Príbehy z krematória: Tučkovia horia rýchlejšie

19.11.2017 05:00
Tlouštíci hoří rychleji
Ilustrácia Dávida Popoviča z knižky Tlouštíci hoří rychleji. Autor:

Moja stará mama mala ešte za socializmu v knižnici jednu zakázanú knihu. Bola to knižka Tisíc a jeden vtip z roku 1969. Boli tam politické aj erotické vtipy, na tú dobu odvážne a drsné. A boli tam doslova „kameňáky“, najmä v 16. lekcii nazvanej „Prečo ešte žijete?“. Tá sa začínala na strane 420. Išlo o kapitolu čierneho humoru, doslova čierneho na bielom.

Príhovor k téme čierneho humoru napísal ešte spisovateľ a „profesor humoru“ Kornel Földvári. Tiež už nie je medzi nami. „Ak sa nad čiernym humorom niekto pokrytecky rozhorčuje, tak iba preto, že zazrel v jeho zrkadle tvár potenciálneho vraha či sadistu ukrytú pod bezúhonným zovňajškom. Je to smiech zväčša svätokrádežný, boriaci autority a sviatosti. Mŕtvola tu nie je naozaj mŕtvolou, iba rekvizitou.“

V období pred Dušičkami sa mi dostala do rúk horúca novinka vydavateľstva Albatros Media. Nuž, horúca… Miesto, kde sa odohráva dej, je krematórium. Vyšla v češtine a už názov napovedá, že jej obsah bude viac ako neštandardným pohľadom na smrť a pochovávanie: „Tlouštíci hoří rychleji & další fatální moudra z krematoria“. Ide o rozprávanie Američanky Caitlin Doughtyovej, ktorá šesť rokov strávila prácou v americkom pohrebníctve. Je to úprimná, ironická až vtipná výpoveď vhodná skôr pre silnejšie žalúdky. Veď áno, čierny humor? V tomto prípade však realita!

Caitlin Doughtyová: Tlouštíci hoří rychleji
Caitlin Doughtyová: Tlouštíci hoří rychleji Autor: Bizbooks

Caitlin hneď v prvej kapitole opisuje, ako holila svojho prvého mŕtveho. Má použiť holiacu penu alebo nemá? A nesmela ho porezať, pretože rodina ho ešte pred kremáciou chcela naposledy vidieť. Caitlin opisuje, že inému mŕtvemu musela ešte pred kremáciou vybrať z hrudníka kardiostimulátor. Medzi pracovníkmi krematórií sa totiž traduje, že lítiové batérie v kardiostimu­látoroch v kremačnej peci explodujú. Ľudská koža je vraj prekvapujúco pevná. Alebo je tupý ten skalpel? A kedy bude obed? Bŕrr! Autorka píše: „Klamala by som, keby som tvrdila, že o práci v krematóriu som nemala určité predstavy. Čakala som, že zasuniem telo do jednej z obrích mašín, potom si vyložím nohy, a kým sa nebožtík spopolní, budem si čítať a jesť pri tom jahody.“

Pracovníčka pri kremačnej peci musí riešiť mnoho problémov, ktoré bežnému človeku ani nenapadnú. Napríklad z kremačnej pece sa nevyhrabe len jemný popol. Mnohí máme v tele množstvo kovových súčiastok, ktoré ešte treba vytriediť a zlikvidovať. Veď si len predstavme, že by nám s nádobou s popolom blízkeho človeka pracovník pohrebnej služby podal aj endoprotézu: „Prepáčte, táto náhrada bedrového či kolenného kĺbu sa nám do urny už naozaj nevmestila.“ Tak to je už naozaj čierny humor hodný knihy Tisíc a jeden vtip!

Autorka v knihe približuje aj pohrebné tradície a rituály mnohých kultúr. To, že v indickom Váranásí sa nebožtíci spaľujú na brehoch rieky Gangy a popol a nespálené časti tela sa vysypú do rieky, je pomerne známe. V Japonsku sa však pozostalí zhromaždia okolo kremačnej pece a čakajú, až sa zvyšky kostí vymetú von a rozložia na stole. Rodina ich pomocou špeciálnych paličiek premiestňuje do urny, pričom ako prvé sa zbierajú kosti z nôh a pokračuje sa smerom k hlave, aby zosnulý mohol odísť na večnosť vzpriamený.

Myšlienke na vlastnú smrteľnosť sa mnohí bránime. V Belgicku vraj cintoríny vyzerajú ako parky a ľudia tam chodia oddychovať. Vo filipínskej Manile si ľudia na hroboch bežne rozložia jedlo a „naobedujú sa s nebožtíkmi“, ľudia na náhrobnej doske hrajú spoločenské hry a deti po nich behajú. Na cintorínoch to tam proste žije. U nás sa to nepatrí. Tichosť smrti a cintorínov je odmenou za dobre prežitý život.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tlouštíci hoří rychleji #knižná novinka #čierny humor #Caitlin Doughtyová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk