Lenže Juraj Špitzer namietal, že to nestačí. „Musíme mať predstavu o Slovensku. Vieme vôbec, aké je a aké chceme, aby bolo?“
Na túto otázku Juraja Špitzera narazí čitateľ v najnovšej knihe Martina Milana Šimečku Medzi Slovákmi s podtitulom Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom. Ako uvádza sám autor, revolucionári bezprostredne po novembrových udalostiach roku 1989 nepoznali odpoveď. Jeden z pokusov nájsť odpoveď na to, aké Slovensko bolo a je, predstavuje už spomínaná kniha z pera intelektuála, disidenta, ale aj dlhoročného publicistu, ktorý sleduje dianie v slovenskej, ako aj v českej spoločnosti.
Zlyhanie elít
V knihe sa miešajú autobiografické črty s úvahami nad vývojom slovenskej spoločnosti. Napriek tomu, že podtitul ohraničuje autorov zámer obdobím, keď na čele spoločnosti stál Alexander Dubček, čitateľ sa s udalosťami Pražskej jari, resp. okupácie z augusta 1968 oboznámi minimálne. Jednou z hlavných tém publikácie je vývoj slovenskej spoločnosti za normalizácie a jej dosah na obyvateľstvo, ako aj na jej elity.
Autor poukazuje na zlyhanie lokálnych elít, ktoré ignorovali osud svojich známych, kolegov a priateľov, s ktorými len pred niekoľkými mesiacmi pracovali a stretávali sa. Šimečka vo svojom texte tento ich postoj nehodnotí morálne, ale poukazuje naň a pokúša sa ho vysvetliť. Samotný pojem „ľahostajnosť“ je jedným z leitmotívov celej knihy.
Ľahostajnosť väčšinového obyvateľstva umožňuje zásahy štátnej moci proti minorite, a to s tichým súhlasom väčšinovej spoločnosti. Ako je však možné, že väčšina často mlčí? Šimečka neporovnáva len aktivity literátov, ale reakcie celej spoločnosti. Pri spomínaní na sedemdesiate roky minulého storočia upozorňuje na výrazný nárast životnej úrovne väčšiny obyvateľstva, čím čiastočne zdôvodňuje pasivitu tejto väčšiny v postokupačnej dobe. Poukazuje však aj na činnosť disentu, pričom zdôrazňuje, že hlavným z jeho cieľov nebol pád režimu, nakoľko ten nepredpokladali, ale žiť slobodne, tak, akoby režim neexistoval. Ľahostajnosť autor prezentuje ako univerzálnu silu, vďaka ktorej sa režim udržal, ale ktorá zároveň umožnila disidentom vytvoriť si alternatívny svet s vlastnými pravidlami. No, bohužiaľ, sa už hlbšie nezaoberá tým, ako táto alternatíva fungovala.
Šimečka ďalej opisuje vznik, vytváranie a rast podhubia, ktoré umožnilo pád komunistického režimu v novembri 1989. Nepíše však len o známych udalostiach, akými bola Sviečková manifestácia alebo vytvorenie publikácie Bratislava nahlas, ale spomína napríklad stretnutie s Alexandrom Dubčekom na pohrebe Dominika Tatarku. Spomína konverzáciu, ktorej bol svedkom a vďaka ktorej podľa neho neskoršie nadviazal bývalý prvý tajomník strany kontakt s Václavom Havlom, čerstvo prepusteným z väzenia. Hoci nie je potrebné pripisovať tomuto stretnutiu osudový význam, samotný autor predsa len naznačuje kauzalitu medzi stretnutím a neskoršou spoluprácou medzi Alexandrom Dubčekom a Václavom Havlom v ponovembrovej dobe.
Vítaná otvorenosť
Veľkým pozitívom Šimečkovej knihy je jej otvorenosť. Pri spomienkach na udalosti z jesene 1989 neskĺzol do opakovania starých fráz a spomienok. Práve naopak, poukazuje na vlastnú neznalosť situácie, nepripravenosť disidentov na úlohy, ktoré ich očakávali po páde režimu. Zaujímavým postrehom je určitá forma nacionalizácie slovenského disentu. Šimečka spomína, že sa o činnosti maďarského disentu dozvedel pomerne neskoro. Priznáva, že ho zarazila neexistencia spolupráce. Pri zamýšľaní sa nad dôvodmi plynule prechádza k úvahám o problematike postavenia menšín a vzájomných vzťahov s majoritným obyvateľstvom. Schopnosť prepájať osobné spomienky a úvahy nad spoločenskými problémami je typická pre autorov text. Posledná časť knihy sa venuje udalostiam, ktoré sa odohrali po nežnej revolúcii. Prelomové momenty, ako rozpad Československa, resp. vznik samostatnej Slovenskej republiky, popisuje z pozície intelektuála, ktorý bol mocenskými kruhmi označovaný za zradcu národa a protislovenský živel. Okrem opisu paranoje, ktorá ovládla časť spoločnosti, je potrebné oceniť Šimečkov postreh, keď poukazuje na to, že mnohí komunisti sa po prevrate stali presvedčenými nacionalistami. Neobmedzuje sa len na obdobie deväťdesiatych rokov a vlády Vladimíra Mečiara. Ako publicista a novinár mal možnosť diskutovať s mnohými dnešnými politikmi. Čitateľ vďaka tomu nájde v knihe zaujímavé spomienky na rozhovory napríklad s Mikulášom Dzurindom, ale aj s Robertom Ficom. Okrem politiky spomína viaceré problémy súčasnosti.
Medzi ne radí nárast extrémizmu na Slovensku, ale aj odchod ľudí do zahraničia. Pri analýze súčasného pravicového extrémizmu na Slovensku pripomína, že sme sa ako spoločnosť dodnes poriadne nevyrovnali s činmi Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny a s jeho ľudáckym režimom. Poukazuje na to, že mnohí extrémisti, ktorých nekompromisne nazýva fašistami, podvedome napodobňujú predstaviteľov režimu, ktorý bol satelitom nacistického Nemecka. A upozorňuje na znepokojivý zástoj síl, ktoré sú nepriateľské voči demokratickému zriadeniu.
Prebudenie
Pri priamom ohrození sa občianska spoločnosť v demokracii dokáže zaktivizovať a zápasiť o zachovanie demokratických inštitúcií. A práve toto "prebudenie“ si všíma Šimečka v rámci slovenskej spoločnosti po svojom návrate z Prahy. Prichádza s termínom autochtónnej spoločnosti, ktorá sa tu podľa neho v posledných rokoch vytvorila. Upozorňuje, že tento typ spoločnosti nepotrebuje umelo vytváraných hrdinov z minulosti, čo sa snažia presadiť jednak politici, ako aj niektorí historici. Dôležitejšie je správať sa tak, aby sme inšpirovali budúce generácie k správnym krokom, keď sa ocitnú v hraničnej situácii. Aby neboli ľahostajné k svojej spoločnosti, ako aj k osudu svojich spoluobčanov. Bez ohľadu na to, akého náboženstva, vierovyznania alebo akej etnicity budú.
Kniha Medzi Slovákmi je zaujímavým spôsobom podaná úvaha o problémoch a výzvach, ktorým čelila slovenská spoločnosť a jej elity za posledných päťdesiat rokov. Poukazuje na lineárny vývoj spoločnosti, ktorá vďaka spomínaným výzvam čiastočne dospela, a dnes by už jej členovia azda mohli sebavedomo odpovedať na otázku Juraja Špitzera: Ako?
