Odvtedy už napísala šesť próz a jednu divadelnú hru. Mohlo by sa teda povedať, že je etablovanou autorkou. Jej nové knižky však nesprevádzajú čítačkové turné ani veľké promoakcie. Objavia sa skôr nenápadne, v možno až príliš neokázalom grafickom vyhotovení. Ak sa k nim aj dostane nejaký recenzent, zaskočí ho autorkino živelné nasadenie a svojrázny štýl, s akým rozpráva o v dnešnej dobe už „opotrebovaných“ témach – o spolupatričnosti, láske a šťastí.
Výsledkom sú potom prezieravé recenzie plné rozpakov a neporozumenia – a taktiež reči o gýči a sentimentalite, prípadne miestami lacné navážanie sa do osobitého štýlu týchto próz. Autorský naturel Zuzany Cigánovej sa jednoducho míňa s iróniou, ktorú uprednostňuje „poučený“ čitateľ súčasnej slovenskej literatúry, spochybňujúc umeleckú legitimitu, prípadne možnosti citovosti či pátosu. Je to autorka, ktorá berie vážne a s plným nasadením medziľudské vzťahy, azda trochu komunálne zasadzovanie sa o lepšie fungovanie vecí, ale aj zmyselnosť alebo i tú lásku, ktorá je zašifrovaná v titule jej aktuálnej prózy. Robí tak aj s rizikom, že nevyhovie dnešným trendom. Popri tom všetkom sa však Zuzane Cigánovej, teda Zuze Cigánovej (pretože takto podpisuje svoje knihy) podarilo už tretí raz – tentoraz prózou Aksál – dostať do finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera. Opakovane potvrdzuje, že patrí k tým originálnejším a výraznejším hlasom súčasnej prózy. Nepodlieha literárnym módam, neuzatvára sa do geta svojho Ja, ale s veľkou vášňou a vlastne aj tak trochu tvrdohlavo rozpráva príbehy našich súčasníkov. Rovnako tvrdošijne skúša, čo všetko môže s jazykom urobiť, ako sa s ním pohrať, ako čo najvernejšie zachytiť počuté a zažité, pričom viac ako z literárnych príručiek čerpá zo svojho hereckého povolania, z odpočutého a odpozorovaného.
Skoro-nevera
V novele Aksál prichádza Cigánová s príbehom skoro-nevery a reálnej manželskej krízy. Dianie je tu skôr nenápadné, založené na pohľadoch, drobných gestách, letmých dotykoch a viac na nevypovedanom než na rozhovoroch. Autorka znovu a znovu preskúmava nenápadné okamihy v podstate banálneho flirtu staršieho úspešného architekta Jula, majiteľa firmy, a jeho podriadenej na pracovisku, ktorý takmer rozvráti manželstvo zrelého páru, rozbije ich samozrejmú intimitu, vedie k vytrácaniu sa dlhoročného manželstva, partnerstva a priateľstva. Udalosti sa tu nedajú ani explicitne pomenovať, zachytiť slovami – je to pohľad, pocit, vôňa, túžba, neurčitá úzkosť, všetko, čo ostáva pod povrchom. Napokon to nie je ani skutočnosť, len akýsi prízrak. Ich dosah je však skoro fatálny, vedie k clivote a osamelosti dvoch kedysi blízkych ľudí. Láska je tu tak ukázaná ako sila, čo tvorí, ale i ničí životy a svety, aj keď je len prchavým prízrakom.
Z rozprávania je zrejmé, komu autorka v tomto príbehu drží palce – je to jednoznačne zaskočená manželka Hela, ktorá dlho nechápe, čo je dôvodom manželových zmätkov a následnej ľahostajnosti a zúfalo sa snaží niečo s tým robiť: „Odišiel a nezatrúbil. Zmizol a hotovo. Niečo bolo strašidelne zle… úplne v háji… (…) Díval sa vôbec?! On sa vôbec nedíval?! Hela sedela s otvorenými ústami, kde klesla, naľakané prázdno v hrudi… Ešte si ani neuvedomovala, ako sa to volá… ten úbohý pocit… Ešte si ich nespojila, pocit a slovo… Samota?“
Rovnako s porozumením je tu podaná i postava muža, pre ktorého predstavuje neovládateľná zamilovanosť poslednú príležitosť pripomenúť si mladícky ošiaľ a zmyselnosť: „Ona je ako vlčie maky. Ukazuje, že ide jeseň, že život končí.“ Postupne sa ukazuje, že objektom jeho túžby nie je reálna osoba, ale samotný pocit lásky. Jeho nevera je platonická, no jej dôsledky sú pre manželský pár nepríjemne reálne: „S tou novotou prišlo do ich života ticho. V ich dome vládlo ticho. Jedno bojazlivé ticho tam mali… Asi aby človek nepovedal niečo, čo by oľutoval. Takže tam mali ticho takzvane pre istotu. Lebo sa mali radi. Lebo to bolo vážne… Už sa nesmiali každej hlúposti. Už vedeli, že sú to hlúposti. Už neriešili každú hovadinku, už vedeli, že sú to hovadinky. Už sa nezhovárali o ničom, deti boli v poriadku. (…) Svet zhasol.“
Hodnoverná ľudskosť
Ak autorka odmieta byť vo svojom rozprávaní niekde empatická, je to pri predmete Julovej zamilovanosti, tridsiatničke Liliane. V jeho očiach je záhadnou, krehkou a nádhernou bytosťou, no v poslednej tretine knihy je predvedená ako osoba, ktorá vedie svoj život podľa návodu z lifestylových časopisov a „evitoviek“. Táto neautentickosť je ešte zdôrazňovaná vyprázdneným jazykom, ktorý nám dáva nahliadnuť do Lilianinho vnútra. Je plný floskúl a „jazykového smogu“, príznačne stelesneným donekonečna sa opakujúcim slovíčkom „oné“: „Dnes bol napríklad výborný deň. Pekné počasie… obzerali sa ako na bežiacom onom… A jeden z troch aj zastal. Taký ten v najlepších oných, v ruke tenisová oná, asi je bohatý, asi má čas… Tak si dala záležať, aj si trošku oné onú… nadvihla sukňu, keď preskakovala takú malú veselú kaluž. Presne na správnom mieste sa oné… bola.“
Napriek tomu, že postava Liliany hraničí s karikatúrou, autorka sa napokon pokúša ukázať, že takýto životný postoj, zotrvávanie v nacvičenej role predstavuje jedinú možnosť jej sebarealizácie. Má byť spôsobom, ako sa vyrovnať s nešťastným detstvom a vyhnúť sa ubíjajúcej každodennej rutine, ktorú Liliana videla u svojej matky. Jej život bude len sledom takýchto „bovaryovských“ sebailúzií a nezavršujúcich sa „predohier“ a prvých dojmov: „To je tá správna oná, správna predohra… Presne odtiaľ potiaľ… Aby sa im dobre oné, dobré snívalo… Strašne sa tešila… Ďalej to už oné, nehnala. Ďalej ju to už jednoducho neoné, nebavilo. Ďalej to už pripomínalo mamino furt to isté, stále dookola, od rána do večera, sviatok-piatok…“
Niet pochýb, že Zuzana Cigánová je autorka, ktorá balansuje na hrane melodrámy a sentimentálnosti a neváha svojim postavám dopriať krehký happy end. To je niečo, čím môže vzbudiť nedôveru. No zároveň je autorkou, ktorá to vždy „uhrá“ – svojou jazykovou vynaliezavosťou, nečakanou zmyselnosťou, rozprávačskou spontánnosťou a predovšetkým hodnovernou ľudskosťou.
