Dejiny slovenskej kinematografie spísali nanovo

07.03.2017 16:00
Václav Macek Jelena Paštéková
Václav Macek a Jelena Paštéková s Dejinami slovenskej kinematografie 1896 - 1969. Autor: ,

Keď pred dvadsiatimi rokmi vyšli Dejiny slovenskej kinematografie autorov Václava Maceka a Jeleny Paštékovej, dianie v slovenskom filme a veci s ním súvisiace od roku 1896 až po rok 1996 vtesnali na necelých 530 strán bez záverečných indexov a prehľadov. Teraz sa Macek a Paštéková k práci na dejinách vrátili a počas Febiofestu predstavili prvý zväzok nových dejín kinematografie.

Publikácia mapuje roky 1896 až 1969 a o tom, že obsahuje množstvo nových informácií a kontextov, svedčí aj fakt, že hoci sa sústredil na obdobie o 30 rokov kratšie, oproti prvým dejinám má niekoľko desiatok strán navyše.

„Knižka dejín v novom grafickom dizajne je predovšetkým krásna, je to dizajn Marka Kianičku a som veľmi rada, že ju máme. Okrem toho, že je knižka krásna, je aj ťažká. Od čitateľa si bude vyžadovať veľkú fyzickú kondíciu. Čitateľom želám, aby našli v knihe veľa spoľahlivých informácií, aby našli širšie kontexty, tak ako sme sa ich pokúsili odkryť, aby našli posunutý a spresnený obraz slovenskej kinematografie,“ povedala Jelena Paštéková o knihe, ktorá tentoraz vyšla na lesklom papieri a poznámkový aparát má umiestnený oveľa praktickejšie než pôvodné dejiny.

„Keď sa mi dostala do uší informácia o tomto projekte, najskôr som sa pýtal: načo to? Veď ešte som nestihol dosť dobre absorbovať ani dejiny spísané pred dvadsiatimi rokmi. Keď som potom mal príležitosť stretnúť sa s novým konceptom, pochopil som motívy vedúce k tomuto rozhodnutiu,“ povedal dramaturg a režisér Rudolf Urc, ktorý bol jedným z troch lektorov knihy. „Nie je to reedícia, nie je to retrospektíva, nie je to refabulácia, je to zbrusu nový originálny počin,“ dodal s tým, že nóvum je aj to, ako komplexne kniha predkladá čitateľovi obraz vývoja slovenskej kinematografie.

Archívy odkryli nové svedectvá

V čom vidia najzásadnejší rozdiel oproti dejinám spísanými pred dvadsiatimi rokmi autori? „Myslím si, že je to v takom širšom kontexte, ako je ponímaný film. Vnímame ho ako súčasť audiovizuálnej kultúry, rešpektujeme kontext televízie, všedného života. Keď sa na tú knižku dívate, je viac kaleidoskopická, dizajn nadväzuje rozhovor s čitateľom. Okrem toho sme rozšírili archívne výskumy, aj v zahraničí, čo sa odrazilo najmä na prvých dvoch kapitolách,“ povedala Jelena Paštéková.

„Keď som robil výskum do roku 1948, boli pre mňa dôležité archívy, najmä v Berlíne, kde som objavil veci, ktoré predtým neboli také známe. Ak som napríklad v roku 1997 zdôrazňoval v Nástupe (slovenský filmový týždenník v rokoch 1938 – 1945, pozn. red.) rolu Ivana Kovačeviča, tak dajme tomu už teraz som zdôraznil aj rolu Pavla Čambalu. Archívy v Berlíne mi odkryli, že to nebol len prostý riaditeľ a úradník, ale človek, ktorý sa naozaj cieľavedome usiloval, aby v tlaku medzi Nemcami a domácim úradom propagandy našiel cestu, ako slovenský trh ochrániť a ako dosiahnuť, aby jednoducho nebol iba provinciou nemeckej spoločnosti UFA,“ doplnil Václav Macek s tým, že k ceste do Berlína ho inšpirovali aj filmová kritička a historička Petra Hanáková a jej česká kolegyňa Tereza Czesany Dvořáková.

Macek vyzdvihol aj práce mladších kolegov, ktoré v období, keď pripravovali prvé dejiny, chýbali. Bežný postup pri príprave podobných projektov je podľa neho ten, že najskôr sa čaká na monografie, hĺbkové štúdie, tematické žánrové state a až potom nasleduje publikovanie dejín. „V tých rokoch 1996 – 1997 tu monografie neboli. Až po roku 1997 vznikli profilové knihy o kameramanovi Stanovi Szomolányim, režiséroch Uhrovi, Kadárovi, Jakubiskovi a ďalších. Až potom vznikli monografie o erotike v slovenskom filme, o dokumentárnom filme… Boli hlbším pohľadom do dejín slovenského filmu, než sme mali a než sme boli schopní spísať my. Takže Dejiny z roku 2017 už zahŕňajú výsledky práce týchto našich kolegov, mladšej generácie. To je dôležitý rozdiel. Bez ich prínosu, analýz a bez ich interpretácií by naša kniha nebola iná a nebola by lepšia oproti tej minulej.“

Jediní z krajín V4

Práce na dejinách trvali oveľa dlhšie, než si autori mysleli. Pôvodne sa počítalo s tým, že kniha vyjde už v roku 2014. „Je to len v prospech publikácie, ktorá bude fungovať podobne dlho, ako fungovala tá prvá, minimálne 20 rokov. Takže bolo dôležité, aby sme vychytali všetky možné chyby, aby všetky fakty boli dobre overené a aby všetky formulácie zodpovedali realite,“ povedal Macek, ktorý zdôraznil, že bez podpory štátu by podobne rozsiahle dielo nemohlo vzniknúť. Vyzdvihol tiež spoluprácu so Slovenským filmovým ústavom a s ľuďmi, ktorí autorom pomáhali s bibliografiami, fotografiami, korekciami textov či komunikáciou s partnermi v zahraničí.

Petra Dubeckého, generálneho riaditeľa Slovenského filmového ústavu, ktorý je spolu s Fotofo / Stredoeurópskym domom fotografie vydavateľom knihy, teší, že práve Slovensko je v rámci krajín V4 jedinou, ktorá má svoje dejiny kinematografie spísané. Kompletné by mali byť v roku 2018 alebo 2019. „Keď som bol v Brne a pýtal som sa kolegu Jiřího Voráča, prečo nemajú dejiny, vravel, že skúšajú na tom pracovať a možno okolo roku 2024 by niečo také mohlo vyjsť, ale to sa uvidí,“ povedal Macek. Práca na prvom diele ho bavila aj preto, že dokumentuje, ako sa slovenská kinematografia z chudobného stavu v prvých troch desaťročiach minulého storočia dokázala vypracovať na niečo, čo koncom 60. rokov patrilo k európskym filmovým kultúram, ktoré nešlo prehliadnuť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Macek #Jelena Paštéková #Febiofest 2017 #Dejiny slovenskej kinematografie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk