Rozprávanie v románe Sedem dní do pohrebu (2009) zjednocovali udalosti spojené so smrťou manželky protagonistu, Zory Jesenskej, spomienkové prózy z knihy Noc po fronte sa zasa sústreďovali do obdobia od tridsiatych rokov po koniec druhej svetovej vojny. V oboch prípadoch sme sa však konfrontovali s príbehom o ľudskom osude uprostred turbulencií 20. storočia, o vpáde dejín do každodenného života. K jeho sugestívnosti prispel autorov brilantný štýl a, samozrejme, punc autentickosti garantovaný žánrom autobiografie.
Zjednocujúcim momentom poslednej Roznerovej knihy Výlet na Devín je Devín, povodie Dunaja, ktorý v tunajšom geografickom priestore nebol len spoločnou lokalitou alebo neutrálnym miestom, ale nepriepustnou hranicou. Rozner ironicky ukazuje, ako sa v jednotlivých obdobiach a často aj paralelne stával reprezentatívnym miestom rôznych, často si konkurujúcich ideológií. Svoje dejiny tu kriesili Maďari, Nemci, Slováci aj Česi, nacionalisti, nacisti aj komunisti. Do tejto mimoriadne sarkastickej spoločenskej, resp. historickej reflexie vkladá autor svoje intímne zážitky. Práve tie sú v kontexte celej prózy najpôsobivejšie.
Rozprávač spomína na výlety, ktoré Roznerovci podnikali ako úplná rodina, vychádzky s matkou, ktorá sa ako vdova musela o synov starať sama, či nostalgický výstup protagonistu na Devínsku Kobylu s prvou manželkou, ktorá na spomienky svojho muža a na jeho rodinu reaguje viac-menej pohŕdavo. V týchto momentoch sa zjavujú autorove osobné traumy – pocit straty zo smrti otca, hanba za zlú sociálnu situáciu rodiny, pocity menejcennosti voči manželke pochádzajúcej z „dobrej rodiny“.
Ústrednou situáciou, z ktorej sa celé hypnotizujúce spomínanie odvíja, je jeden konkrétny deň roku 1938, keď sa matka s dvoma synmi vybrala na výlet na Devín, akoby „na truc“ v čase, keď sa tam zhromaždili prešporskí Nemci, aby tam demonštrovali svoju lojalitu Hitlerovej ríši. A práve z tejto situácie si rozprávač uvedomuje jednak pálčivý pocit odlišnosti, a teda aj ohrozenia, jednak moc, akú má masa demonštrujúca svoju spoluúčasť „na dejinných pohyboch“.
Aj v tejto knihe tvorí dôležitú líniu rozprávanie o chlapcovi z nemajetnej židovsko-nemeckej rodiny, intelektuálovi, ktorý ostro vníma svoju odlišnosť, neschopnosť splynúť s okolím. Rozner opakovane rekapituluje svoj život, keď sa z „nevideného a nepoznaného, neznámeho stroskotanca vyhnanca“ stal aktívnou súčasťou valcujúcich Dejín, človek, ktorý drží ruku na tepe dejín a prekonáva svoje pocity „cudzinectva“: „pri pohľade na živé Dejiny ako dokázanú nevyhnutnosť som pochopil, konečne mi svitlo, že moje miesto je vo veľkom stáde, len tak si zachránim dušu a očistím ju od zhubných nánosov a nádorov, a tak som sa do neho zamiešal, usilovať sa držať s ním krok, pretískal sa dopredu, len preboha nezaostať…“ Pôsobením rovnakej dejinnej turbulencie sa však z neho na sklonku života opäť, akousi ironickou dialektikou „cudzí živel, bez zmyslu pre realitu, túlavý vagabund, ľahostajný k trase Dejín“.
Azda práve v tejto útlej próze môžeme nájsť explicitné pasáže, ktoré prinášajú niečo ako Roznerovo vyznanie, spoveď, ktorou sa snaží vysvetliť motiváciu svojho pôsobenia v päťdesiatych rokoch. V tomto období sa ako publicista, ale aj predstaviteľ kultúrneho života aktívne podieľal na verejnom živote, keď „študovaním geniálnych teoretických diel a diel ďalej ich rozpracúvajúcich, ako aj táraním, čiže diskutovaním a občas i písaním, ktoré mi dnes pripravuje iba trápne chvíle, keď mi ho niekto netaktne pripomenie, spoluvytváral Dejiny, vnikal do rozličných neodvratných zákonitostí, aplikoval a rozpracúval ich, až som bezpečne ovládal učenie o riadiacich pákach, pedáloch a cestných predpisov pri jazde Dejinami…“
Možno práve v týchto momentoch opúšťa rozprávač pozíciu začudovaného svedka ironizujúceho spoločenské dianie 20. storočia a priznáva spoluzodpovednosť za udalosti v ňom. Neopúšťa ho však predstava o dejinách ako veľkom nadosobnom mechanizme, ktorý zvonka atakuje ľudské životy, necháva ich stratiť sa a robí ich súčasťou svojich pohybov a udalostí.
Rozner svojím rozprávaním rekonštruuje miesta, ktoré sú dávno stratené a možno vlastne ani nikdy nejestvovali, lebo ich stvorila jeho, nespoľahlivá pamäť, habkavé spomínanie, víriace sa s istou posadnutosťou okolo niekoľkých určujúcich situácií jeho života. Autor sa opakovane vzdáva svojho nároku mať pravdu a zároveň variuje známy výrok sv. Augustína o čase: „Veď ako by som aj mohol bezpečne vedieť, na čo som si vtedy spomenul, autentická pravda o chvíli práve, alebo dávno minulej neexistuje, vždy je už len fikciou, dohadom, ktorý pripúšťa, ale aj viac-menej pravdepodobné asociácie…“
Rozner si púšťa „film svojej pamäti“ uvzato sprítomňuje svet, ktorý pôsobením dejín alebo jednoducho len obyčajného ľudského času zmizol. Zmizli ľudia, budovy, ale aj lúka a strmý kopec na Devínskej Kobyle, na ktorý sa s bratom štverali za rodičmi. Jeho pesimistické spomínanie sa vracia k jedinému šťastnému, „arkadickému“ životnému obdobiu, k detstvu. To je obdobie, keď človek ešte neverí, „že by niečo mohlo dopadnúť zle, naozaj celkom zle“. V širšom zmysle sa so spomienkovým optimizmom vracia aj k časom pred druhou svetovou vojnou, k „biedermeierovskému“ životu v prvej republike, keď „ľahko bolo (…) bolo púšťať hrôzu, na všelijaké mučidlá ľudí u nás a v okolitých krajinách nenaťahovali, iba ak ešte medzi divochmi alebo v románoch zo starých čias…“ Svet jeho detstva a mladosti sa však v priebehu jedného storočia vytratil, zostala len " priesvitne neskutočná", stratená krajina jeho spomienok. Táto knižka je vlastne elégiou za ňou.
Ján Rozner: Výlet na Devín. Bratislava: Marenčin PT, 2011
