Básnik života Vladimír Petrík

20.11.2017 17:23
Vladimír Petrík
Literárny kritik a historik Vladimír Petrík. Autor: ,

V nedeľu 19. novembra opustil slovenskú kultúrnu scénu literárny kritik a historik Vladimír Petrík.

Mal 88 rokov a kiežby žil aspoň raz toľko. Lebo v osobe Vlada Petríka neodchádza len očarujúco dobrý, milý, múdry a vtipný človek. Možno aj jedna z posledných osobností, vďaka ktorej sa slovenská kultúra dokázala identifikovať s tým najlepším zo svojej minulosti a udržať si nádej, že sa nadobro nerozplynie v rýchlom zanikaní pamäti a kontinuity. Pretože, ako sám sformuloval v rozhovore pre Pravdu pri príležitosti svojich 85. narodenín, "chýba tu duchovná sféra, ktorá by zaručovala normálny status tejto spoločnosti a jej vitálnu budúcnosť“. Inými slovami, morálne autority, ktoré by dodávali spoločenskému životu – a tým aj literatúre – zmysel jestvovať. On ňou bol. A i keď by sme si viacerí možno radi predstavili aj "diktát“ takej osvietenej autority, uchovával si ju tým, že nediktoval. Ako dobrý pozorovateľ predovšetkým zaznamenával dianie, nabádal premýšľať, a z oboch – zo spoločnosti aj z jednotlivca v nej, potom vyberal práve tie perly, ktoré je hodno uchovávať pre zušľachťovanie nášho spoločného priestoru a zvyšovanie citlivosti voči kráse.

Zapĺňal biele miesta

Vladimír Petrík venoval celý život predovšetkým literatúre slovenskej a v rámci nej najmä 20. storočiu, v ktorom sme sa, za vždy neľahkých okolností, zaradili do modernej literatúry svetovej. Ako nejeden slovenský intelektuál jeho generácie aj on mal korene v protestantskom prostredí Liptova. Narodil sa 1. marca 1929 v Liptovskom Trnovci. Gymnázium vychodil v Liptovskom Mikuláši a od roku 1950 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave slovenský jazyk a literárnu vedu. Odbor vtedy viedol profesor Mikuláš Bakoš, zásluhou ktorého mala mladá generácia aj v čase u nás vrcholiaceho stalinizmu intelektuálny kontakt s predvojnovým štrukturalizmom a intelektuálnou reflexiou pred obdobím myšlienkového embarga.

Už vtedy sa stretol s praxou prehodnocovania minulosti optikou diktátu momentálnej ideológie vytváraním bielych miest v našich dejinách a literatúre, a nebolo to naposledy. Napriek tomu dokázal vďaka svojej láskavej povahe, vzdelaniu a skúsenostiam z osobnej známosti mnohých osobností dokumentovať a reflektovať slovenskú literatúru v celej jej celistvosti bez ideologických pranierov, a zaplniť viaceré biele miesta. A tak umožniť udržať Slovensku štatút kultúrneho národa.

Zmysel pre prienik univerzálneho s osobným

Vladimír Petrík bol už od roku 1954 vedeckým pracovníkom v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde bol jeho blízkym spolupracovníkom a inšpiráciou Alexander Matuška. Intenzívne sa venoval najmä tvorbe medzivojnových autorov so špeciálnym dôrazom na dielo Ladislava Nádašiho-Jégého (Literárne dielo Dr. Ladislava Nádašiho Jégého, 1956; Človek v Jégého diele, 1979). O Jégého románe Cesta životom sa vyjadril, že mu sprístupnila záujem nielen o veľké spoločenské témy, ale aj o subjektívne prežívanie "malých“ emócií, ktorých kulisy tvorí dianie "veľkých“ dejín. No komentoval a spracúval aj tvorbu J. Jesenského, D. Chrobáka, J. G. Tajovského, G. Vámoša a iných. Neskôr pravdaže fundovane hodnotil literatúru mladšiu a súčasnú.

Práve na pozoruhodnom zmysle pre prienik univerzálneho s osobným, domnievam sa, stál aj jeho konzistentný svetonázor a vnímanie kultúry a zušľachťovania ducha aj ako prvoradého, nie "nadstavbového“ predpokladu zdravého vývoja politiky. V duchu osobnej zodpovednosti vnímal aj poslanie a význam intelektuála, osobitne spisovateľa. Znižovanie jeho významu je aj odrazom toho, že sami seba už nedokážeme vnímať s odstupom, ktorý je potrebný pre objektivitu, čo vysvetľuje mnohé zo spoločenského marazmu. Ak "človek potrebuje literatúru ako zrkadlo, aby lepšie videl sám seba“, tak sme to zrkadlo rozbili na kúsky, pretože literatúra sa priveľkou zmenou na komoditu vzdala svojich pôvodných vnútorných cieľov spoločnosť kultivovať, a jej hlavným kritériom sa stala zábava.

Kľúčový význam literárnej kritiky

Vladimír Petrík podobne vysvetľoval aj kľúčový význam literárnej kritiky, ktorá sa v spoločnosti spektáklu stala príťažou: kultivovaná, fundovaná kritika dokázala usmerňovať tak, že čitateľ mal záujem o knihu a dokázal prostredníctvom ňou odovzdaných ideálov sám v sebe nachádzať ideály – predpoklad túžby meniť javy škodlivé. Ak dnes existujú ľudia, ktorí sa tešia, že marginalizáciou kritiky nastáva voľná tvorba bez nebezpečenstva vonkajšej reflexie, len to, žiaľ, odráža Vladovu obavu, že so zánikom morálnych autorít klesá potreba cibriť vkus. A to sa odráža všade, nielen v literatúre: na prírode, architektúre, podobe našich miest, dedín, na spôsobe komunikácie a jazyka.

Vladimír Petrík bol putom so všetkých cenným a krásnym, čo na Slovensku vzniklo, čo pretrvalo, aj s tým, čo zaniklo. Pretože po takých žiarivých ľuďoch ostáva priveľké prázdno a primálo možností, na čo nadviazať. Človek nesmúti za človekom len pre osobnú stratu a krásu stretnutí. V jeho osobnom príbehu sa premleli naše spoločné veľké dejiny, ktoré dokázal s vtipom aj vážne pretlmočiť, dávať im zmysel a sprostredkúvať tak aj lásku a úctu k sebe, k ľuďom a k priestoru, v ktorom žijeme. Udržiavať pamäť, ktorú mal on takú košatú a ktorá je podľa neho opakom ľahostajnosti, lebo súvisí so záujmom. O javy živé aj neživé a o pekno v nich.

Boli sme s Tebou šťastní, ďakujeme Ti. Posledná rozlúčka sa bude konať v piatok, 24. novembra o 14. h vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimír Petrík #úmrtie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk