„Bol skôr ako rocková hviezda než tichý básnik v okuliaroch,“ citovala bývalého rektora univerzity v Tulse Roberta Donaldsona agentúra ČTK. V 60. rokoch minulého storočia patril Jevtušenko k symbolom chruščovovského odmäku. Ako jediný člen Zväzu sovietskych spisovateľov v auguste 1968 odsúdil inváziu sovietskych tankov do Československa a vtedajšiemu šéfovi Kremľa Leonidovi Brežnevovi kvôli tomu poslal protestný telegram.
Tanky idú po Prahe
„Nemôžem povedať, že by som sa tým pýšil. Ten protestný telegram Brežnevovi som musel poslať. Ani báseň Tanky idú po Prahe som nemohol nenapísať. Jednoducho, keby to bolo inak, dnes by som nebol živý. Pre mňa to bol najstrašnejší deň života. Veď ja som idealista! Podľa mňa je socializmus, ktorý mnohé prevzal od kresťanstva, jeden z veľmi dobrých ideálov ľudstva. Vidno to v škandinávskych krajinách, kde sú ľudia sociálne zabezpečení, majú bezplatné vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, niet tam vážnejšej xenofóbie. Potlačenie Pražskej jari bolo pre mňa tragédiou. Pochopil som, že na dlhý čas to znamená koniec s ideami socializmu vo východnej Európe. Pritom dodnes si myslím, že by bolo najmúdrejšie vrátiť sa k testamentu Sacharova, ktorý nám odkázal, aby sme z oboch systémov – socializmu i kapitalizmu – prevzali, čo v nich je dobré,“ hovoril v rozhovore pre Pravdu pred desiatimi rokmi a spomínal v ňom aj na slávnu báseň, ktorú napísal dva dni po invázii.
Slovensko prvýkrát navštívil v roku 2005 a po tejto návšteve napísal báseň Nad mohylou Alexandra Dubčeka. „Neprehral – len čestne nezvíťazil / Radšej, než by márne prelial prúd / ľudskej krvi, vzdal ten boj a spasil / pred krvavým kúpeľom svoj ľud,“ píše sa v básni v preklade Ľubomíra Feldeka. Báseň venoval aj Václavovi Havlovi po jeho smrti v roku 2011. V roku 2005 bol Jevtušenko predsedom poroty na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach.
Jevtušenko sa narodil v juhosibírskej Zime 18. júla 1932, niektoré zdroje však uvádzajú aj rok 1933. „Začiatkom vojny ma poslali k mojim sibírskym babičkám. Keď som sa zo stanice Zima v roku 1944 vracal do Moskvy, bez povolenia tam púšťali iba deti do istého veku. Potreboval som si ubrať rok. Vystavili mi dokumenty s neskorším dátumom narodenia a odvtedy sa to so mnou vezie,“ vysvetlil pre Pravdu. Ku kultúre mal blízko aj vďaka rodičom – otec bol milovník poézie a mama sa venovala spevu a ďalším kultúrnym aktivitám.
Báseň, ktorá postavila pamätník
Profesionálnym básnikom bol Jevtušenko podľa vlastných slov už od pätnástich rokov. Jeho básne vychádzali v časopisoch a ako 19-ročný vydal prvú zbierku. Začiatkom 50. rokov študoval na Literárnom inštitúte Maxima Gorkého, neskôr ho odtiaľ vylúčili. Prvú významnejšiu poému Stanica Zima vydal v roku 1956, o pár rokov neskôr si získal aj medzinárodnú pozornosť epickou básňou Babyn Jar, v ktorej odsúdil nielen nacistický, ale aj ruský antisemitizmus. Báseň vyšla na protest, že ani 20 rokov po masakre kyjevských Židov v rokline Babyn Jar, kde povraždili desaťtisíce Židov, udalosť nepripomína žiaden pamätník. Neskôr ho vďaka básni a Dmitrijovi Šostakovičovi naozaj postavili. Jevtušenkova báseň totiž skladateľa Dmitrija Šostakoviča inšpirovala ku skomponovaniu jeho 13. symfónie, ktorej je Babyn Jar prvým dejstvom.
V rovnakom období vyšla Jevtušenkovi aj báseň Stalinovi dedičia, v ktorej vyzýval vládu, aby zamedzila návratu stalinizmu. Od 70. rokov písal Jevtušenko aj romány, pôsobil tiež ako herec či režisér. Ruské médiá Jevtušenka po smrti titulujú výrazmi ako posledný veľký básnik 20. storočia. Spolu s básnikmi Roždestvenským, Voznesenským či so svojou prvou manželkou Bellou Achmadulinovou tvorili po kultúrnom uvoľnení v 60. rokoch minulého storočia nový prúd ruskej poézie, ktorá sa, často aj kriticky, vyjadrovala k aktuálnym otázkam a otvárala aj nepopulárne témy. V Rusku sa Jevtušenkove básne tešili popularite aj preto, lebo mnohé z nich zhudobnili.Viaceré Jevtušenkove diela vyšli aj v slovenčine vrátane románu Kde rastú najkrajšie jahody z obdobia perestrojky či autobiografického románu Nezomieraj pred smrťou. V roku 2007 vyšli jeho básne pod názvom Ľudská tvár v preklade Ľubomíra Feldeka.
„Žil podľa svojej vlastnej zásady: básnik v Rusku je viac ako básnik a naozaj bol viac ako básnik – bol občan s uznávaným občianskym postavením. Myslím si, že sa na neho bude dlho spomínať, pretože dokázal temperamentne reagovať na nespravodlivosť, bol vnímavý k významným udalostiam,“ citovala agentúra ČTK vdovu po spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi Natalju. Jevtušenko sa v polovici 70. rokov Solženicyna zastal, keď ho zbavili občianstva a deportovali zo Sovietskeho zväzu. Spolu s Jeanom-Paulom Sartrom a ďalšími literátmi sa v roku 1965 podpísal pod list, ktorý protestoval proti nespravodlivému procesu s básnikom Josifom Brodským. Brodskij však neskôr Jevtušenka kritizoval, že lavíruje medzi odporom a prispôsobovaním sa režimu. „Hádže kamene len smerom, kam je to oficiálne schválené a dovolené,“ povedal Brodskij.
Podobný názor mali aj viacerí ďalší spisovatelia. „Kto by mi mohol schváliť, aby som napísal Babyn Jar alebo môj protest proti invázii do Československa? Iba ja som kritizoval Chruščova priamo, dokonca ani Solženicyn to nerobil,“ obhajoval sa Jevtušenko v rozhovore pre portál Irishtimes.com. „Verím, že spisovateľa nemôžu mať nikdy radi všetci a nesmie sa snažiť, aby sa zapáčil všetkým,“ vravel zase v inom rozhovore tvorca, ktorého Michail Gorbačov po smrti označil za „básnika, ktorého verše zneli v dušiach miliónov ľudí“.
