Knihy týždňa: Romány z Kaukazu o vojne, nádeji a beznádeji

15.11.2016 16:00

Slovenské preklady kaukazských autorov sú na pultoch našich kníhkupectiev veľkou zriedkavosťou. Teraz tu však máme hneď dva romány autorov z Kaukazu: jeden gruzínsky a jeden azerbajdžanský. Obidva hovoria o vojne a jej dôsledkoch, ale každý celkom inak.

Gruzínska literatúra pre nás už tretie desaťročie prakticky neexistuje. Celkom výnimočnou udalosťou bolo v tomto smere špeciálne číslo Revue svetovej literatúry z roku 2013, do ktorého vybral ukážky gruzínskej poézie a prózy Valerij Kupka. S azerbajdžanskou literatúrou je to podobne, ba vlastne horšie, lebo na sólo číslo RSL ešte len čaká.

Slovenské preklady kaukazských autorov sa tradične robili cez ruštinu a považovalo sa to akosi za normálne, keďže išlo o „sovietsku literatúru“. Sovietsky zväz medzičasom zanikol, ale pokiaľ ide o preklady, nič sa nezmenilo: profesionálnych orientalistov máme málo, turkológov ešte menej a kartvelistov nemáme vôbec. A tak aj Prezidentovho kocúra Gurama Odišariu, aj Kamenné sny Akrama Ajlisliho preložili rusisti. Pravda, nejde tu o klasické preklady z druhej ruky, pretože Ivana Kupková aj Nina Cingerová pracovali s autorizovanými verziami textov.

Prezidentov kocúr ako tichá výčitka s nádejou

Román Gurama Odišariu rozpráva o reálnych príbehoch reálnej historickej postavy: jeho hlavným hrdinom je Michail Bgažba, svojho času prvý tajomník Komunistickej strany Abcházska. Jeho obraz autor kreslí s veľkým zmyslom pre detail, nie však ako obraz všemocného partajného činovníka, ale ako obraz otca abcházskej renesancie počiatku 60. rokov.

Guram Odišaria: Prezidentov kocúr (Slovart,...
Guram Odišaria: Prezidentov kocúr (Slovart, 2015)

Bgažba tu vystupuje v mnohých polohách, no jeho starosti o plnenie päťročných plánov či budovanie komunizmu tu nenájdete, je skôr ľudovým hrdinom a postavičkou mestského folklóru: Bgažba ako iniciátor myšlienky založiť reštaurácie Mercheuli, Ešera a Amra, ktoré sa potom stali kultovými a schádzali sa v nich suchumskí intelektuáli a miestna bohéma. Bgažba ako most medzi Gruzíncami a Abcházcami, ktorý vždy dokáže všetkých zmieriť a dokonca založí Inštitút genetiky, ktorého cieľom je dokázať, že všetko na Kaukaze má spoločný genetický základ. Bgažba ako ten, kto dokáže zo Suchumi urobiť pupok sveta, tvorivý a úsmevne ambiciózny polyhistor, ktorý v Picunde hľadá Aristotelov hrob. Bgažba ako majster prípitkov, Bgažba ako hostiteľ, ku ktorému chodí svet a opíja sa s Fidelom, s Chruščovom, s čínskymi súdruhmi i s japonským miliardárom…

Čítate o Abcházsku, a vôbec nemáte dojem, že vás autor vedie do akéhosi zabudnutého kúta sveta. A ani vám nepripadá absurdné, že z času na čas do deja zasiahne aj kocúr prezidenta J. F. Kennedyho.

Odišariov text je svieži a dáva naplno vyniknúť exotike prostredia a svojráznemu gruzínskemu humoru. Iba občas, celkom nečakane, vás vyruší letmá poznámka typu: to bolo ešte pred vojnou. Keď to autor spraví prvý raz, na chvíľku zaváhate, kým si uvedomíte, že nehovorí o roku 1938, ale o roku 1988. Narážky na vojnu sú potom častejšie, a na konci pochopíte, že všetky tie veselé podrobnosti o živote v sovietskom Suchumi sú tu len preto, aby dokonale vynikla tragickosť vojny, ktorá zmenila Suchumi, Abcházsko aj celé Gruzínsko.

Reštaurácie Ešera a Mercheuli, kedysi plné zábavy, ostali prázdne a mĺkve. Prvá sa ocitla na abcházskej strane barikády, druhá na gruzínskej. A abcházske a gruzínske Grady, ktoré pri nich rozostavili, si namiesto vyberaných vín a jedál navzájom posielali rakety. Bgažba to nevydržal a zomrel, tak sa končí Odišariov román.

Je ako tichá výčitka, pretože aj keď sa už dnes v tejto časti Kaukazu nebojuje, problém ostáva: tisíce opustených domov, desaťtisíce utečencov. Odišaria je jedným z nich. A hoci sa na rozdiel od mnohých iných uchytil v Tbilisi veľmi dobre a donedávna bol dokonca ministrom kultúry, spomienky na domov sa zjavne nevie zbaviť. Keď bol na návšteve Suchumi, pýtali sa ho, či sa pôjde pozrieť na svoj rodný dom. Povedal, že nie, že videl Karabach, Baku, Jerevan, severný Kaukaz a všade to bolo rovnaké. „Ak nedôjde k zmiereniu, je celkom jedno, či tam ten dom stojí, alebo nestojí… Národy Kaukazu sa nemajú kam odsťahovať, musia teda svoj problém vyriešiť.“ Odišaria verí, že sa tak stane: „Nádej mi vlieva to, že mám v Abcházsku priateľa, ktorý sa stará o hrob môjho otca.“

Kamenné sny ako rekviem, lebo už nie sú ani hroby

Kamenné sny napísal Ajlisli pred viac ako desiatimi rokmi, ale s vydaním váhal až do roku 2012. Aj Ajlisli hovorí o dôsledkoch vojny, o reálnych udalostiach a reálnych osobách z azerbajdžansko-arménskeho pohraničia, a aj on je „politicky nekorektný“, hoci inak ako Odišaria. Je vážny a v hľadaní historických paralel medzi dnešnou nenávisťou k Arménom a nenávisťou spred 100 rokov je veľmi, veľmi smutný. Vojna a jej dôsledky v Ajlisliho rodisku prekročili kritickú hranicu. Aj tu nacionalistický ošiaľ zabíjal a vyhnal z domovov tisíce a tisíce ľudí. Na rozdiel od Abcházska tu však buldozéry odpratali aj svedectvá o prítomnosti Arménov vyryté do kamenných náhrobkov. Genocída zasiahla aj mŕtvych. Preto má rekviem názov Kamenné sny.

Akram Ajlisli: Kamenné sny (Premedia, 2016)
Akram Ajlisli: Kamenné sny (Premedia, 2016)

V žánri beletristiky si Ajlisli dovoľuje to, čo by si historik dovoliť nemohol: zobrazuje brutalitu Azerbajdžancov a dovoľuje si nezmieniť sa o násilí zo strany Arménov. Ak by bol autorom takéhoto textu Armén, kniha by bola len jedným z mnohých príspevkov k vojnovej propagande. Napísal ju však spisovateľ, ktorý má významné miesto v dejinách modernej azerbajdžanskej kultúry, a tak ju možno vnímať ako románovú spoveď, gesto pokánia a literárnu výzvu spoločnosti. Výzvu na vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou. Výzvu na dosiahnutie zmierenia medzi dvoma kaukazskými národmi, ktoré sa zmietajú vo vzájomnej nenávisti, no ktoré sa – povedané s Odišariom – nemajú kam odsťahovať. Tí, ktorým je výzva adresovaná, však zjavne žijú v inom historickom čase. Ajlisli ho predbehol a ostal nepochopený.

Jeho spoveď vyvolala v Arménsku nadšenie a v Azerbajdžane – obrovské pobúrenie. Vyhlásili ho za zradcu národa, obvinili z „falšovania dejín“, jeho knihy zakázali a verejne pálili na námestiach. Jeho tvorbu vyškrtli z učebných osnov. Osobitným prezidentským dekrétom ho zbavili štátnej penzie.

V apríli tohto roka mal ísť do Benátok na literárny festival a krátko nato si mal v Bratislave prevziať Visegrádsku literárnu cenu Východného partnerstva 2015. Napriek tomu, že mal platné vízum, na letisku ho s kufrom v ruke zastavili. Vyše osemdesiatročného muža obvinili z výtržníckeho správania pri pasovej kontrole, zhabali mu doklady a pod zámienkou vyšetrovania ho zrejme nepustia už nikdy nikam. A, žiaľ, ani v susednom Arménsku sa zatiaľ nenašiel intelektuál, ktorý by ukázal odvahu urobiť pokánie v mene „svojich“.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Prezidentov kocúr #kniha #Kamenné sny #Guram Odišaria #Akram Ajlisli
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk