Krimi autor Samuel Björk: A just som detektíva nazval Munch!

Björk teda popíjal kamilkový čaj, a keď dostal čokoládové koláčiky, rozžiarili sa mu oči. Rozprávali sme sa nielen o detektívoch, ale aj o osude maliara Muncha a o časoch, keď bol pod svojím pôvodným menom Frode Sander Øien v Nórsku rockovou hviezdou.

Bola som zvedavá, čo znamená vaše rodné priezvisko Oien. Našla som, že v Nórsku je to celkom bežné meno, ktoré znamená čosi ako „rovina pri rieke či jazere“. Prečo ste si zmenili meno na Samuel Björk?
Pretože na začiatku som bol utajený autor. Chcel som, aby ostalo tajomstvom, kto som. Desať mesiacov to v Nórsku nikto netušil. Meno Björk sa mi páčilo, po švédsky to znamená „breza“. Vyrastal som totiž na mieste, kde bolo veľa temných lesov a ja sa na temných miestach necítim celkom dobre. Keď ste však vyšli trochu vyššie, rástli tam brezy. Tie stromy sa mi vždy páčili, sú také krásne a biele. Preto sa mi páčilo aj to meno.

Chceli ste tak zároveň oddeliť aj svoju predchádzajúcu tvorbu od písania krimi románov?
Áno, na začiatku som si predstavoval, že rýchlo napíšem detektívku a potom sa vrátim k tvorbe pre divadlo. Ale bola to taká zábava. Nerušil som, že písať krimi môže byť také fascinujúce. Dovtedy som sa zaoberal existencializmom a zmyslom života, ale to všetko som dokázal dostať aj do detektívok.

Máte rád tvorbu islandskej speváčky Björk? Popri písaní ste aj hudobníkom.
Nie som jej veľkým fanúšikom, páčili sa mi jej prvé albumy. Osobne sa nepoznáme, hoci som bol veľakrát na Islande a dokonca som sa stretol aj s jej exmanželom. Bol gitarista v kapele, z ktorej odišla. A odišla aj od neho a potom sa stala slávnou. Tak neviem…

V každom prípade obe vaše mená Oien aj Björk spája príroda. Hovorí sa, že Nóri sú veľmi spätí s prírodou, je to pravda?
Je to veľmi pravdivé. Zaujímavé je, že aj tí najviac mestskí ľudia vyrážajú do prírody na prechádzky či lyžovačku. Je to čudné, lebo u nás je taká zima, ale asi to máme v krvi. V detstve my všetci Nóri nadávame na to, ako nás rodičia nútia chodiť na prechádzky, a v dospelosti do prechádzok nútime svoje vlastné deti. Milujem byť vonku v prírode, je to veľmi občerstvujúce. Svet je niekedy veľmi smutný a stresujúci, už len tie americké voľby. Ja rád chodím do hôr, vždy tam boli a budú tam aj po nás.

Keď som robila interview s nórskou architektkou Jenny Osuldsen zo slávneho štúdia Snohetta, povedala mi, že štúdio pomenovali po nórskej hore. Takže vy Nóri často pomenúvate svoje diela prírodnými názvami?
Kedysi bolo všetko amerikanizované a urbánne a potom sme si všimli, že také názvy nemajú osobnosť. Tak sme si začali vyberať mená z našej krajiny. Nie je to fajn?

V oboch vašich detektívkach sa obete vrážd našli v lese. Neboja sa teraz čitatelia vašich kníh chodiť do lesa?
Prečo? Veď detektívky sú populárne aj preto, že len čo ich zavriete, sú všetky hrôzy preč. Mnoho ľudí má – nie nudné, ale tradičné životy, robia opakujúce sa činnosti, takže sa radi ponoria do strašidelného sve­ta…

Pôvodne ste prekladali Shakespeara. Čo vás doviedlo k písaniu detektívok?
Prekladal som Shakespeara, práve som dokončil jeden z mojich hudobných albumov a vracal som sa k románu, ktorý som mal rozpísaný už desať rokov. Zrazu sa mi to zdalo také nudné, ten román umrel a nemal som žiadny projekt. Moje staré vydavateľstvo organizovalo súťaž o to, kto napíše najlepší krimi román v Nórsku. Odmenou boli veľké peniaze, ktoré mi práve chýbali. Tak som napísal krimi a zapáčilo sa mi to. Ale nevyhral som, skončil som druhý. Písal som pod pseudonymom, takže nikto nevedel, že som to ja.

Naučili ste sa od Shakespeara, ako dobre písať či ako strhnúť čitateľa?
Možno nevedomky. Bola to taká ťažká práca, sústredil som sa len na to, aby som to zvládol. Keď som Shakespeara otvoril, nerozumel som jedinému slovu. Viete, vždy som rád robil nové veci, je to pre mňa vždy výzva. Nie som však veľký fanúšik Shakespeara, ani som nečítal všetky jeho hry. O preklad ma vtedy požiadalo naše národné divadlo. Spýtali sa: Chceš prekladať Shakespeara? Ako spisovateľ som automaticky odpovedal: Samozrejme, urobím to. Čítal si to? Jasné. Dajte mi peniaze a preložím vám aj Shakespeara. A keď som to otvoril, zdesil som sa: Och nie! A mal som na to tri mesiace, to bola zábava.

Ktorá hra to bola?
Rómeo a Júlia. Ani som nevedel, ako sa to skončí. Vedel som, že umrú, ale nevedel som prečo.

Vo vašich knihách používate veľa symbolov. Čo symbolizuje sova, ako sa volá vaša knižná novinka?
Sova je pre Nórov oddávna symbolom smrti. Starí ľudia hovorili, že ak počujete sovu, niekto zomrel alebo čoskoro zomrie. Dnes už sa to tak nehovorí. A tiež je to nočný živočích, trochu strašidelný.

Nórsky bestsellerový krimi autor Samuel Björk. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

A prečo sa hlavný vyšetrovateľ volá Munch? Kvôli vášmu slávnemu maliarovi Edvardovi Munchovi?
Áno, a mám aj priateľa Muncha, je v Nórsku veľmi známym hercom. Chcel som si vystreliť z faktu, že v Nórsku sa už nikto nesmie volať Munch. Nórska vláda to zakázala. Ja nemám rád, keď mi hovoria, čo mám robiť, takže som sa rozhodol pomenovať tak svojho detektíva. Navyše je to fiktívna postava.

Máte rád Munchove obrazy?
Milujem ich, vyzerajú trochu nedokončené. A mám rád aj príbeh o ňom. Za Munchovho života jeho dielo ľudia neznášali. Bohaté paničky prechádzali okolo jeho domu, a keď sa priblížili, skryli sa pod dáždnikmi, len aby nevideli toho strašného umelca. Dnes Muncha každý miluje. Ale Nóri nevidia, že súčasné umenie nie je také zábavné, ako by malo byť. Argumentujú: Máme súčasné umenie, máme Muncha. O nórskom súčasnom umení by som mohol rozprávať celé hodiny, irituje ma to. Máme novú vládu, ktorá obmedzuje výskum, kultúru, v školách rušia umelecké predmety…

Prečo?
Tvrdia, že to nie je potrebné. Načo potrebujete vedieť písať, kresliť či maľovať? Ako si tým zarobíte na živobytie? Viete, v Nórsku máme veľmi vysoké percento samovrážd. Ak padnete na dno, je to ťažké, ťažšie než inde na svete.

A čo teda považujú za potrebné? Matematiku či iné vedy?
Nórčinu, angličtinu, matematiku, „skutočné veci“ ako fyziku či históriu. Nie je to zvláštne? Ale hádam sa ich v ďalších voľbách zbavíme.

Čo ste študovali vy?
Divadelnú dramaturgiu, ale dostal som sa do sporu s profesorom a odišiel som zo školy. Moje vysokoškolské vzdelávanie trvalo len rok. Iné vzdelanie nemám. Veľmi skoro som pochopil, že si urobím vlastnú kariéru. Možno nezarobím veľa peňazí, ale budem mať vlastné projekty. Musím sa priznať, že to bol skvelý pocit, keď mi v národnom divadle hrali prvú hru a ja som na ceste k divadlu stretol toho profesora. Bol na druhej strane mosta a nemohol sa mi vyhnúť. Hello! Spýtal som sa ho, či je stále na univerzite a či videl moju hru. Videl.

Čo ste robili po univerzite?
Mal som dve deti ako veľmi mladý, pracoval som v reklame, písal poviedky pre časopisy a snažil sa čím viac písať. A vydal som prvý album.

S hudbou ste začali až po univerzite?
Áno, v roku 1999 som mal takmer 30, keď som vydal prvý album. Ako mladík som hral v kapelách, ale nemali sme nahrávacie zmluvy, nerobili koncerty a šou.

Pôsobili ste v troch kapelách. Naraz?
V prvej – Sanderfinger – som bol čosi ako rocková hviezda, bol som veľmi populárny, mal dobrú nahrávaciu zmluvu, robili sme šou. Druhá kapela Haermaetti Tysland Band bola skôr vtip, robili sme si žarty z umelca z nášho mesta, ktorého tam všetci milovali. Spieval len o tom, ako sa opil. A potom sme založili kapelu I love Wynona, tam som si všetko robil sám a skladal pesničky, ktoré by nemohli hrať rádiá. Máme asi 12 fanúšikov.

Páči sa mi vaša pesnička Sugar Lullaby (Cukrová uspávanka).
Vy ste ju počuli?

Áno, našla som ju na YouTube. Zaujímala ma vaša hudba.
Na YouTube však všetko stráca zvukovú kvalitu, my robíme nahrávky na vinyl. Tú pieseň som napísal pre svojho starého otca, keď umieral. Vtedy sa s ním všetci bavili o všetkom možnom, len nie o smrti. My sme spolu mali dlhý rozhovor a potom som zložil tú uspávanku, takže je dosť osobná.

Viacerí škandinávski umelci o sebe hovoria, že sú plachí. Aj vy, frontman kapely, sa považujete za plachého?
Istým spôsobom. Bol by som rád, keby som nemusel byť na pódiu. Rád tvorím pesničky, ale šou nemám veľmi rád. Každý si myslí, že keď ste frontman, máte rád pozornosť, ale ja sa na pódiu necítim dobre. Som tam nervózny.

Ste na voľnej nohe alebo ste niekde zamestnaný?
Ja? S týmito knihami nemusím byť nikde zamestnaný. Mám najlepšiu prácu na svete.

Niektorí čitatelia vás obviňujú z používania klišé, ako sú depresívni detektívi závislí od alkoholu a cigariet. Je to klišé?
Iste, mnohí autori chcú mať perfektné postavy na úrovni. Tak nepracujem. Moje postavy prídu a sú tu. Nechcem, aby fajčili a pili, ale keď to robia, čo proti tomu zmôžem?

Majú vlastný život?
Určite. V druhej knihe som sa v kapitole osem rozhodol, že postava bude pracovať v telocvični. Urobil som si výskum, šli sme tam ráno, ale ona si sadla a pokúsila sa zabiť.

Iní čitatelia zasa chvália vaše tempo a skvelý rozprávačský štýl, napätie. Ako to robíte?
To je moje malé tajomstvo. Študoval som dramaturgiu a vždy som sa snažil o to, aby čitatelia netušili, čo príde.

Čo je pre vás rozhodujúce pre dobrý krimi román?
Musí sa páčiť duchu aj srdcu. Dôležitý je aj jazyk, ale nesmie zatieniť dej. Pre kriminálky som si vytvoril iný jazyk ako pre iné moje diela.

Má byť dobrá detektívka krutá a desivá?
Nie, nemám rád priveľa násilia, to je len fasáda, lacný trik. Zábava musí byť na úrovni.

Čítate aj cudzie detektívky?
Nie, nikdy. Až teraz som v lietadle čítal svoju prvú knihu od Nesba – len aby som zistil, či uhádnem, kto je vrah. Ale štýl iných vás ľahko ovplyvní.

Čo rád čítate?
Donnu Tart a cyberpunk – Williama Gibsona, ale väčšinou píšem a na čítanie nemám čas. Mám rád v knihách napätie, ale nemusia to byť kriminálky.

A máte čas chodiť do divadla?
Áno, ale často sa tam nudím. Keď pracujete v biznise, už sa tak ľahko nenadchnete. V nórskych divadlách sa hrávajú tradičné kusy, lebo divadlo dnes nie je veľmi populárne. Ale ak hráte Ibsena, Shakespeara, ľudia prídu, lebo je to časť všeobecného vzdelania. Ale nové hry ľudí veľmi nelákajú. Aj keď máme veľmi úspešného súčasného dramatika, volá sa Jon Fosse, toho hrajú aj v zahraničí. Jeho diela mám rád.

Pochádzate z umeleckej rodiny?
Nie, ale mama sa veľmi zaujímala o umenie. Často povedala: Najbližšie dva týždne budeme mať chudobnejšie večere, pretože chcem kúpiť obraz. Bola učiteľka, špecialistka na antické umenie, už je na dôchodku. Otec pracoval v armáde, ale nie sme v kontakte. Mám dvoch dospelých synov, jeden študuje žurnalistiku, druhý ekonomiku, a ročnú dcéru, volá sa Mia.

Ako vaša vyšetrovateľka Mia Krügerová?
Áno.