Názvy jednotlivých kapitol sľubujú rôzne polohy: „Zuzana a zopár starcov“ naznačuje niečo ironicky erotické, „Obeť“ predstavu detektívky a „Cudzí príbeh“ čosi vzťahové. Všetky tri texty spája postava hlavnej hrdinky, ktorá nie je totožná, ale veľmi jedna druhej (i tretej) podobná.
Ide o staršie ženy, ktoré si však čitateľ predstavuje ešte nie zostarnuté. Naopak, majú stále svoj šarm, ale najmä osobnosť. Žijú osamelo, v meste, ktoré je nám známe, hoci nie je konkrétne opísané. Je povedomé. Ženy patria do spoločnosti, ktorá je nám tiež známa, hoci možno len zobďaleč. Pracujú v oblasti umenia a kultúry, no jedna sa zamestná (je nútená) aj v pokladnici obchodného reťazca a má možnosť pozorovať trocha iný život. Skrátka, Jana Juráňová píše o svete, ktorý dobre pozná, a tak sa aj čitateľ v tom svete cíti ako doma. Pohodlne, príjemne, čo však neznamená nejaké literárne zľahčovanie. Naopak, autorka sa fajnovo zavrtáva do témy a analyzuje tak rôzne javy: Príbehy sa odvíjajú od jednoduchých zápletiek, ale na ich osnove Jana Juráňová ponúka veľa pozorovaní o súčasnom živote. Všetko sleduje akýmisi vnútornými očami, cez vnútorné monológy osamelých žien, ktoré mapujú svoj život a okolie. Zvláštne sú v tom, že vo svojej osamelosti nepodliehajú clivote či depresii. Na život sa pozerajú kriticky a radšej zostávajú vo svojej izolácii, než by robili nejaké ústupky.
Knižka Jany Juráňovej prináša akési zhnusenie protagonistiek okolím (radšej odpudzuje, ako prikrášľuje), ale bonusom je ich hrdinský boj s týmto zhnusením. Ich život nadobúda špecifickú hodnotu odriekaním, skromnosťou, chudobou, askézou, pokorou. Čo to je? Ťažko to pomenovať, ale je v tom očista. Ponoríte sa do špinavej vody a vyjdete čistý. Tí ľudia sú totiž veľmi silní a radšej trpia, než by sa ponížili.