Čo môže dať čítanie ruskej poézie z prelomu 19. a 20. storočia dnešnému človeku?
Poézia tu nie je na to, aby niečo dávala, ale aby bola. Aby si z nej každý zobral, čo je schopný prijať, uniesť podľa miery vlastnej oslobodenosti. Vlastne ani neviem, čo znamená pojem dnešný človek. Možno je dnešný človek rovnako dnešný, ako bol dnešným pred sto rokmi.
Ako to myslíte?
Súčasný chaos je veľmi podobný chaosu doby strieborného veku. Poézia, ktorá z tohto chaosu vznikla, bola únikom do viacrozmerného sveta krásy a harmónie. Návraty z tohto sveta do bežného života boli síce často veľmi tvrdé (svedčia o tom samovraždy asi trinástich básnikov v rokoch 1911 až 1914), ale tento vytvorený svet sa vtedy stal realitou a je realitou aj dnes. A možno sa dnešný ustarostený, zaneprázdnený čitateľ, ktorý „má toho veľa“, na chvíľu zastaví, zabudne na čas, nájde v tejto poézii oázu ticha a pokoja. Nájde v nej blízku dušu, ktorá sa pred sto rokmi cítila rovnako zle ako on, nájde v nej voľný priestor, ktorý mu autor nechal na dotvorenie, bude počuť hudbu slov, hru zvukov a poéziu filozofie.
Ako znela taká poézia filozofie?
Začiatkom 20. storočia žila ruská spoločnosť pocitom konca, pocitom, že svet sa ocitol v slepej uličke. Východisko mnohí videli v návrate k nulovému bodu a v hľadaní novej cesty (neoprimitivizmus M. Larionova a N. Gončarovovej, výstava K. Maleviča 0,10 a jeho Čierny štvorec, adamizmus S. Gorodeckého, bespočvennosť – čiže stav absolútnej slobody úplného počiatku, nulovej čistoty – L. Šestova a pod.). Návrat k pôvodnej čistote, svetu v panenskom stave, k svetu doby Adamovej je možno tým, čo by mohlo osloviť dnešného človeka.
Mohli by ste odôvodniť svoj výber predrevolučného obdobia, hoci „moderna“ siaha aj ďalej?
Samozrejme, ruská moderna končí až začiatkom 2. svetovej vojny. Táto antológia je prvou knihou, ktorá predstavuje ruskú secesiu a impresionizmus (prípadne neoromantizmus). Druhá kniha, ktorú práve pripravujem, bude venovaná predovšetkým ruskej literárnej avantgarde, ale aj iným smerom a básnickým osobnostiam spadajúcim do tohto obdobia. Poézia obdobia, ktoré zachytáva prvá kniha, je labuťou piesňou šľachtickej kultúry, koncom „šľachtických hniezd“ v umení, na ktorých rozklade sa výrazne podpísala aj tvorivo agresívna ruská avantgarda a konečný úder im zasadila októbrová revolúcia. Tu akoby sa potvrdilo a zopakovalo Leninovo rozdelenie ruskej literatúry 19. storočia na šľachtické obdobie, raznočinecké obdobie (čiže obdobie nešľachtickej inteligencie) a obdobie proletárske. V 20. storočí šľachtickú literatúru vystriedala literatúra pestrej raznočineckej avantgardy a ďalších smerov, nad ktorými v konečnom dôsledku zvíťazila proletárska literatúra.
V čom je toto „striebro“ jedinečné v kontexte svetovej literatúry?
Na túto otázku by som odpovedal veršami Michaila Lermontova (v preklade M. Hevešiho):
Nie, nie som Byron. To je klam.
Som vyvolenec sotva známy,
i ja som týmto svetom hnaný
ibaže ruskú dušu mám.
Všetky „izmy“ prichádzali do ruskej literatúry zo Západu. V Rusku však nadobúdali pečať ruskosti, stávali sa niečím, čo je mostom medzi Východom a Západom, a zároveň priepasťou medzi týmito dvoma bodmi. Ruská poézia má nízky prah bolesti, podnety života vníma bolestivejšie, citlivejšie. Vyššia intenzita prežívania sa prejavuje v texte sklonmi ku krajnostiam, znásobovaniu znásobeného, preexponovanosti, zvýšeným dôrazom na zvukovú stránku, melodickosť verša (čo sa veľmi ťažko prekladá). Modernistickí básnici vnímali svoju tvorbu nielen ako umelecké dielo, ale aj ako tvorenie vzoru života založeného na princípoch krásy a harmónie. Bola to nielen tvorená, ale žitá poézia. Možno práve v tom je jej jedinečnosť (bolo to niečo podobné, ako keď Lev Tolstoj propagoval žité kresťanstvo). Bol to život v poézii, život podľa poézie.
Dá sa ešte tvrdiť, že preklady ruskej literatúry sú stále v útlme?
Už nie. Od roku 2000 vyšlo vyše 50 nových knižných prekladov z ruskej literatúry, medzi nimi aj najznámejší súčasní autori V. Sorokin, V. Pelevin, Viktor Jerofejev, Ľ Ulická, Ľ. Petruševská, J. Poľakov, P. Krusanov, G. Ajgi a ďalší. Mnohých súčasných autorov predstavila Revue svetovej literatúry, od 90. rokov vyšli štyri ruské čísla. Práve nedávno vyšlo tretie tohtoročné číslo Revue svetovej literatúry venované petrohradským autorom. Samozrejme, dianie v súčasnej ruskej literatúre je také rozsiahle, že správ o nej nikdy nebude dosť.
Nie je predsa len táto ruská poézia príliš časovo vzdialená, keď nepoznáme aktuálnych básnikov?
Po tejto časovo vzdialenej poézii som siahol preto, aby nebola taká vzdialená. Pre poéziu pojem „časovo vzdialená“ ani neexistuje, poézia je nadčasová. Chcel som do našej doby, v ktorej poézii je veľa prózy, priniesť ducha doby, v ktorej bolo v literatúre všeobecne veľa poézie. Ak chceme pochopiť súčasnú ruskú literatúru, musíme najprv pochopiť literatúru moderny. V sovietskom Rusku jej pochopenie nebolo umožňované okolo 70 rokov. Súčasná ruská literatúra sa s týmto faktom vyrovnávala v 90. rokoch a inšpiruje sa modernou dodnes.
Prekonávali ste nejaké prekážky pri zostavení knihy?
Keď robíte na takomto tímovom projekte, vždy nastanú aj prekážky. Ale prekonané prekážky, nové riešenia nás posúvajú vpred a už vlastne nie sú prekážkami.
Ako vznikala táto antológia?
Kniha vznikla ako súčasť projektu Lyrika 20. storočia, na čele ktorého stojí Peter Zajac a ktorý sa realizuje vo vydavateľstve Slovart. Vydavateľstvo bolo veľmi ústretové, pôvodný počet 18 autorov mi umožnilo zvýšiť na 33. Iste, boli aj ďalší, ktorých som do výberu mohol zaradiť, ale človek by nemal byť chamtivý. Myslím, že do tohto výberu sa dostali všetci tí, ktorí v striebornom veku zanechali istú stopu, čímsi zaujímavým poznačili svoju dobu, čímsi svoju dobu predbehli a ešte čakajú na svoje objavenie. Výskum tohto obdobia je ešte len v začiatkoch. Aj spolupráca so zodpovednou redaktorkou pani M. Štefánkovou a s prekladateľmi J. Andričíkom, J. Štrasserom, J. Zamborom a I. Kupkovou, ktorí pracovali na nových prekladoch pre tento výber, bola bezproblémová a príjemná, a tiež s pani výtvarníčkou E. Kovačevičovou sme vždy našli spoločnú reč. Myslím, že všetci na tejto knihe pracovali s radosťou a že je to na nej vidieť. Knihu som vlastne nekoncipoval ako antológiu, ale skôr ako rozprávanie o dobe, ktorú obdivujem a v ktorej by som chcel žiť. Vďaka možnosti zostavovať túto knihu som chvíľu žil v tejto dobe a touto dobou.
