Kniha týždňa: Feminizmus v kapitalizme

18.06.2017 16:00

Feminizmus má mnoho tvárí. Na jednej strane sa zdá, že z kedysi radikálneho ženského hnutia sa dnes stal nástroj slúžiaci korporátnym záujmom. Na druhej strane feminizmus spája boj za rodovú rovnosť s bojom proti vykorisťovaniu.

Ľubica Kobová (ed.): Feministky hovoria o...
Ľubica Kobová (ed.): Feministky hovoria o práci. Ako sa ženy stávajú subjektmi kapitalizmu Autor: Aspekt

Pozrime sa najprv, ako korporácie využívajú feminizmus na presadzovanie svojich záujmov. Príkladom takéhoto prepájania neoliberalizmu a feminizmu je korporátna sociálna zodpovednosť, ktorú skúma Elisabeth Prügl z katedry politológie v Ženeve. Napríklad firma Unilever sa usiluje o emancipáciu matiek tým, že tieto matky predávajú mydlo od Unileveru po celej Indii. Deklarovaným cieľom je okrem posilnenia rodovej rovnosti znižovanie chudoby a zlepšovanie verejného zdravia. Reálnym výsledkom bola expanzia nadnárodnej korporácie do najvzdialenejších kútov Indie a vytláčanie konkurentov z tohto trhu. Hoci príjem nových predavačiek sa zvýšil, nielen že patriarchát naďalej dominuje v ich rodinách a v skutočnosti muži rozhodujú o obchodných operáciách, ale zároveň sa rozširuje monopol Unileveru na predaj mydla.

Zo samotných žien sa stávajú konkurentky napĺňajúce tak základné predpoklady o trhových aktéroch. Ženy nevytvárajú kolektívy spoločne bojujúce za rovnoprávnosť a proti vykorisťovaniu. Majú sa z nich stať individualizované predavačky, ktoré si budú konkurovať, a tým znižovať cenu svojej práce, ako to predpokladá model dokonalej konkurencie.

Ďalším problémom je, že to, čo ženy v Indii potrebujú pre zlepšenie svojho zdravia, nie je viac mydla a zmena hygienických návykov, ale bezpečný prístup k lacnej pitnej vode. Ten však Unilever nezabezpečuje. Táto firma zároveň podporuje rasové stereotypy, keď svoje mydlo propaguje ako nástroj na bielenie pokožky.

Feminizmus môže teda veľmi ľahko skĺznuť do podpory neoliberálnych praktík v súčasnom kapitalizme. Jessa Crispin zdôvodňuje, prečo nie je feministka, tým, že feminizmus bol kooptovaný konzumerizmom a kritizuje šesťstoeurové tričko značky Dior s nápisom „Všetci by sme mali byť feministami.“ Také tričko len zakrýva skutočnú nečinnosť. V dnešnom feminizme podľa nej ide o individualizmus, popové hviezdy, narcisizmus a nie o štrukturálne sociálne zmeny, ktoré potrebujeme.

Feministky hovoria o práci

Keď však Feministky hovoria o práci, ako znie titul novej knihy z organizácie Aspekt, dokážu prinášať dôležité svedectvá o vykorisťovaní žien a o ich podriadení sa mužom. Dve kapitoly sú od antropologičiek Pun Ngai a Małgorzaty Maciejewskej, ktoré pracovali vo fabrikách na výrobu v čínskom Šen-čene a v juhozápadnom Poľsku. Ich texty ponúkajú srdcervúci opis ťažkých pracovných podmienok, nízkych platov, vykorisťovania – jednoducho životov ničených kapitalizmom.

Ženy tak v Číne, ako aj v Poľsku zanedbávajú svoje rodiny a zdravie, pretože na to, aby vyžili, musia robiť nadčasy. Nestíhajú sa starať o vlastné deti a trpia permanentným nedostatkom spánku. Sú zamestnané na krátkodobé pracovné úväzky, takže ich manažéri prepúšťajú a najímajú podľa potrieb trhu. Ich vlastné potreby však nikto neberie do úvahy. Stroje, ktoré obsluhujú, majú viac práv než ony samy. Kým ženy pracujú nechránené s nebezpečnými chemikáliami, stroje musia byť zabezpečené proti poškodeniu.

Feministky sa však nezaoberajú len vykorisťovaním žien. Poukazujú aj na nadvládu mužov na pracoviskách. Kým ženy robia tú najslabšie platenú prácu vo fabrikách, dohliadajú na ne muži. Rodové rozdelenie práce sa tak neodvíja len od odlišnosti v platoch, ženy sú mužom podriadené aj v bežných pracovných vzťahoch.

Marxistický feminizmus

Smutný obraz o výrobe spotrebiteľských tovarov, ktoré dennodenne využívame, dopĺňa teoretickejšia kapitola o marxistickom feminizme od Miroslavy Mišičkovej. Okrem iného sa zaoberá otázkou, či by kapitalizmus dokázal prežiť bez útlaku žien. Vzhľadom na zmeny v posledných desaťročiach, ktoré pre mnohé ženy na Západe znamenali opustenie domácnosti v prospech námezdnej práce mimo domova, autorka argumentuje v prospech prekonania predstavy, že kapitalizmus a patriarchát sú nevyhnutne prepojené.

Kapitalizmus sa bez útlaku žien zaobíde, hoci ho vie využívať vo svoj prospech. Okrem neplatenej práce v domácnosti, ktorá udržuje kapitalistickú výrobu v chode a zároveň nepriamo prispieva k ziskom firiem, ženy často zastávajú slabšie platené prekérne zamestnania, čím takisto zaisťujú vyššie zisky pre majiteľov kapitálu. Útlak žien taktiež rozdeľuje pracujúcu triedu, v ktorej ženy namiesto spájania sa s mužmi v boji proti vykorisťovaniu v prvom rade bojujú proti rodovému útlaku. Dá sa len súhlasiť s autorkou, že sociálna veda potrebuje analyzovať historicky špecifické formy prepojenia kapitalizmu a patriarchátu namiesto budovania transhistorických teórií, ktoré meniaca sa realita jednoducho vždy dobehne.

Antropológia a politická ekonómia

Limity (kvalitného) etnografického výskumu ukazuje kapitola o slovenských opatrovateľkách pracujúcich v Rakúsku od etnologičky Martiny Sekulovej. Hoci prináša veľmi potrebné informácie o živote nemalej skupiny slovenských žien – poukazuje na ich slabú legislatívnu ochranu, na porušovanie zákona zo strany rodín, na ťažkú prácu, ktorú musia robiť, takže sa niekedy cítia ako otrokyne – nevenuje sa politicko-ekonomickému kontextu, v ktorom k migrácii dochádza. Venuje sa síce globalizácii starostlivosti, starnutiu populácie v Rakúsku či reštrukturalizácii sociálneho zabezpečenia. Takisto ukazuje, prečo je pre Rakúšanov výhodnejšie najímať si v oblasti legislatívy často nevzdelané Slovenky. Nijako však neproblematizuje základný problém a základnú príčinu, pre ktorú Slovenky odchádzajú pracovať do Rakúska – vyššie rakúske platy.

Naopak, okrem kritiky vzťahov v rodinách sa celá diskusia o pracovných podmienkach odohráva na úrovni legislatívy v Rakúsku a možnostiach, ktoré by zlepšili postavenie opatrovateliek nielen zo Slovenska. Týmto autorka (zrejme nechcene) normalizuje stav, v ktorom napríklad matky malých detí odchádzajú pravidelne na tri týždne preč od svojich rodín. V otázke mzdového rozdielu je totiž irelevantné, či je im odopierané jedlo, alebo odpočinok v ich práci mimo Slovenska. Tu sa musíme pýtať, ako je to možné, že na Slovensku sú nižšie platy ako v Rakúsku. Táto otázka nás privedie k základnému problému, ktorého je pracovná migrácia slovenských žien iba (nie vždy) nešťastným dôsledkom. To neznamená, že by samotný výskum bol problematický. Naopak, sám osebe je veľmi cenný. To, čo mu však chýba, je širší kontext medzinárodnej politickej ekonómie odlišnosti v životnej úrovni medzi Východom a Západom 28 rokov po nežnej revolúcii.

Je skvelé, že feministky dnes hovoria o práci a ešte lepšie, že tým problematizujú rodový útlak v korporáciách, kriticky sa venujú marxistickému feminizmu a že prinášajú pohľad do života slovenských opatrovateliek. Idú tak proti trendu neoliberálneho feminizmu korporátnej sociálnej zodpovednosti. Tento typ diskusie potrebuje nielen slovenský feminizmus, ale aj širšie ľavicové hnutie, ktoré bude spájať rodový boj s bojom triednym i rasovým.

Ľubica Kobová (ed.): Feministky hovoria o práci. Ako sa ženy stávajú subjektmi kapitalizmu
Aspekt, Bratislava

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľubica Kobová #kniha týždňa #feminizmus #Feministky hovoria o práci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk