Mojmír si o sebe navzájom myslia, že majú dobrých partnerov, ale „jelinekovská“ odosobnenosť naznačuje problém…
Rod vychádza s mínusom
Aj keď texty pripomínajú knihy ďalšej finalistky Poviedky – Uršule Kovalyk – sú menej expresívne. Vulgarizmy nahrádza kombinovaním prostoty, irónie, hovorovosti a zvratu. Za podobnosťou autoriek však nie je hlbšia pozícia Rozenbergovej. Kým Kovalyk píše z deklarovaného feministického stanoviska, u Rozenbergovej je to naopak. Paradoxné, pretože zo samotných poviedok by sa mohlo zdať, že je voči rodovým stereotypom kritická.
Literárny spôsob, ako uchopila homosexualitu, neveru, samostatnosť, ale aj pasivitu žien, je síce rodovo zaujímavý, ale Rozenbergová v rozhovoroch (napríklad pre gorila.sk) vyjadruje tie najstereotypnejšie klišé o mužskosti a ženskosti, aké sa len dajú predstaviť. Rodový aspekt knihy tak nakoniec vychádza s mínusovým znamienkom.
Banalita naoko
V najlepšej poviedke z celého výberu – Taký talent – zachytáva Rozenbergová sartrovskú konfrontáciu so škaredosťou. Príbeh, ktorý Sartre a jeho životopisci hodnotia ako zásadný pre vznik filozofického myslenia, sa tu však odohráva retrográdne.
Zatiaľ čo zo Sartra sa po tom, čo mu v siedmich rokoch ostrihali blonďavé kučery, zrodila myseľ, od rozprávača poviedky Taký talent sa dozvedáme, že strata vlasov a rozkošnej detskej krásy vedie k tragédii jeho talentovanej sestry. Konfrontácia so škaredosťou funguje pre Sartra ako podnet na vznik vedomia, no Rozenbergovej hrdinka toľko šťastia nemá.
Poviedka je ukážkovým príkladom Rozenbergovej písania: odosobnené konštatovania rozprávača, rodovo a filozoficky zaujímavé texty, ktoré sú na prvý pohľad zaodeté do banality. Vlasy majú rozhodujúci filozofický význam a obyčajné vši zásadne ovplyvnia celý život postavy. Zničí hrdinku strata toho jediného, na čo sa ako dievča môže bytostne spoliehať? Je podobnosť so sartrovským príbehom čisto náhodná? A s feministickým písaním?
Keďže Rozenbergová pridáva nečakanú informáciu, pri ktorej každého, kto má súrodenca, zamrazí, poviedka sa radšej neodporúča čítať pred spaním. Inak je možné povedať, že prvá kniha Vandy Rozenbergovej sa čítať rozhodne oplatí, kedykoľvek a kdekoľvek. Dobre písať literatúru nie je totiž až také obvyklé.
