Symbolický názov – Potopené duše – prevzala z eseje Ľudmily Podjavorinskej, autorky prvej básnickej zbierky z pera ženy v slovenskej literatúre (Z vesny života, 1895). Pomenovala ním situáciu z prelomu 19. a 20. storočia, ktorá bola, žiaľ, aktuálna ešte niekoľko ďalších desaťročí: „Každodenný život stavia vôkol nás légie hrdiniek. (…) História ich nespomína, súčasnosť ani najbližšie okolie ich neocení. Lebo ich neraz nadľudské obete a činy odohrávajú sa v ústraní. V ohraničenom svete rodinnom alebo v tichej osamelosti.“
S emocionálnym zaujatím
V čítanke je zastúpených dvanásť takýchto autoriek. Ich mená sa v slovníkoch neobjavili alebo z nich boli odstránené. Básne pochádzajú najmä z 30. a 40. rokov 20. storočia, väčšina nebola nikdy knižne publikovaná. Ku knihe možno pristúpiť ako k albumu. Nalistovať si slovný i fotografický portrét poetky, prečítať si jej profil, básne, úryvky z textov iných žánrov. Do kontextu doby i literárnej situácie nás vovedie zasvätená štúdia, orientácii pomáhajú edičné poznámky, register neuskutočnených básnických kníh, textové i obrazové dokumenty.
Šťastnou voľbou bolo zaradenie ukážok zo živej a intenzívnej korešpondencie autoriek s redaktorkami a redaktormi, významnými básnikmi, ktorí zavše i formovali či ovplyvňovali vkus a štýl začínajúcich poetiek – s Jánom Smrekom, Emilom Boleslavom Lukáčom či Paľom Olivom. Andrea Bokníková je literárna vedkyňa, ktorá sa medzi prevládajúcimi ironikmi brandže vyníma ako emocionálne zaujatá milovníčka poézie. Vie svoje študentky i študentov zaujať a zapáliť. Nebojí sa ani pátosu, no rozozná správnu mieru. Vytrvalo – viac ako dvadsať rokov – pátrala v knižniciach a archívoch. Prečítala celé ročníky časopisov, rozlúštila stovky rukopisov, nadviazala kontakt s desiatkami príbuzných poetiek, ktorí jej zverili poklady rodinných archívov. Uskutočnila niekoľko veľkých i mnoho malých objavov, o ktoré sa s nami podelila. Objavov nielen pre laikov, ale aj pre odborníkov.
Ako učiteľ slovenčiny som predtým poznal tvorbu len štyroch z dvanástich zastúpených autoriek (Ľudmily Groeblovej, Zory Jesenskej, Eleny Kamenickej a Slávy Manicovej). Zostavovateľka sa obklopila tímom šikovných spolupracovníkov, vypočula a realizovala ich cenné rady. V knihe nájdeme všetky mená a dôležité podnety a sami sa môžeme presvedčiť, koľko práce, premýšľania a rozhodovania si tento náročný a rozsiahly (kniha má 480 strán) projekt vyžiadal. Hoci im život postavil do cesty primnoho prekážok, hoci mali svoje smútky i pochybnosti, autorky zahrnuté v čítanke boli napospol talentovanými, vzdelanými a sebavedomými osobnosťami.
12 autoriek
Z tvorby Ľudmily Groeblovej sa nám zachovali iba zlomky. Z nich je však jasné, že – podobne ako Ivan Krasko, s ktorým si bola aj osobne veľmi blízka – aj ona písala sugestívne symbolistické básne. Bola znalkyňou diela Boženy Slančíkovej Timravy a sama napísala pozoruhodné krátke prózy.
Básne v próze Šáry Buganovej sú príkladom impresionistických a secesných tendencií v slovenskej literatúre. Silný vplyv výtvarného umenia na jej tvorbu a zmysel pre farebné kompozície sa prejavil ešte predtým, ako sa vydala za Janka Alexyho, ktorý neskôr objavil aj jej maliarsky talent.
Neter Janka Jesenského, známa a výborná prekladateľka z ruštiny, angličtiny i ďalších jazykov – Zora Jesenská – výrazne obohatila možnosti slovenčiny vo svojich esejach a prekladoch. Bola dlhoročnou redaktorkou časopisu Živena, no málokto dnes pozná jej básne plné hudby, farieb a humoru, ktoré tam uverejnila, keďže po invázii v roku 1968 bola prenasledovaná a vymazaná zo slovenskej kultúry. Jesenskej verš „Ako vták ustatý hlas môj na dno padá“ stál v názve podujatia v Modrom salóne SND v novembri 2015, kde som sa prvýkrát stretol s tvorbou „poetiek bez kníh“ a s projektom Andrey Bokníkovej.
Majsterka synestézií a kvetomluvy – Henny Fiebigová – uprednostňovala prírodné motívy, no blízka jej bola aj hra a experiment. Do tvorby zapojila prvky poetizmu, surrealizmu i parnasizmu: „Nedeľným prosbám vašich snežných ľalíj / ozvenu chvíle veršovanej vraciam / Rozliaty večer sirénou ma páli / kým v mračne srdca zasnene sa strácam“. Ukážky z korešpondencie s redaktorkou Leou Mrázovou nám ponúkajú veľmi zaujímavý pohľad do zákulisia písania básní a prípravy literárneho časopisu: „Moje básne sú jasným odleskom duše, ktorá síce slabým slovom, no pevnou vôľou snaží sa zachytiť mocné záchvevy tvárlivej, krehkej mladosti.“ Jednu z Fiebigovej básní zhudobnil jej učiteľ Mikuláš Schneider-Trnavský.
Básne Nory Grajciarovej zo 70. a 80. rokov sú čitateľom, ktorí majú prehľad, známe. No pravdepodobne nevedeli, že zaslobodna – ako Nora Preusová – bola na začiatku 40. rokov najčastejšie publikujúcou poetkou časopisu Rozvoj. Jej originálna dynamická a geometrická neosymbolistická obraznosť zaujala aj Vojtecha Mihálika: „Mlčanie moje nebozkávaj – / ako tie dymy oných chvíľ, / dnes nikto nie je, kto by vlaky / a čierne rušne pochopil.“
Hovorovým, aforistickým veršom, inšpiráciou Rimbaudom i Novomeským a veľkou variabilitou rýmu sa vyznačuje tvorba Violy Štepanovičovej. Jej básne vyšli v 40. rokoch len časopisecky, ku knižnému vydaniu sa schyľovalo v 80. rokoch, ale napokon z neho, nevedno prečo, zišlo. Dovolím si upozorniť na výbornú báseň Tulák (na strane 229), v ktorej nájdete aj tieto verše: „Nevozí so sebou jedla záprah / K raňajkám hryz má do pery / v poludnie klopne niekde na prah / k večeri vôňa od dverí“.
Pseudonym Hana Záhorská vystihuje najčastejšie motívy v básňach Angely Jindovej, učiteľky a zakladateľky prvej slovenskej osobitnej školy. Zachytáva jemné premeny prírody vo všetkých ročných obdobiach: „Rackovia prišli / priesvitné stavať / mosty, / rozdali s nehou / snežienkam svoje / skvosty.“
Krátka bola životná púť Valérie Slivkárovej (1917 – 1953), zomrela tragicky, na otravu svietiplynom; nezachoval sa nám ani jej fotografický portrét. Pod pseudonymom Elena Kamenická vydala v roku 1941 pozoruhodnú debutovú zbierku Čierne stretnutie v grafickej úprave Rudolfa Fabryho. Jej verše sú plné smútku, pesimizmu a beznádeje v kulisách bohémskych kaviarní. Lyrická protagonistka sa poddáva, ale aj vzdoruje láske neláskavej a temnej múze. Kamenickú by sme mohli pokojne označiť za slovenskú prekliatu poetku: „Dnes sa nám koria zástupy, / zajtra nás iný zastúpi. / Dosnívajme sen. / Dnes Tvoje sľuby – zajtra tíš. / Zajtra ma aj Ty zatratíš. / Nuž, dopime ten blen.“
Lekárka Sláva Manicová debutovala v roku 1943 zbierkou Ranená očami, ktorá vyšla dokonca v druhom, rozšírenom vydaní v roku 1971. Odmlčala sa z politických dôvodov; jej publikačný návrat mal priniesť ďalšie zbierky, no v roku 1977 s manželom Jánom Roznerom emigrovali do Nemeckej spolkovej republiky. Po manželovej smrti edične pripravila tri jeho spomienkové prózy. Čitatelia i kritika oceňovali jej prírodnú lyriku inšpirovanú Jankom Kráľom i Andrejom Sládkovičom, napísala tiež pôsobivé protivojnové básne.
Senzualistka Bela Dunajská písala odvážne erotické básne. Publikovala ich v zbierke Akú ju nevidíte v roku 1948. Nadviazala na ňu až Taťjana Lehenová zbierkou Pre vybranú spoločnosť v roku 1989. Obe poetky sa stretli s hlasným odmietaním a škandalizáciou, ktoré však nič neuberajú na kvalite ich básnického vyjadrenia, ako o tom svedčia Dunajskej básne Muškáty, Starý koráb či Milencovmu psovi.
Dcéra literárneho vedca Jaroslava Vlčka – Viera Szathmáry-Vlčková – písala ľúbostnú a reflexívnu lyriku v češtine a slovenčine. Je pokračovateľkou línie, ktorú najpresnejšie vystihujú Portugalské sonety Elizabeth Barrettovej Browningovej.
Vnučka pedagóga a zberateľa folklóru Adolfa Petra Zátureckého – Viera Markovičová-Záturecká – viedla v Banskej Bystrici literárny salón, ktorý radi navštevovali Hana Meličková, Andrej Plávka, Ján Kostra či Alexander Matuška. Je autorkou minimalistických náznakových balád i veršov venovaných detstvu a materstvu.
Neskoro, ale predsa
Ako si všimol básnik a literárny vedec Ján Gavura, spoločným znakom väčšiny básní v čítanke je ich výrazná melodika a rytmika, čo ich predurčuje na hlasné čítanie a recitáciu a vracia k prameňom lyriky. Mne sa vidí, že ich spájajú aj silné väzby na výtvarné umenie a starostlivá práca s obraznosťou.
V kontexte edičného počinu Aspektu treba spomenúť vydanie dvoch kníh Denisy Fulmekovej, v ktorých vracia do slovenskej literatúry dielo svojej starej mamy Valérie Reiszovej, utajovanej a zabudnutej poetky z toho istého obdobia. V dokumentárnej próze Konvália (Slovart, 2016) priblížila jej životné osudy a na vydanie pripravila súbor dvoch zbierok, ktoré vyšli v 40. rokoch, i básní z rukopisu v knihe Ria Valé – Môj sen o láske (Slovart, 2017).
Ukazuje sa, že poetky zastúpené v čítanke tvoria dôležitú spojnicu medzi predchodkyňami – Ľudmilou Podjavorinskou a Mašou Haľamovou – a nasledovníčkami v druhej polovici 20. storočia: Lýdiou Vadkerti-Gavorníkovou, Annou Ondrejkovou, Milou Haugovou, Danou Podrackou, Vierou Prokešovou, Taťjanou Lehenovou či Nórou Ružičkovou.
Intuícia a cit, ktoré Andrea Bokníková pri písaní a zostavovaní prejavila, robia z Potopených duší výnimočnú antológiu, ktorá nadchne každého milovníka poézie. Jej zásluhou má zabudnutá kapitola slovenskej literatúry (neskoro, ale predsa) šťastný edičný osud. Napokon teda zvíťazili poetické dôvody nad politickými a my sa môžeme ponoriť do básní, ktoré vyšli takmer pred sto rokmi, a vychutnávať si ich rýmy a metafory doplnené príbehmi tvarovanými časom, udalosťami a ľuďmi, ktorí sú nám zasa o čosi bližší.
Ukážky z tvorby
Zora Jesenská
Oblaky na nebi sú dnes ako vrásky
ach o čom nebo rozmýšľa?
Sneh padá ľahký ako kroky lásky
tej lásky ktorá neprišla
Keď svetlo ustaté sa pod záveje schová
driem kraj môj známy sladko driem
Sneh padá tichý ako moje slová
tie slová ktoré nepoviem
Henny Fiebigová
Rozlety
Záclona kýva snehom
cez harmoniku stien
Srdce sa skrylo s nehou
za mramorový sen
Prskajú smútky dievčie
z udice nových hier
Dlaňami bolesť tečie
mliečna jak leander
Moje sny sa ma boja
na oblak nemám pas
Rastiem do nepokoja
cez krehký šepot váz
Nora Preusová
Vrany
Na dievčej dlani
Tak ako vlani
Bozkávaš rany
V zrosenej diali
Motýle spali
Dievčatko žiali
A tmavé vrany
Tak ako vlani
Na dievčej dlani
Mávali spevy
A oči devy
Klamali snami
Tak ako vlani
Poď biela pani
Kde láska mámi
Vlani sa vrany
Na dlani hrali
Nám jaro vzali
Na dievčej dlani
Tak ako vlani
Srdce sa zraní
Sláva Manicová
Nálada
Obväzy hmly sa plazia krajinou
rany skál však plačú mukou rosy
keď skĺzol sa večer čiernou chvojinou
po daždi tak chladný a bosý
A hľa stŕpnuté šije vrchov
žalobou mračnou clivej doliny
o kráse spievajú nocou hluchou
veď žiaľ ich je môj hoc je aj iný