Tak ako pri prvej knihe, aj teraz ide o zbierku poviedok. A predsa je tu istý žánrový rozdiel. Tieto nové poviedky sú uvádzané ako „strašidelné príbehy“, trochu prekvapujúco nás teda odkazujú na žáner hororu. Prekvapujúco preto, že Pupala je nepochybne autor s ambíciami písať literatúru vysokú, umeleckú, nie žánrovo vopred určenú, a teda zvyčajne relaxačnú či popkultúrnu.
Inými slovami, skutočný horor Pupalovi celkom oprávnene neveríme a k jeho knihe musíme naďalej pristupovať ako k literatúre vysokej, v ktorej sa však z nejakých – opäť zrejme umeleckých – dôvodov objavujú prvky príznačné pre literatúru žánrovú, v tomto prípade prvky hororové. O dôvodoch, prečo sa Richard Pupala rozhodol spojiť svoju druhú knihu poviedok s týmto žánrom, sa dá celkom dobre a výživne špekulovať.
Médea z Hnúšte
Najľahšie, ale z hľadiska významu textu aj najpovrchnejšie vysvetlenie by bolo takéto: Týmto žánrovým oživením sa Pupala rozhodol riešiť možný problém druhej knihy. O druhých knihách sa totiž zvykne hovoriť ako o najťažších a najproblematickejších – najmä ak prichádzajú po úspešných debutoch. V druhej knihe autorovi hrozí buď neinvenčné opakovanie sa, alebo, naopak, násilný pokus o totálnu zmenu poetiky, ktorý môže viesť k strate umeleckej integrity.
Ak sa Richard Pupala rozhodol spestriť svoje nové poviedky troškou hororu, tak sa tým vyhýba obom týmto potenciálnym rizikám druhej knihy. Toto vysvetlenie by vlastne dávalo zmysel – ak by sme tieto nové Pupalove poviedky „očistili“ od prvkov hororu, ostali by nám texty veľmi podobné tým z prvej knihy. Opäť totiž v zásade ide o sociálne ladené príbehy, v ktorých sa prejavuje empatický záujem o ľudí, čo to v živote nevyhrali. Akurát že teraz nie sú ich konce realisticky smutné, ale hororovo strašné… Toto vysvetlenie by teda mohlo byť funkčné, ale určite nie je dostatočné. Podceňuje totiž schopnosti autora rovnako ako ambície jeho textov. Za tým hororom bude niečo zmysluplnejšie, než len prostý autorský kalkul.
Odpoveď na to, čo by to mohlo byť, môže dať hneď úvodná – a povedzme rovno že aj najlepšia – poviedka tejto knihy s názvom Nožík so žltou rúčkou. Práve v tejto poviedke sa naplno ukazuje, ako hlboko a presne dokáže Richard Pupala rozumieť svojim postavám, ktoré sú často z úplne iného sociálneho sveta ako on sám. A dokonca môžu byť aj iného pohlavia.
Tak ako mladá žena Ivana, skvele napísaná hlavná postava tejto prózy. Nemúdra, pomalá, zo slabých sociálnych pomerov, s odporným mačovským manželom, ktorého vo svojej naivite aj tak stále miluje, so zaostalým dieťaťom, ktoré jej zobralo všetku životnú silu. Nedarí sa jej v živote vôbec nič – keď sa v zúfalej situácii musí s dieťaťom sťahovať, ešte sa aj tej taške odtrhne ucho… A predsa sa táto deklasovaná žena môže stať v autorových (a následne aj v čitateľových) očiach hrdinkou. Čím? Paradoxne, prekvapujúco a zaujímavo – svojou samovraždou, ktorou sama seba obránila pred možným ublížením vlastnému dieťaťu.
Jej čin pritom nie je len desivou a tragickou pointou jej vlastného nezvládnutého života, ale zároveň aj nenápadnou pripomienkou podobného činu jej matky, ktorá sa zrejme kedysi ocitla v rovnakej životnej situácii. Prípad osobného životného zlyhania sa nám tak pred očami mení na začarovaný kruh viacgeneračného nešťastia, z ktorého slabí – áno, aj sociálne slabí – ľudia nedokážu vystúpiť.
O Ivane sa tu ironicky hovorí ako o „Médei z Hnúšte“. Vysoká antická tradícia sa komicky dostáva do súvislosti s tou najobyčajnejšou slovenskou realitou; tragédia sa touto iróniou síce banalizuje, ale nestráca pritom nič zo svojej tragickosti.
Hororové konce
A čo má s týmto realistickým, vyhroteným, ale zároveň hlboko uveriteľným príbehom spoločné ten toľko spomínaný horor? Rámcuje ho a ešte ho aj významovo pointuje. Hneď v úvodnej vete poviedky sa objaví tajomná postava, ktorá má „tvár starého dieťaťa, perličky zúbkov v širokom úsmeve…“ V závere poviedky v tejto postave spoznáme hororového „mužíčka“, ktorý Ivanu nabáda na vraždu vlastného dieťaťa.
Toto vniknutie hororu do realistického textu je pritom celkom zmysluplné. Jednak je onen tajomný „mužíček“ vysvetliteľný ako Ivanina halucinácia pochádzajúca z jej chronickej únavy a nedostatku spánku. Vymyslený hororový prvok však zároveň významovo akcentuje skutočný, až príliš skutočný horor Ivaninho života. A jej záverečná vzbura voči „mužíčkovi“, v ktorej sa rozhodne ublížiť radšej sebe ako dieťaťu, je nielen únikom z tej hororovej situácie, ale vlastne aj tým najstatočnejším činom, ktorého bola táto slabá osoba schopná. Ak v tejto rozsiahlej úvodnej poviedke Pupalovej zbierky pôsobí zapojenie cudzorodého žánru hororu do inak realistického textu nielen produktívne a zmysluplne, ale aj umelecky invenčne a originálne, tak v ostatných textoch to zasa také jednoznačné nie je. Postup je pritom rovnaký.
Pupala ďalej píše svoje realistické príbehy o biednych ľuďoch, ktorí nestačia na svoj život, a do každého z nich vkladá kdesi pred koncom hororovú rekvizitu. Typickú hororovú rekvizitu. Až takú typickú, že je občas aj nechcene komická. Po „mužíčkovi“ z prvej poviedky sa tu postupne objavuje strašidelná bábika aj s ihlicami, ľudožrút špecializovaný na deti, mŕtve duše túžiace po nových mladých telách, obživnutý zabitý chlapec, ale aj zrkadlo, do ktorého sa človek môže prepadnúť bez možnosti návratu…
Väčšiu hrôzu než tieto polosmiešne žánrové rekvizity predstavuje samotný život jednotlivých postáv a ich nešťastné konce. Áno, tu zväčša hororové, ale napríklad poviedka Nočná mora má pointu dvojitú. Jednak tú žánrovo očakávanú, hororovú, ale potom ešte jednu, vo svojej banalite vlastne oveľa smutnejšiu. Tento text sa totiž nekončí hororovou smrťou strýka Joža, ale na záver ešte dorozpráva aj „reálne“ osudy ostatných členov rodiny: „V máji babka oslávila deväťdesiate narodeniny. Už nerozpráva; len prikyvuje a usmieva sa. Naši sa rozviedli, mama prišla s priateľom, s ktorým sa zrejme o chvíľu rozíde. Teta Klára zomrela na rakovinu prsníka a zo strýka Tomáša je ľútostivý alkoholik, ktorý sa pri najmenšej zámienke rozplače. Bratranci neprišli, vyhovorili sa; majú vlastné rodiny.“
Rozumieť ľuďom
O týchto nešťastných, ale tak veľmi skutočných postavách Richard Pupala naozaj píše. Nie o strašidelných bábikách a zrkadlách. Lepšie než žánrovým rekvizitám totiž rozumie ľudom. Napríklad mladej mestskej „lúzerke“ Mire z poviedky Starostlivosť, ďalšej plnokrvnej ženskej postave tejto knihy. Ona, i keď celkom obyčajná, je vlastne oveľa zaujímavejšia, než všetky tie záhadné duše bez tela, ktoré sa okolo nej tak tajomne hmýria. A podobne je to aj s ďalšími postavami tejto knihy.
V poviedkach zbierky Čierny zošit prichádza k opakovanej kolízii životnej skutočnosti so žánrovou neskutočnosťou. Našťastie pre dobrú literatúru, skutočnosť to v tomto prípade zväčša vyhráva. Tak si ju prečítajme.
