Aj v zdanlivo „uletenej“ knižke o chlapcovi, ktorý sa vznáša nad zemou, sa venuje vážnym témam – aké to je, keď sa dieťa cíti iné, a preto vylúčené. Na besedu v Bratislave si jeho mladí čitatelia priniesli na podpis viaceré knižky, nielen bestseller Chlapec v pásikavom pyžame, ktorý vyšiel v 51 jazykoch.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Takmer na každej obálke knihy, ktorú ste napísali, je poznámka „autor svetového bestselleru Chlapec v pásikavom pyžame“. Nie ste na to už alergický?
Som na to hrdý. Chápem, že práve cez túto knihu ma ľudia poznajú a asi vždy poznať budú. Nie vždy sa spisovateľovi podarí napísať dielo, ktoré zasiahne toľko ľudí. Vždy som si hovoril, že sa nesmiem dostať na úroveň, keď by sa z toho stalo negatívum. Treba akceptovať, že je to môj najväčší hit. Je to fajn, pokiaľ ľudia čítajú aj ďalšie moje knihy.
Lenže od publikovania Chlapca v pásikavom pyžame prešlo už 11 rokov, napísali ste veľa ďalších kníh. V Irish Times ste sa posťažovali, že v recenzii na každú vašu novú knihu vždy prvých 100 slov venujú Chlapcovi v pásikavom pyžame…
To áno, ale chápem prečo. A ak ma to bude rozčuľovať, nič tým nezmením – veď tú knihu som naozaj napísal. Bez Chlapca v pásikavom pyžame by všetky tie ďalšie knihy, ktoré som po roku 2006 napísal, nevyšli v toľkých rôznych jazykoch po celom svete. Napokon je to kniha, ktorá mi zmenila život. A stále sa nájdu tituly, kam to nepíšu – napríklad na moje romány pre dospelých, trebárs A History of Loneliness (História samoty). No nijako ma to neznepokojuje. Je to len informácia pre čitateľov.
Viete, prečo sa z tej knihy stal celosvetový bestseller?
Myslím, že ľuďom záležalo na tých dvoch deťoch, okolo ktorých sa točí príbeh – na deväťročnom Nemcovi Brunovi a jeho rovesníkovi, židovskom chlapcovi Šmuelovi. Záver bol veľmi silný, prekvapujúci, ľudia sa o tom potrebovali rozprávať. Veľa sa už popísalo o téme holokaustu, ale moja kniha rozprávala z nezvyčajného pohľadu – rozprávačom je syn veliteľa koncentráku. Očividne to zaujalo pozornosť, ale v konečnom dôsledku ide o priateľstvo dvoch chlapcov. Dôležité je, že čitateľom sú tie postavy sympatické, záleží im na nich. To je nevyhnutné pre každú knihu, ak vás nezaujíma postava, nebude vás predsa zaujímať ani román.
Kniha je vraj určená pre čitateľov vo vekovej kategórii 8+. Môžu vašu knihu čítať osemročné deti samy? Alebo by ju mali čítať s rodičmi či ako?
Navrhujem, aby tú knihu čítali rodičia so svojimi deťmi vo veku 8 – 9 rokov, tak sa na konci každej kapitoly môžu porozprávať o tom, čo sa stalo. Na žiadnej stránke tejto knihy nie je násilie, všetko je ponechané na predstavivosti detí. Považujem to za určitý úvod do témy holokaustu, dúfam, že sa o to deti začnú zaujímať. Nielen o holokaust a vojnu, ale aj o základy človečenstva, o podstatu ľudskosti, aj o nenávisť v dnešnom svete. Myslím, že neexistuje žiadna téma, o ktorej by ste nemohli písať pre malé deti. Pokiaľ o tom píšete starostlivo premysleným spôsobom.
Len si nie som istá, či pochopia všetky vaše narážky – keď sa Bruno sťahuje z Berlína do „Ašicu“, hovorí o návšteve „fujrera“ a podobne. Kedy sa deti v Írsku začnú v škole zaoberať témou holokaustu?
Keď som bol malým školákom, my sme sa o tom neučili vôbec. Dnes sa o tom učia, aj s pomocou kníh, ako je Chlapec v pásikavom pyžame alebo Zlodejka kníh od austrálskeho spisovateľa Markusa Zusaka (príbeh sa odohráva v nacistickom Nemecku a rozpráva ho Smrť). Takéto knihy čítajú v školách deti vo veku 11 – 12 rokov v rámci hodín anglickej literatúry či dejepisu, alebo aj na iných predmetoch.
Váš román Chlapec v pásikavom pyžame sa končí vetami: „Samozrejme, stalo sa to pred mnohými rokmi a nič podobné sa už nikdy nemôže stať. Nie dnes, nie v tejto dobe.“ Stále si to myslíte?
To je ironické vyhlásenie, čitateľ by si mal uvedomiť, že tieto veci sa, samozrejme, stále dejú. Nestávajú sa len cudzincom v ďalekých krajinách. My všetci sme predsa zodpovední za svet, v ktorom žijeme. Sme zodpovední za to, aby ľudia chodili voliť a že nezvolíme ľudí, ktorými opovrhujeme.
V Chlapcovi v pásikavom pyžame je dôležitý plot, pri ktorom Bruno stretne svojho židovského kamaráta Šmuela. Ani dnes sme sa najrôznejších plotov a múrov nezbavili, nie?
Je pozoruhodné, že jednou z hlavných politík Donalda Trumpa je postaviť múr a ten má zaplatiť Mexiko. Odkedy ho zvolili, síce nevidno žiadne známky nejakého múru – veď takéto vyhlásenia robíte, keď vás majú zvoliť, a keď ste zvolený, tak ich ignorujete. Celková myšlienka separácie je však niečo, čo mu prináša popularitu. Ľuďom ako Marine Le Penová alebo tým, čo hlasovali za brexit, sa myšlienka separácie páči – len nech sa oddelia cudzinci, ľudia, ktorí nevyzerajú ako my. Ale v takom svete už by sme nemali žiť, Berlínsky múr už dávno padol, nikto ho nestaval znova. Zdá sa, akoby sme politicky upadali na celom svete – ľudia akoby častejšie vyjadrovali pobúrenie, než aby niečo skutočne robili proti tomu, čo sa im nepáči. Jediný spôsob, ako veci zmeniť, je chodiť voliť. Musí vás byť počuť – tak ako vo francúzskych voľbách, ak nepôjdete voliť, nemôžete sa sťažovať.
Môže vaša kniha niečo zmeniť?
Dobrá literatúra určite môže veľa zmeniť. Trávil som roky chodením po školských besedách a bavil som sa s deťmi o témach, o ktorých píšem svoje knihy. Rozprávame sa o vojne, fašizme, predsudkoch a násilí, vraždách a dúfam, že ľudia to počúvajú. Keď vo veku 5 – 6 rokov prídete na akýkoľvek školský dvor, určite tam nájdete dieťa, ktoré práve niekoho šikanuje. Nájdete niekoho, na kom sa ktosi iný vyvršuje. Práve tam sa to začína, na školskom dvore, a pokračuje to stále ďalej a vyššie. Zamyslite sa, prečo niekoho šikanujú a prečo šikanujúci vlastne šikanuje, čoho sa bojí a pred čím vo svojom živote uteká. Pretože šikanujete vždy preto, že zastrašovaním iného sa cítite sami lepšie – kde sa stala chyba s tými šesťročnými deťmi, že sa to deje? Ak sa o týchto knihách bavíme v škole, je to síce malá vec v porovnaní so svetovým dianím, ale možno niektorí budú počúvať a zmenia svoje správanie. Premýšľajme o svete, v ktorom žijeme.
Ktorá z vašich kníh je vaša najobľúbenejšia?
Absolutista, tá je určená pre dospelých a považujem ju za svoje najlepšie dielo. Práve mi vyšiel román The Heart's Invisible Furies. Vždy si myslím, že najnovšia kniha je najlepšia, najbližšia môjmu srdcu, takže tieto dve mám najradšej.
Máte skúsenosť, že ak si niekto prečíta Chlapca v pásikavom pyžame, pokračuje trebárs Úžasnou cestou Barnabyho Brocketa okolo sveta?
Dúfam v to, presne to ako čitateľ robím aj ja. Ak objavím dobrého autora, zoženiem si od neho všetko, čo sa dá.
Ako ste vlastne prišli na nápad, že Barnaby bude chlapec, ktorý sa stále vznáša?
Už dávno som chcel napísať knihu o dieťati, ktoré je iné. V triede sú vždy deti, ktoré sa cítia iné. Stávajú sa z nich obete, hoci cítiť sa iný je hádam to najlepšie, čo sa vám môže stať. Nemohol som prísť na niť k príbehu. Všetko, čím by sa dieťa mohlo líšiť, sa mi zdalo veľmi normálne, obyčajné. A potom mi napadlo, že by sa mohol vznášať. Mal som v hlave myšlienku človeka, ktorý má vznášajúce sa dieťa na vôdzke ako psa. Predstava vznášajúceho sa chlapca bola taká bizarná a absurdná, umožňovalo to ísť do extrémov. Každý v knihe si myslí, že chlapec sa zle správa, že to rodičom robí naschvál, aby ich hneval. Pochopil som, že to bude fungovať. Bol to dobrý základ pre všetky odlišnosti, ktoré ako deti pociťujeme. Všetky deti majú niečo, čo nechcú, aby o nich rodičia zistili. Sú z toho nervózne. Pritom to môže byť niečo smiešne. Pamätám si, ako som ako dieťa nevedel pískať.
A bola to tragédia?
Dnes je mi to smiešne, ale ako dieťa som mal strach, že jedného dňa z nejakého dôvodu budem musieť pískať a ľudia zistia, že to neviem. Dodnes to neviem. Sú to hlúposti, ale deti to trápi. Ale, samozrejme, nejde len o to. Mal to byť aj základ pre rozprávanie sa o gayoch. Mladí ľudia, ktorí vedia, že sú homosexuálni a cítia sa iní, sa desia toho, že sa to ostatní dozvedia. Boja sa, čo to bude pre ich život znamenať, ak to otvorene priznajú. Preto som chcel, aby môj hrdina Barnaby bol stále optimistický, nech sa mu stane čokoľvek, stále sa usmieva. Stále sa chce vrátiť domov, aj keď sa tam k nemu správali veľmi zle.
Ale nakoniec odletí preč…
Keď zistí, že sa mu síce podarilo vrátiť domov do Austrálie, ale tam ho nemajú bezpodmienečne radi, tak ako by mali. Neľúbia ho pre to, aký je, tak si povie, že odtiaľ odíde. A podľa mňa ide v ústrety veľmi šťastnému životu.
Ako na váš nápad o vznášajúcom sa chlapcovi reagovali vo vydavateľstve?
Zdalo sa im to ako dobrý nápad. Páčil sa im humor, lebo inak sú mnohé moje knihy skôr smutné – kniha o Barnabym je niečo ako Cesta okolo sveta za 80 dní. Mohol by som písať ešte o mnohých ďalších miestach…
A boli ste v Sydney, kde sa Barnaby narodil?
V Sydney som bol asi desaťkrát, je to moje najobľúbenejšie mesto na svete.
Naozaj existuje aj štvrť Kirribilli?
Žil som tam niekoľko mesiacov, je to pri prístave v Sydney. Z okna som videl sydneyskú operu a Prístavný most. Chcel som, aby sa niektorá z mojich kníh odohrávala v Austrálii, vybral som si ju do príbehu o Barnabym.
A boli ste aj v Berghofe a na ďalších miestach, ktoré sa spomínajú vo vašich knihách?
Áno, keď som sa rozhodol písať v knihe Chlapec na vrchole hory o Berghofe, vybral som sa tam. Aj všetky miesta, ktoré navštívi Barnaby, som osobne videl – s výnimkou stredovesmíru. Takže som strávil deň aj v Berghofe, stále je tam jedna z budov, kde sídlil Hitler. A môžete tiež vystúpiť na vrchol hory a rozhliadnuť sa a pochopiť, aké to bolo. To som kvôli knihe potreboval: aby som dokázal opísať Alpy, ako tam vonia vzduch – potreboval som do knihy dostať čo najviac realizmu.
Dnes si na Orľom hniezde môžete kúpiť pivo.
Áno, je tam malá kaviareň. Vždy potrebujete zažiť čo najviac.
Ešte sa vráťme k Barnabymu. Čo na váš „uletený“ príbeh povedal ilustrátor Oliver Jeffers?
Pracoval som s ním asi na piatich knihách. Tešil sa z excentrického charakteru tej knihy, urobil skvelé ilustrácie. Dokonca mi nedávno nanovo ilustroval aj Chlapca v pásikavom pyžame, vyšiel takto v niekoľkých krajinách. V tvrdej väzbe a s mnohými obrázkami, čo je skvelé. Veľmi sa mi páči Oliverova práca.
Čítala som váš blog o 10 top mladých rozprávačoch príbehov. Číslom jeden je pre vás David Copperfield, hneď po ňom Jim Hawkins z Ostrovu pokladov. Čítajú ešte dnešné deti Dickensa či Stevensona?
Vždy k tomu deti povzbudzujem. Aj Barnaby má rád knihy o sirotách, takže má rád Olivera Twista či Davida Copperfielda. Rozprávam deťom, ako som vždy mal rád túto detskú dobrodružnú klasiku. Dôležité je dostať tie knihy v peknom vydaní, s veľkými písmenami a krásnymi obrázkami. Potom sa aktívne čítanie stane skutočným potešením. Tieto knihy pretrvali vyše sto rokov a ďalších sto budú stále populárne.
Foto: Martina Cimermanová
Poznáte Karla Maya a jeho príbehy o Vinetouovi a ďalších Indiánoch?
To meno som nikdy nepočul.
Jeho knihy boli kedysi veľmi populárne, pre dnešné deti sú však už staromódne a komplikované. Podobne ako verneovky…
Aj ja som Dvadsaťtisíc míľ pod morom čítal prvýkrát len nedávno, pred troma mesiacmi. Zohnal som tú knihu v krásnom vydaní, prečítal som si ju a zamiloval si ju. Seriózni čitatelia si však klasiku nájdu a prečítajú. A keď nie, je fajn, pokiaľ vôbec niečo čítajú a nepozerajú len na obrazovku. Čo je dôležité, sú príbehy a rozprávanie. Potešenie z beletrie. Ja som vždy chcel písať príbehy.
Možno ste však nevedomky našli odpoveď. Dôležitá je postava rozprávača – vinetuovky ani verneovky nemali vždy v úlohe rozprávača dieťa či tínedžera, s ktorými by sa mladí mohli identifikovať. Vo vašich knihách pre deti je vždy rozprávačom dieťa – vo veku 6 až 9 rokov.
Áno, ale vždy v tretej osobe. Zatiaľ čo v knihách pre dospelých je ja-rozprávač, píšem v prvej osobe. Myslím, že deti potrebujú trochu odstup. Zatiaľ čo u dospelých potrebujem psychológiu postavy, aby vás to s ňou 300 strán bavilo.
Pre vás vraj nie je rozdiel, či rozprávate príbeh deťom, alebo dospelým. Prečo?
Nemením spôsob písania podľa publika. Moje knihy pre mladých majú seriózne témy, ale nezjednodušujem jazyk, nepracujem inak – pristupujem k nim rovnako ako k dospelým. Myslím, že si príliš robíme hlavu zo žánrov: toto je pre teba, ale preňho nie, toto zasa nie je pre mňa, ale pre ňu, toto je ženská kniha, táto zasa mužská. Aj v tomto kníhkupectve, kde robíme rozhovor, by som si mohol vyberať knihy tri hodiny a hľadať si autorov v rôznych oddeleniach. Podľa toho, čo ma práve zaujíma, nemám rád, keď mi niekto niečo predpisuje a tvrdí, že niečo je alebo nie je pre mňa vhodné.
Vraj čítate veľmi rýchlym tempom – knihu za dva dni. Je to tak?
Áno, prečítam dve – tri knihy za týždeň. Pracujem z domu a okrem písania nemám žiadny ďalší džob. Takže čítanie mi vypĺňa veľkú časť dňa. Prepínam medzi čítaním a vlastným písaním, je to potešenie, ale aj niečo viac, súčasť môjho života. Ako spisovateľ sa musím zaoberať súčasnou beletriou. Chcem čítať tak veľa, ako sa len dá, je to pre mňa dôležité.
Ako si vyberáte knihy?
Náhodne, podľa toho, čo ma práve zaujíma. Snažím sa mať prehľad v nových spisovateľoch aj v tých, ktorých čítam už roky. Čítam si strany o knihách v novinách, čítam si rozhovory, pracujem vo vydavateľskom biznise, vydavatelia mi posielajú novinky, píšem pre noviny rôzne recenzie. Som toho súčasťou.
Čítate aj viac kníh súčasne?
Nie, vždy len jednu. Nedokážem čítať dve knihy naraz. Aj vo vlaku z Prahy do Bratislavy som si pár hodín čítal a bol som dokonale šťastný.
Tesne pred rozhovorom s vami som sa bavila so svojím bratrancom. On rád požičia knihy frajerke, lebo keď sa mu kniha vráti, vonia ako ona. A kniha je tiež dobrá zámienka, prečo k nej vždy môže prísť. Vraj to robí roky.
Ha ha.
Vy požičiavate svoje knihy rád? <A>Nie, nerobím to. Radšej im kúpim novú. Doma mám krásnu knižnicu, ale chránim si ju. Keď sa mi nejaká kniha páči, tak ju radšej ako darček kúpim nanovo, ale svoju si nechám. Nemám rád požičiavanie kníh. Asi by som ich mal požičiavať, ale neviem si pomôcť.
Bojíte sa, že sa vám už kniha nevráti?
Bojím. Na svoje knihy som opatrný, nemám rád, keď sa poškodia, chcem, aby vyzerali dobre.
A ktorá kniha je vaša najobľúbenejšia?
V živote? David Copperfield je moje číslo jeden. Páči sa mi ten veľký príbeh z 19. storočia o živote od narodenia po smrť. Milujem príbehy o sirotách, o hľadaní svojho miesta vo svete a milujem Dickensa. David Copperfield je jeho najlepšia kniha, najlepšia kniha, akú som kedy čítal.
Aby sme nezabudli. Ste veľký fanúšik írskej speváčky Sinead O'Connor. Raz ste o nej do novín napísali krásny článok a ona vás potom pozvala na večeru. Vraj ste jej darovali svoju knihu A History of Loneliness. Čo povedala?
Povedala ďakujem.
Jasné, a potom? Máte od nej nejaký ohlas?
Mám, ale je to súkromné, rád by som to ponechal medzi nami. Naozaj si to prečítala.
Prečo Sinead tak milujete?
Je to tá najneobyčajnejšia speváčka na svete, má najkrajší hlas a je to tá najlepšia vokalistka, akú kedy Írsko malo. Mohol by som jej hlas počúvať celé roky. Píše skvelé piesne a je to inšpirujúca osobnosť. Za posledných 20 rokov stála často proti rôznym autoritám vrátane pápeža, vystupovala proti cirkvi a ja si myslím, že mala pravdu. Je statočná a obdivuhodná.
Nikto nie je ako ona, že?
Nie, nothing compares to her. Nič sa jej nevyrovná. Je skvelá.
John Boyne
Narodil sa 30. apríla 1971 v Dubline a študoval anglickú literatúru na Trinity College v Dubline a kreatívne písanie na University of East Anglia v Norwichi, kde získal cenu Curtisa Browna. Napísal desať románov pre dospelých a päť pre deti, z ktorých najúspešnejší bol Chlapec v pásikavom pyžame – bestseller v mnohých krajinách, predalo sa z neho 9 miliónov výtlačkov po celom svete a nakrútili podľa neho aj rovnomenný film. Získal niekoľko írskych aj medzinárodných literárnych cien. Jeho knihy boli preložené do 51 jazykov.
