No keďže publikácia vyšla ako súčasť výstavy umeleckých diel výtvarníka, treba uviesť aj Jana Kukala (výber obrazov a koncepcia výstavy); grafickú úpravu knihy urobila A. Andreutti-Pokorná, fotografie P. Homola, M. Bobula a F. Martančik a napokon v knihe s podtitulom Pocta veľkému maliarovi Rudolfovi Krivošovi ďakuje Galéria mesta Bratislavy umelcovi a jeho manželke za mimoriadnu ústretovosť pri realizácii publikácie a výstavy. Pravda, rad tých, ktorí sa pričinili o existenciu tejto príťažlivej a dôležitej monografie, vyhlásenej za najkrajšiu knihu roka, je ešte dlhší.
Čitateľ si v nej zvedavo zalistuje, poteší sa krásou Krivošových malieb, zistí, že podobne ako iné knihy o výtvarnom umení má aj táto svoje rámcové časti: zoznam diel, životopisný prehľad, slovenské a anglické resumé (preklad J. Jurečková), ktoré nie je len zhrnutím už uvedeného, ale novým bohatým textom. Opätovne ho však zlákajú sugestívne maľby, aby vzápätí začal o nich čítať Mojžišove texty, ktoré (podobne ako v iných jeho knihách) sú erudovanou a zaujímavou interpretáciou i reflexiou umenia. Nie vytrhnuto z kontextu dejín, práve naopak, jeho odborný pohľad a vnímanie artefaktov sú súčasťou širokého či širšieho historického obdobia. A je v nich ešte jedna vydarená črta – v jeho textoch sa vzácne kombinuje odborný a umelecký štýl a v ich kompozícii nachádzame aj výpovede Rudolfa Krivoša z rukopisov, rozhovorov alebo z iných príležitostí.
Juraj Mojžiš pripisuje týmto výpovediam dôležitú úlohu, lebo svedčia o vznikaní diela, umelec v nich uvažuje nad vlastnou tvorbou, nad tým, ako vnímal a vyjadril skutočnosť. Hodnotu majú aj poznámky na margách jednotlivých strán ako odkazy na citovanú literatúru či ako postoje a vzťahy známych osobností ku Krivošovej tvorbe.
Mojžiš právom zdôrazňuje úzke prepojenie výtvarného a slovesného umenia v podobe esejí, ktoré o Krivošovom diele, jeho témach, motívoch a o autorových postojoch napísali významní spisovatelia – Ján Johanides a Dominik Tatarka. Z nich, ako aj zo spomienok (S. Balko), z recenzentských ohlasov, z príhovorov (F. Kriška) či teoretických textov (K. Kubíková) Mojžiš priliehavo cituje. Johanides i Tatarka vytvorili významné interpretácie nielen o Krivošovi, ale o Skupine Mikuláša Galandu vôbec.
V tichu ateliéru
Rudolf Krivoš (1933), ktorý študoval v ateliéri Jána Mudrocha, sa zúčastnil na prvej výstave Skupiny Mikuláša Galandu v Žiline (1957) i na jej reinštalácii v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka. Bol i na druhej galandovskej výstave, na ktorú smerovali útoky zo strany ideologického oddelenia ÚV KSS, i na tretej a štvrtej v Bratislave a v Prahe a napokon na poslednej v Berlíne (1968). Vtedy vyšlo prvé a jediné číslo Súkromných listov Skupiny Mikuláša Galandu.
Koncom 50. rokov a v 60. rokoch vystavoval Krivoš na samostatných (prvá r. 1963) i kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí, patril k tým mladým výtvarníkom, ktorých zaujali nové tendencie európskeho povojnového umenia. Roku 1969 získal Cenu Cypriána Majerníka a pripravovala sa o ňom monografia s interpretáciami Jána Johanidesa. Kniha nevyšla, Krivoš bol vylúčený zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov: „Reflexia jeho tvorby sa z dennej i odbornej tlače na niekoľko rokov nadobro vytratila.“ Od roku 1987 vznikal v Krivošovom ateliéri cyklus obrazov s reflexiou rozpadávajúcej sa moci. Do Krivošovho diela sa začali vracať „témy úzkosti, deštrukcie, ľudských zámerov a činov". Táto jeho tvorba s kontrastmi modernej doby vznikala slobodne, v tichu ateliéru.
Hoci Rudolf Krivoš prináležal ku galandovcom, zostal, ako podotýka Juraj Mojžiš, v limitoch galandovského orbis pictus nezvyčajne vyhranený a osamotený. Patrí ku generácii, ktorá sa radikálne odklonila od dogmatických noriem socialistického realizmu a svojou tvorbou sa prikláňala k princípom moderného umenia a k jeho živej tradícii. Celé jeho maliarske dielo má silný autobiografický charakter a súčasne, ako sa zmieňuje Mojžiš, „medzi prácami ostatných galandovcov predstavovalo výnimočné súznenie s dobou. Súznelo s ňou výrazným odkrývaním problémov odcudzeného človeka v konkrétnej situácii, ktorou bolo jeho konkrétne ohrozenie“.
Keď nehrozia tanky
Rudolf Krivoš napísal v decembri 1989 úvahu pod názvom Odvaha zlacnela, rozum zdražel. Okrem iného píše: „Mnohým občianskym cnostiam sa musíme naučiť. Tolerancii, schopnosti komunikovať a viesť dialóg bez podráždeného tónu. Dnes nám tanky nehrozia, hrozí nám iba naša vlastná intolerancia, neschopnosť si uvedomiť, že projekt našej demokracie budeme realizovať spolu bez ohľadu na rozvrstvenie národnostné, politické, náboženské alebo hocijaké iné.“
Juraj Mojžiš rozdelil texty v knihe do niekoľkých kapitol so silne sémantickými názvami: Čas autoportrétov; Individuálny biologický svet; Hmyzie tvary; Človek voľby zbavený; Pravdepodobný portrét kultúrneho dedičstva; Situácia, rozpor, rana a rezignácia; Pamätník zdvihnutému prstu; Tvorovia zamurovaní vlastnou samotou; O disfiguratívnej figurácii alebo o tvare beztvarosti; Znamenia lisov; Erotické znaky a rozpory; Čakanie; Nepreverené symboly reálneho socializmu; Melanchólia predmetov; Stĺpy konečnosti a stĺpy nekonečnosti.
Čím sú dôležité? Je v nich chronológia času tvorby i času historického, je v nich charakteristika doby od 50. rokov po súčasnosť a pozícia Rudolfa Krivoša v nej, je v nich sloboda i nesloboda (umelcov) v čase polarizácie sveta i spoločnosti, je v nich proces Krivošovej tvorby i jej kvalifikácia či návrat k hodnoteniam, ktoré boli tabuizované. „Nemožno chcieť od obrazu, aby bol pedagogickou prednáškou. Obraz má inú, vlastnú špecifickú pôsobivosť na psychiku človeka,“ vyjadril sa Krivoš. A toto vo svojich textoch Mojžiš potvrdzuje – uvádza fakty z rôznych oblastí a časov, uvažuje, ale príjemcovi nič nevnucuje. Krivošove obrazy nás samy vťahujú do nekonečných úvah a fascinujú svojimi príjemnými farbami s prevahou hnedej. Rudolf Krivoš nás zaujme aj svojimi výpoveďami, reminiscenciami, ktoré Juraj Mojžiš veľmi priliehavo zakomponoval medzi texty knihy.
Živé i nepokojné svedectvo
Výpravná publikácia Pocta veľkému maliarovi Rudolfovi Krivošovi, ktorá chce byť i príspevkom k novému, dôslednejšiemu pohľadu na maliarovu tvorbu, vznikla pri príležitosti výstavy z celoživotnej tvorby a diela Rudolfa Krivoša v Galérii mesta Bratislavy roku 2017. Výstava i kniha majú „byť relevantným príspevkom, potvrdzujúcim jeho živé i nepokojné svedectvo“. Z knihy vychádza teplo – z farieb na reprodukciách malieb, z textov o Rudolfovi Krivošovi i z jeho životných postojov.
Je to kniha hlboká, upokojujúca i znepokojujúca, hodnotná a potrebná, lebo vo viacerých aspektoch pozitívne prehodnocuje doterajšie pohľady na túto významnú osobnosť nášho výtvarného umenia.
