„Ľudia cvakajú mobilmi ako diví, ale záplava fotografií devalvuje ich obrazové posolstvo,“ hovorí Bohunka Koklesová. Historička a teoretička fotografie, ktorá dokončuje knihu Súmrak doby, prelamovaná história, pamäť, fotografia, venovanú ére stalinizmu.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V knihe V tieni Tretej ríše ste zas spracovali tému oficiálnych fotografií vojnového Slovenského štátu. Prečo ste sa rozhodli venovať skúmaniu totalitných režimov cez stopy, ktoré zanechali vo fotografických archívoch?
Snažím sa im porozumieť cez históriu, vizuálne štúdiá a štúdiá o pamäti a neraz ich spájam aj so súčasnosťou. Uvedomujem si obsahové, prípadne vizuálne podobnosti medzi totalitnou dobou a súčasnosťou. Všimla som si ako historička umenia, že v knihách slovenských historikov sa nachádzajú zaujímavé zábery z obdobia Slovenského štátu, preto som sa im začala podrobnejšie venovať. V archívoch existuje rozsiahly, no veľmi ambivalentný fotografický materiál, ktorý obsahuje problémové momenty našej novodobej histórie. Nemohla som však zostať len pri Slovenskom štáte, pretože fotografi, ktorí fotografovali vtedy, pokračovali v práci aj po skončení druhej svetovej vojny. Chcela som vedieť, čo sa s nimi stalo, ako zvládajú prácu v inej totalite a inej vizuálnej objednávke.
Kvalita dokumentárnych fotografií z obdobia Slovenského štátu je podľa vás oveľa vyššia ako tých zo stalinských čias. Nie je to paradox?
V medzivojnovom období mnohí fotografi absolvovali večerné kurzy na Škole umeleckých remesiel, kde ich učil Karel Plicka alebo Jaromír Funke. Miloš Dohnány zas organizoval kurzy pre amatérskych fotografov v YMCA. Získali teda veľmi dobré vzdelanie v oblasti avantgardného komponovania záberov, naučili sa pracovať s ostrými diagonálami, vtáčou perspektívou, dramaturgiou reportáže, v ktorej sa umne strieda celok s detailmi, mali postreh pre situačné momenty. Fašistické, resp. nacistické režimy sa nebránili avantgardnému komponovaniu záberu, pretože ho vnímali ako mimoriadne aktuálny, išlo o moderný spôsob vnímania reality. Ten však bol ideologicky podmienený – v tom bol kardinálny problém. Divákovi bije do očí vysokokvalitný obraz – ako napríklad u filmárky Leni Riefenstal – v kombinácii s propagandou, opierajúcou sa o princípy nacistickej ideológie.
Ako sa vtedajšie tolerovanie avantgardných postupov prejavilo vo fotografii?
Napríklad na jednej je vojsko pochodujúce po Vajnorskej ceste v Bratislave, kde boli kasárne. Ale fotoreportér zároveň v pozadí zachytáva aj funkcionalistickú architektúru Novej doby, ktorú navrhol a postavil Friedrich Weinwurm – významný medzivojnový architekt židovského pôvodu. Pritom funkcionalizmus reprezentuje najmä ľavicové hodnoty, zameranie sa na dôstojný život pre sociálne slabších občanov. Na pozadí týchto funkcionalistických budov, ktoré predstavujú demokratickú spoločnosť a hodnoty v nej ukotvené, pochodujú dievčatá Hlinkovej mládeže, slovenská armáda, Hlinkove gardy. Ľudácky režim slovenskú krajinu pred svetom uzatvára, monopolizuje jej spoločnosť a na fotografiách je to evidentné. Narážajú tu na seba dva svety.
Ak po skončení vojny fotografovali tí istí autori, čo zapríčinilo kvalitatívny úpadok ich fotografií?
Začali si všímať, čo pustila Československá tlačová agentúra do tlače, a na základe toho korigovali svoje ďalšie fotografovanie. V porovnaní so Slovenským štátom je dokumentárna fotografia vizuálne menej zaujímavá a veľmi popisná. V interpretácii dobovej reality nebolo ani stopy po fotografickej „nadpráci“, hľadaní skrytých významov či inotajov. Navyše si autori dávali veľký pozor, aby žiadna fotografia nemala dvojité významy, ktoré by čitatelia mohli prečítať. Pre socialistickú fotografiu bolo typické, že mala referovať len o jednej skutočnosti, ktorá bola pre dobových ideológov v poriadku. Ale v rámci Slovenského štátu neboli autori v tomto smere usmerňovaní. Usmerňovaní boli len v tom, čo sa malo a čo nemalo fotiť.
Čo ste pri prácach na knižných publikáciách zistili o štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, ktoré ste nezažili?
Za socializmu sme sa o ľudáckom Slovenskom štáte, ktorý kolaboroval s nacistickým Nemeckom, o Tisovi či Hlinkových gardách neučili vôbec nič. V súvislosti s druhou svetovou vojnou sa preberalo jedine Slovenské národné povstanie, ktoré, ako vieme, komunistická propaganda zneužila vo svoj prospech. SNP si privlastnila, hoci v ňom povstali najmä nekomunisti, obyčajní ľudia, ktorí sa postavili proti ľudáckemu režimu. Jednak som si skorigovala svoje poznanie o oboch totalitách a potom som bola prekvapená najmä tým, ako dobové ideológie v čase svojho nástupu boli schopné ovládnuť mysle ľudí. Ale bez masovej podpory politických rozhodnutí politikov v Slovenskom štáte či za komunistov obyvateľmi Slovenska, a to najmä v prvých rokoch ich existencie, by mnohé ideológie neprežili.
Foto: SNA BRATISLAVA - FOND SLOVENSKEJ TLAČOVEJ AGENTÚRY
Našli ste v archívoch fotografie, ktoré dokumentujú aj traumatické situácie z tých čias?
V archíve Slovenskej tlačovej kancelárie som medzi vyše 25-tisíc fotografiami našla len dve, ktoré zaznamenávajú deportácie židovského obyvateľstva z Nitry. Dostali sa tam zrejme nedopatrením, ich autor nebol totiž zamestnanom kancelárie. A nikdy neboli publikované, dohliadalo sa na to, ako pripomínajú historici, aby nevyvolávali súcit s deportovanými. Na druhej strane treba povedať, že deportácie, ktoré prebiehali od jari do jesene roku 1942 vo všetkých väčších mestách, boli na dennom poriadku, takže obyvateľstvo bolo s touto realitou konfrontované aj bez fotografií. Videli to na vlastné oči.
Prečo sa ich v archíve nedochovalo viac?
Žiadny autoritatívny alebo totalitný režim nemá záujem zanechávať svedectvá o svojich represiách. Napríklad, keď som prechádzala archív Československej tlačovej agentúry, ktorá mala pobočku v Bratislave a dnes patrí TASR, pátrala som po fotografiách, ktoré by zaznamenávali súdne procesy s Gustávom Husákom alebo Lacom Novomeským. Jednoducho neexistujú. Našla som len jednu faktografickú reportáž z procesu s Viliamom Žingorom, ktorého popravili už v roku 1950, v rámci prvého obdobia politických čistiek, ktoré sa organizovali podľa sovietskeho vzoru. V neskorších rokoch akoby si komunisti začali uvedomovať, že fotografické svedectvo o represiách a nespravodlivých súdoch môže vyvolať negatívne nálady v spoločnosti, a preto fotografov prestali do súdnych siení posielať.
Z vyše 25-tisíc fotografií, ktoré ste „prelustrovali“ pri práci na knihe V tieni Tretej ríše, sa do nej dostalo len 160. Koľko ste ich prezreli pri výskume k publikácii o ére stalinizmu u nás?
Niekoľko stotisíc, až sa v nich človek stráca. Aj preto práca na nej trvala tak dlho. Dokončujem poslednú kapitolu a kniha by mala vyjsť koncom roka. Tentoraz však viac pracujem s pamäťou ako s opisovaním toho, aká propaganda fungovala. Už netreba písať, že sa fotografovali úderníci vo fabrikách a podobne, snažím sa vtedajšiu dobu prepojiť so súčasnosťou.
Akú fotografiu ste vybrali na obal knihy?
Sochu Stalina tesne pred jej inštalovaním na Námestí SNP v Bratislave. Odhalili ju v decembri 1949 pri príležitosti 70. výročia jeho narodenia. Monument stojí v ponurom zimnom svetle a za ním vidno kostol. Fotografia predznamenáva ťaživú atmosféru nastávajúcich päťdesiatych rokov.
V čom sa odlišovala propaganda Slovenského štátu od tej z čias stalinizmu?
Ani v ľudáckej, ani v socialistickej fotografii nikto jasne nevedel povedať, ako vlastne má taká fotografia vyzerať z formálnej stránky. Zásadný rozdiel bol však v obsahu. Zjednocuje ich ale to, že ani jedna neprináša problémové javy vtedajšej doby. Nedokumentuje, že tu existovali kriminálne živly, že ľudia nemali vodu a elektrinu, že ľudia žili v sociálnej núdzi. Propagovalo sa všetko pozitívne, hoc aj prikrášlené či falzifikované. Prosto šťastný život v novej spoločnosti pri formovaní nového človeka.
Foto: SNA - FOND SLOVENSKEJ TLAČOVEJ AGENTÚRY
Podarilo sa vám aj inokedy ako v prípade výstavy Zaujatí krásou v Slovenskej národnej galérii, reflektujúcej päťdesiate roky v dokumentárnej fotografii, odhaliť niekoho z hrdinov záberu?
Áno, spomínam si, išlo o fotografiu Antona Šmotláka Dievčatá z lida z roku 1959. Jednu zo študentiek, ktoré sa v bikinách špliechali v Dunaji, spoznali jej vnúčatá a priviedli ju do galérie. Bolo to veľmi dojemné. Keď sme sa jej pýtali na oblúk medzi fotografiami a súčasnosťou, povedala: Život strašne rýchlo ubehne. Stalo sa mi však aj niečo iné. Ozvala sa rodina z Košíc, pátrajúca po blízkom príbuznom, ktorý počas vojny zahynul na východnom fronte. Odkazovali na fotografiu mŕtveho slovenského vojaka, ktorý leží na nosidlách pod pšeničnými klasmi, v rukách ešte drží „poslednú“ cigaretu. Nebolo mu veľmi vidno do tváre. Popiska dobovo znela takto: „Klasy spievajú smútočnú pieseň hrdinskému slovenskému vojakovi“. Pýtali sa, či by som nemohla zistiť, či to je, alebo nie je ich rodinný príslušník. Vyhľadala som ju v archíve, ale pravdepodobne išlo o reprezentatívnu symbolickú fotografiu rozosielanú rodinám, ktorým na východnom fronte niekto zahynul. Uvedomila som si, že dodnes ľudia hľadajú svojich blízkych a chcú vedieť, ako zomreli počas druhej svetovej vojny alebo v SNP.
Zaujímajú vás nielen totalitné režimy. Podpísali ste sa aj pod projekt Zrkadlo s pamäťou, ktorého výstava patrila pred tromi rokmi k bonbónikom festivalu Mesiac fotografie.
Zrkadlo s pamäťou bolo dobové pomenovanie najstarších dagerotypií. Fotografia bola totiž aplikovaná na vysoko leštenú doštičku, takže ste videli nielen zachytený portrét, ale aj sami seba. S kolegyňami Jankou Hojstričovou a Jankou Križanovou sme sa rozhodli zmapovať, čo sa vlastne z 19. storočia zachovalo. Podarilo sa nám zapožičať zo Slovenskej národnej knižnice v Martine unikátnu zbierku portrétov našich dejateľov 19. storočia, ako Ľudovíta Štúra, Hurbana Vajanského či jeho ženy Aničky Jurkovičovej a iných. Výstava ponúkla možnosť vidieť, akí skutočne boli, nie ich idealizovanú, maliarsky spracovanú podobu.
Čo vás pri práci na tomto projekte prekvapilo?
Zaujímavým zistením pre mňa bolo, že mnohí z portrétovaných pochádzali z evanjelických rodín, ktoré boli otvorené novým technickým výdobytkom doby. Musíme si uvedomiť, že dagerotypia bola patentovaná v Paríži v roku 1839 a prvé dagerotypie u nás vznikali už v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Aj táto skutočnosť napovedá, ako bola vtedajšia spoločnosť rozvrstvená.
V totalitných režimoch bola fotografia nástrojom ideologickej propagandy. Akú silu má dnes?
Záplava fotografií spôsobuje devalváciu ich obrazového posolstva. Boli časy, keď dokázala spoločnosťou zatriasť. Keď sa na konci 19. storočia objavili fotografie, dokumentujúce, v akých sociálnych podmienkach robotníci žijú, začala sa meniť legislatíva a situácia sa zlepšila. V čase veľkej americkej krízy koncom dvadsiatych rokov minulého storočia vzniklo dokonca na štátnu objednávku množstvo reportáží, ktoré potom pomohli krajinu ekonomicky a hospodársky zlepšovať. Manifestácie a vzbury vyvolané fotografiami z vietnamskej vojny urýchlili jej koniec. V dnešnej dobe sú tisíce a tisíce fotografií, obrazy sa vrstvia, a kým ich stihnete spracovať, príde ďalšia obrazová správa. V tejto sfére už fotografický obraz nemá tú váhu, akú mal kedysi. Obeh informácií sa digitalizoval a zrýchlil, sme konfrontovaní s veľkým počtom traumatických situácií, a kým sa z jednej spamätáme, prichádza ďalšia a potom ďalšia. Hľadajú sa iné spôsoby, ako fotografiu zhodnotiť a ako ju prepojiť s humanitárnou pomocou.
Každý majiteľ mobilu si dnes myslí, že je fotograf.
Teraz na dovolenke som si uvedomila, že normálny fotoaparát už turisti ani nemajú. Všetci fotia mobilom a realitu vnímajú cez obraz v kamere, nie cez vlastné zážitky. Spomienky nahrádzajú rýchle fotografie, čo možno chápať ako konzumnú záležitosť. Snahu spoznať prostredie, krajinu a jej kultúru nahradila potreba zdieľať svoje fotografie na sociálnych sieťach. Nejde už o zážitok zo zaujímavého miesta či z neobyčajnej situácie, ale o sebaprezentáciu.
Bohunka Koklesová (45)
V roku 1995 absolvovala štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Odvtedy pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení, dva roky viedla katedru teórie a dejín umenia, teraz tam pôsobí ako prorektorka. Špecializuje sa na dejiny a teóriu fotografie, najmä na vzťah umenia a politiky. Ako kurátorka pripravila mnoho výstav súčasnej slovenskej fotografie doma i v zahraničí. V roku 2009 vydala knihu V tieni Tretej ríše o oficiálnych fotografiách z obdobia Slovenského štátu, teraz dokončuje publikáciu Súmrak doby o ére stalinizmu u nás.
