Dokonale ovládať jazyk a reálie iných krajín? Prekladateľka beletrie z islandčiny Zuzana Stankovitsová žije už šesť rokov v Reykjavíku. Na Islandskej univerzite vyštudovala modernú islandčinu, staroislandčinu a islandskú medievalistiku. „Nájsť rovnováhu medzi vernosťou originálu a jeho krásou je podstata prekladu,“ hovorí.
Zuzana vyrastala v Bratislave, v dvojjazyčnom prostredí. Hoci doma rozprávali po maďarsky, už v škôlke sa naučila po slovensky. Aj školy navštevovala slovenské. „Otec sa navyše vždy venoval jazykom. Ako samouk zvládol nemčinu aj angličtinu. Možno preto sa jazyky stali mojou veľkou záľubou. Túžila som po povolaní, ktoré mi s nimi umožní pracovať. Štúdium prekladateľstva a tlmočníctva tak bolo prirodzenou voľbou. Svoju budúcnosť som videla v Bruseli či v Luxemburgu. Ani mi nenapadlo, že jedného dňa budem prekladať beletriu,“ vysvetľuje Zuzana, ktorá dnes hovorí plynule po nemecky, anglicky, švédsky, francúzsky a islandsky.
K náročnej islandčine sa dostala počas štúdia švédčiny na Filozofickej fakulte UK. „Dozvedela som sa o štipendiách islandského Ministerstva školstva a kultúry na jazykové pobyty. Hoci som vtedy ešte o Islande veľa nevedela, prihlásila som sa.“ Po štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva v Bratislave sa vrátila na Island, ktorý si ju veľmi získal. Tri roky študovala islandčinu, potom si našla prácu v Islandskom národnom múzeu. „Okrem iného som návštevníkov sprevádzala po stálej expozícii venovanej histórii Islandu. Staroislandská literatúra ma nadchla už počas bakalárskeho štúdia. Inšpirovaná aj priateľmi, ktorí na univerzite študovali stredoveké štúdie, som sa rozhodla pre tento odbor.“
Koniec sveta
Na Island priletela Zuzana prvý raz pred ôsmimi rokmi, koncom leta. „Prvý dojem z Islandu nebol najlepší. Cesta medzi letiskom v Keflavíku a Reykjavíkom prechádza cez nekonečné lávové polia, pripomínajúce mesačnú krajinu. Veľmi živo ju sprostredkovali Auður Ava v Ratolesti aj Jón Kalman v románe Ryby nemajú nohy. S tým rozdielom, že ich postavy cestovali smerom k letisku,“ spomína na svoje prvé dni na ostrove. Ako to na Islande býva, v deň jej príletu bolo sychravo a pršalo. Krajina pôsobila skľúčene a ona mala pocit, že dorazila na samý koniec sveta. Prvý dojem však rýchlo pominul. „Ako štipendistka som dostala ubytovanie na internáte pre zahraničných študentov. Zoznámila som sa so spolubývajúcimi a rýchlo som si zvykla.“
Najviac ju prekvapila islandská mentalita. Pohodoví ľudia, ktorí zbytočne nepodliehajú stresu. A minimálna byrokracia. Mottom Islanďanov je: „To sa vyrieši“. Sú priamočiari, nekladú si servítku pred ústa. Netrápia sa každou maličkosťou, vedia, že na všetko sa skôr či neskôr nájde riešenie. Má to však aj odvrátenú tvár. Na ostrove často chýba organizácia, dochvíľnosť a plánovanie nie je silná stránka Islanďanov. Problémy často riešia na poslednú chvíľu a občas zavládne chaos. „Prekvapilo ma aj to, že vysoký životný štandard často na Reykjavíku vôbec nevidno. Mnohé staršie budovy, predovšetkým tie betónové, sú ošarpané, cesty a chodníky sú v podobnom stave ako v Bratislave.“ Zuzana si doteraz zvyká na občasný nedostatok ohľaduplnosti Islanďanov. „Ľudia nevedia stáť v rade, predbiehajú sa. Neuvoľnia si cestu, ak do seba na ulici vrazia, často sa ani neospravedlnia. Na mnohé rozdiely si však zvykám aj pri každej návšteve Slovenska, predovšetkým ako zákazník v obchodoch či podnikoch. V Bratislave mi občas chýba prívetivosť, ochota a úsmev. Na Islande nemám pocit, že som ako zákazníčka na ťarchu. V každom podniku dostať obyčajnú vodu zadarmo. Ľudia sú pozitívni, ochotní pomôcť, pokúsia sa nájsť riešenie namiesto vyhlásenia, že sa to nedá.“
Podľa Zuzany nie je islandčina o nič ťažšia ako iné indoeurópske jazyky. Avšak začiatky, tak ako pri každom cudzom jazyku, sú ťažké. Na rozdiel od iných islandčina používa málo prevzatých slov a začiatočník sa musí popasovať s množstvom slovnej zásoby. Na Islande je tiež ťažké uplatniť jazyk v praxi, pretože Islanďania zvyčajne nemajú trpezlivosť so začiatočníkom a radšej odpovedajú po anglicky. Zvládnutie islandčiny pritom cudzincom otvára dvere do spoločnosti. „Žiaľ, Islanďania dokážu byť veľmi nepríjemní k cudzincom, ktorí reč ešte dostatočne nezvládli,“ vysvetľuje.
Islanďania sú na svoj jazyk veľmi hrdí a považujú ho za jeden z najťažších, podobne ako Slováci slovenčinu. Aj oni sú presvedčení, že ich jazyk cudzinci nemajú šancu zvládnuť. Zo začiatku sa aj Zuzana často stretávala s otázkou, prečo sa vôbec na islandčinu dala, načo sa ňou trápi? "Moja odpoveď bola a je väčšinou: Prečo nie? Nemám špecifický dôvod. Jazykom sa venujem, lebo ma bavia a fascinujú. Otvárajú nám nové svety, cestu k ľuďom. Ako hovorí príslovie – Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Myslím, že je oveľa lepšie môcť sa porozprávať s cudzincom jeho rodným jazykom, než sa musieť spoľahnúť na tretí jazyk, ktorý je nám obom cudzí.“
Náruč plná kníh
„Zdá sa vám, že je škaredé počasie? Počkajte desať minút a bude ešte horšie,“ hovorí jedno islandské príslovie. Zuzana si dlho zvykala na vietor. V Reykjavíku, ktorý leží na pobreží, takmer stále fúka, vietor občas dosahuje silu hurikánu. Najmä v zime, keď často prší a sneží, býva veľmi nepríjemný. "Okrem vetra mi však podnebie v Reykjavíku vyhovuje. Zimy sú mierne a hoci sa teploty v lete zriedka vyšplhajú nad sedemnásť stupňov, na slnku a v závetrí je príjemne teplo. A na termálnych kúpaliskách sa dá kúpať celoročne, za každého počasia.“
Kedysi žil Island rybárstvom a súznel s morom, dnes je to veľmi moderná krajina. Všetci majú prístup na internet, mnoho vecí sa dá vybaviť elektronicky. Ľudia si potrpia na technologické novinky. Samozrejme, najviac kozmopolitný a rozmanitý život je v Reykjavíku, na vidieku sa žije tradičnejšie. Najväčším hospodárskym odvetvím je turizmus. Na Island lieta niekoľko nízkonákladových spoločností a islandská letecká spoločnosť Icelandair cestujúcim medzi Európou a Amerikou umožňuje pobudnúť na Islande až tridsať dní bez doplatku za letenky. Na Island preto prichádza viac než milión turistov ročne a ich počet neustále rastie, nielen v lete, ale aj v zime. „V centre Reykjavíku nahrádzajú krásne historické domy nové hotely a čoraz viac ho zaplavujú obchody so suvenírmi. Mimo mesta sa neustále vylepšuje infraštruktúra a služby pre turistov. Nedotknutá príroda a samota, ktorú by tu mnohí radi zažili, sa však vytráca. O náraste turizmu sa veľa diskutuje, mnohí žiadajú jeho reguláciu. Obávajú sa negatívneho dopadu na prírodu,“ prezrádza Slovenka.
Foto: archív Z. S.
V Islandskom národnom múzeu pracuje Zuzana ako manažérka zmeny. „Mám na starosti každodenný chod múzea, jeho celodennú prevádzku. Okrem toho sprevádzam, predovšetkým nemecky hovoriace skupiny.“ Voľný čas rada trávi v kine, najmä v nezávislom Bíó Paradís, a ak jej to povinnosti dovolia, nenechá si ujsť ani filmové festivaly. „Rada sa stretávam s priateľmi, napríklad pri spoločenských hrách či na kúpalisku, no občas si užívam samotu s knihou či seriálom.“
Magický svet kníh prekladateľku sprevádzal od detstva. „Rodičia ma vždy viedli k čítaniu. Najmä mama bola vášnivou čitateľkou. Chodili sme do knižnice neďaleko domu. Vždy som sa vracala s náručou plnou kníh, ktoré som potom jednu za druhou hltala. V detstve najmä dobrodružnú literatúru – knižné série Slávna Päťka a Traja pátrači či Africký zápisník Ľuda Ondrejova. V puberte ma veľmi oslovil Cudzinec Alberta Camusa.“
Tam, kde je káva a internet
Prekladateľským debutom tridsaťjedenročnej Slovenky bol román Ratolesť islandskej spisovateľky Auður Avy Ólafsdóttir, ktorý vyšiel v roku 2013 v Slovarte. „Keď kniha konečne prišla poštou, veľmi som sa potešila. Nechcelo sa mi veriť, že vyšiel román, ktorý som celý preložila ja! Dodnes sa rovnako teším z každej novej knihy a vždy netrpezlivo čakám, až ju na vlastné oči uvidím.“ Radosť majú aj čitatelia, ktorí neraz Zuzane napíšu pochvalný mail. „Ich záujem ma teší aj z profesionálneho hľadiska, keďže prekladateľstvo je, žiaľ, stále nedocenené povolanie. Prevláda presvedčenie, že to dokáže každý, kto ovláda cudzí jazyk a má poruke slovník.“ Prekladateľ však nehľadá len slovenské ekvivalenty pre cudzie slová. Do prekladu musí preniesť význam, ale aj štýl a atmosféru. Musí sprostredkovať kultúru originálneho textu, čo nie je vždy jednoduché, najmä ak sa v origináli vyskytujú reálie, ktoré čitateľom nie sú známe. Zároveň musí dbať na to, aby sa text dobre čítal, aby nebol kostrbatý. „Je to tvorivá práca. Napriek tomu, alebo možno práve preto, že originál prekladateľovi stanovuje medze, v ktorých sa musí pohybovať. Občas strávim aj hodinu hľadaním správneho výrazu či štylizáciou jednej vety, takmer akoby som riešila hlavolam či skladačku.“
Pri práci jej pomáhajú internetové vyhľadávače, napríklad pri hľadaní slovenských názvov pre islandskú faunu a flóru či pri iných špecifických výrazoch. Vtedy obrázok povie viac než tisíc slov. Vďaka tomu, že islandské a slovenské slovníky sú dostupné na internete, Zuzana sa nemusí viazať na jedno miesto. „To mi vyhovuje. Pracujem tam, kde mám k dispozícii stôl, kávu alebo čaj, a pripojenie na internet. Občas doma, inokedy na univerzite či v knižnici, prípadne v kaviarni. Ako introvertke sa mi osamote pracuje dobre. V múzeu som neustále v kontakte s ľuďmi, preto mi samota pri prekladaní neprekáža.“
Foto: Ivan Majerský
Prekladateľ, samozrejme, nemá pevnú pracovnú dobu. Termín odovzdania však nepustí. „Okrem toho sa prekladom venujem popri zamestnaní. Čas si teda musím rozvrhnúť podľa voľných dní. Hneď na začiatku si určím počet strán, ktoré by som v každý pracovný deň mala preložiť. Vnímam ho však skôr orientačne. Každý text prináša väčšie či menšie výzvy a občas si jedna náročná pasáž vyžiada rovnako veľa času ako celá kapitola. Ak sa mi v jeden deň limit nepodarí naplniť, väčšinou to vyváži iný deň, keď mi práca ide rýchlejšie.“
Prekladateľský oriešok
Pred prekladaním treba knihu prečítať. „Dokonca aj vtedy, keď autora poznám, ako napríklad Jóna Kalmana. Je pre mňa dôležité, aby som sa s knihou vopred oboznámila, aby som vedela, čo ma bude čakať, čo je v príbehu dôležité, akú má kniha atmosféru.“ Po dokončení prekladu nasledujú úpravy a korektúry. Predtým, než kniha putuje do tlačiarne, si ju Zuzana ešte niekoľkokrát prečíta. „Často vtedy objavujem zaujímavé detaily, ktoré by mi pri jednom prečítaní ušli. Čítať knihu, ktorú prekladám, je teda úplne iné než čítať pre potešenie. Nemyslím si však, že prichádzam o zážitok. Doteraz sa mi páčili všetky knihy, ktoré som prekladala. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Určite je príjemnejšie a zábavnejšie prekladať román, ktorý ma aj osloví, no k prekladu by som pristupovala rovnako profesionálne, aj keby daná kniha nezodpovedala môjmu vkusu.“ Hľadanie adekvátneho výrazu je niekedy hotová detektívka. „Zvažujem viacero možností a niekedy je ťažké sa rozhodnúť, ktorá by bola najvhodnejšia. V takých prípadoch sa obraciam na kamarátku, ktorá je tiež prekladateľka. Na rozdiel odo mňa ju neovplyvňuje pôvodný text, vďaka čomu sa na preklad pozerá objektívne.“
Preklad jednej knihy Zuzane zaberie niekoľko mesiacov. Čas, ktorý potrebuje, sa odvíja od rozsahu originálu, aj jeho náročnosti. „Sjónov Máni Steinn je útla knižočka, dá sa prečítať aj za jeden deň. Preklad mi však trval takmer rovnako dlho ako Ratolesť či Letné svetlo. Sjónov štýl je veľmi poetický a hutný, a voľba slov je mimoriadne dôležitá. Okrem toho je Máni Steinn plný archaizmov, reálií, odkazov na nemé filmy, ktoré si tiež vyžiadali veľa času a pátrania.“ Archaický výraz galán, ktorý použila, bol doposiaľ najtvrdším prekladateľským orieškom Zuzany. „V islandčine autor použil slovo s neutrálnym významom "muž, chlapík”. Zároveň sa však pohral s tým, že znie podobne ako "zákazník” po dánsky, keďže dánske prevzaté slová boli v islandčine predovšetkým v Reykjavíku začiatkom 20. storočia bežné. V jednom slove sa tak skrýva hneď viacero významových rovín. Zvažovala som niekoľko možností, nakoniec som sa však rozhodla pre galána, ktorý sa do textu hodil okrem iného práve svojou archaickosťou.“ Zuzana sa pozná so všetkými tromi autormi, ktorých doposiaľ prekladala. „Jón Kalman, Sjón aj Auður Ava sú veľmi príjemní a ústretoví. Všetci si veľmi vážia prácu svojich prekladateľov, a tak si vždy nájdu čas odpísať na e-maily či stretnúť sa, a snažia sa mi čo najviac pomôcť. Väčšinou s nimi konzultujem neštandardné či poetické výrazy, ktorých presný významový odtienok si v danom kontexte potrebujem ujasniť. Stáva sa, že si s autorom prediskutujem konkrétnu scénu, ktorú si neviem dobre predstaviť. S Jónom Kalmanom som pri poslednom preklade riešila rôzne výrazy spojené so spracovaním rýb, ktoré vraj potrápili aj ostatných prekladateľov.“
Sen o ságe
Aké ťažké je dodržať zásadu, že preklad má byť verný, aj pekný? „Nájsť rovnováhu medzi vernosťou originálu a jeho krásou je podstata prekladu. Stopercentná vernosť, keď by dielo presne zodpovedalo originálu, možná nie je. Vždy sa čosi stratí alebo posunie. Napríklad islandské reálie budú mať pre Islanďana hlbší význam než pre slovenského čitateľa. Často sa stratia aj slovné hry. S tým sa však prekladateľ musí zmieriť a nájsť optimálne riešenie tak, aby zostal čo najvernejší originálu, ale aby sa dielo v jeho podaní zároveň aj dobre čítalo.“
Snom Zuzany je jedného dňa preložiť a vydať diela staroislandskej literatúry, ktoré sú dosiaľ dostupné iba v českom preklade. „Island je známy svojimi ságami, predovšetkým rodinnými ságami o prvých generáciách obyvateľov Islandu, z ktorých majú mnohé historický podklad. Sú to jedinečné literárne diela, napísané osobitým, takmer vecným štýlom. Zároveň dokážu byť neuveriteľne zábavné a vtipné. Dá sa v nich nájsť všetko – spory, intrigy, politika, bitky, dobrodružstvo, nadprirodzeno aj živí mŕtvi. Napríklad Sága o Njálovi, Gíslim či Grettirovi sú vynikajúce, majstrovsky napísané príbehy. Bolo by skvelé, keby som ich mohla sprostredkovať slovenským čitateľom.“
