Vyše 200-stranová elegantná publikácia (dizajn Palo Bálik) pozostáva zo štyroch kompozičných častí. Najrozsiahlejšia je, prirodzene, časť predstavujúca reprodukcie (foto Bohdan Hostiňák) umelcových juvenílií, časovo ohraničených rokmi 1982 – 1991. Už pri listovaní obrazovou prílohou si môžeme všimnúť, že autor podpisoval svoje juvenílie azbukou. A každý listujúci do istej miery spozornie, je prekvapený, keď si uvedomí silný obrat, vývin v tvorbe tohto významného a originálneho výtvarníka strednej generácie od jeho začiatkov po súčasnú tvorbu.
Výber juvenílií má v podstate chronologické poradie, jednak čo sa týka vzniku artefaktu a jednak obsahovo. Začiatky – to sú autoportréty, zátišia a krajinky. Silne je zastúpený motív flóry a čiastočne už aj fauny, čo umelec neskôr viac rozvinul. Nájdeme tu aj „záblesky“ tém, ktoré sú pre Hostiňáka typické v súčasnej tvorbe. V juveníliách sú však osobitne zastúpené „karikatúry“ ľudí – ich mimika, spôsoby, myslenie, vzťahy, city, vari všetky vlastnosti.
Knihu vhodne dopĺňa stručná biografia umelca, v chronologickom poradí prehľad samostatných výstav (prvá v roku 1992 vo Viedni) a výstav kolektívnych až do roku 2017. Nechýba ani niekoľko fotografií z výtvarníkovho súkromia. Text knihy (podobne ako v niektorých iných Mojžišových publikáciách) je horizontálne i vertikálne členený na časť slovenskú a anglickú (Michael Frontczak), na časť poznámok bibliografických i biografických a na kapitoly, ktoré u Juraja Mojžiša mávajú spravidla vysoko sémantickú hodnotu vzhľadom na obsah textu.
Kľúč od ateliéru
V úvode knihy sa cituje: „Juvenílie sú práce, na ktoré čas odmietol zabudnúť, a tak tvoria neoddeliteľnú súčasť celku diela.“ (J. L. Borges) Mojžiš však oponuje, keď pri Hostiňákovi píše, že jeho juvenílie tvoria „uzavretý a jasne definovateľný celok“. Dá sa spolu s ním povedať, že je rozdiel medzi tvorbou 15– až 22-ročného Hostiňáka na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach, tvorbou Hostiňáka – študenta VŠVU a tvorbou ešte v detstve.
„Dedo mi dal kľúč od drevenice, takže už na základnej škole som mal priestor, kde som cez prázdniny mohol nerušene maľovať a čítať.“ Neporušené, priam rozprávkové prírodné prostredie na rozhraní Slovenska, Poľska a Ukrajiny a v ňom ateliér (drevenica po dedovi) ovplyvnili tvorbu Bohdana Hostiňáka ešte ako chlapca. „Bohdan Hostiňák sa stal pätnásťročným žiakom umeleckej priemyslovky s kľúčom od vlastného ateliéru.“
Na strednej škole absolvoval odbor reštaurovania závesného obrazu, kde bol dôraz na figurálnej kresbe. Okrem učiteľov (Čičvák, Feďkovič) ho ovplyvnili svetoví umelci, napríklad Hieronymus Bosch či autori tzv. imaginatívneho umenia. Mojžiš vysvetľuje, prečo v prvej fáze Hostiňákovej tvorby sa stretávame s kontrastom realizmu a groteskou či so zveličením, zdeformovaním anatomických foriem jeho figúr, so spájaním naturalistických detailov a ich symbolickosťou, so surrealistickými prvkami na hranici podvedomia. Ku koncu stredoškolského štúdia sa však mladý výtvarník už sústredil na „filozofický obraz“.
Trpká groteska sveta
Juraj Mojžiš v kapitole Zastavený čas vysvetľuje ideovú (úzkostná osamelosť, rezignácia alebo vôľa vzoprieť sa a vydržať) a formovú stránku „prečudesnej konštrukcie hybridných tvarov“ figúr – tiel. Hostiňákove juvenílie však majú aj ďalšiu tému – ikonografické inovácie, ktoré vytvoril ako 16-ročný. Ide najmä o obraz Adam a Eva, ktorého analýze Mojžiš venuje dôslednú odbornú pozornosť: „Bohdanovi Hostiňákovi sa podarilo vniesť do klasickej témy čosi znepokojujúce.“ Výtvarník sa dostáva do pozície, z ktorej vyplýva, že „nemieni prepašovať do kultúrnej tradície nové témy, naopak, že ho nadostač vzrušujú témy, ktoré sa naveky zabývali v pomyselnom archíve dejín umenia.“
Pre Mojžišove odborné kunsthistorické texty je typické, že v nich zďaleka nezostáva na povrchu, nezaraďuje uvádzané artefakty „len“ do historickej línie, ale analyzuje ich spojivá s umeleckým vývinom, skúma vplyvy a odlišnosti. A práve toto je príznačné aj pre hodnotenie Hostiňákových juvenílií. Vníma ich ako „trpkú grotesku sveta“ s fantáziou a so znepokojujúcim účinkom, v ktorej spája kontrasty, vytvára atmosféru „zvýšeného napätia a hrozby“. Do obrazov „zastaveného času“ pristupuje symbol a archetyp, antický ideál, no i znehybnenie so znepokojujúcimi účinkami. V roku 1988 v súbore obrázkov – olejomaľbách na dreve – nazvanom Krajina, Nočná krajina ho inšpirovala tzv. industriálna krajina a v nej figúry so svojimi zväčša negatívnymi emóciami práve pod vplyvom nepríjemného prostredia. Mojžiš v tej súvislosti hovorí o kafkovských otázkach, o „krajných existenciálnych situáciách“, keď Bohdan Hostiňák „analyticky číta svet“ v jeho „nezvyčajne ironizovanej podobe“. Takto výtvarne zobrazovaná skutočnosť sa u Hostiňáka spájala „v absolútne príhodnom čase, čase juvenílií“ s karikatúrou a groteskou, keď citlivo reagoval na všetko, čo provokovalo jeho fantáziu.
Tušené obsahy
Súbor temperových a olejových diel Hlavy svedomia z roku 1989 pokladá Juraj Mojžiš za istým spôsobom ohraničenú kapitolu v Hostiňákovej tvorbe „s jasným odkazom na aktuálny spoločenský kontext“. Hodnotí ich ako najexponovanejšiu tému Hostiňákových obrazov. V juveníliách výtvarníka nachádza Mojžiš mnoho trpiacich tiel – telesne i duševne – ,čo je zdrojom úzkosti. Telá – postavy z typickej Hostiňákovej Arkádie sú pri juveníliách ešte časovo vzdialené. Ak sa v umeleckej biografii Bohdana Hostiňáka stretneme s výrazom „prechodové“ obrazy, tak vedzme, že sú to diela vzniknuté v čase prechodu zo strednej na vysokú školu, pre ktoré je typická téma hmyzu, živočíšneho tvaru, pravda, so zložitým vzťahom ku skutočnosti.
Juraj Mojžiš veľmi vhodne prepojil Hostiňákove juvenílie s jeho vekom detstva a stredo- i vysokoškolských čias vzhľadom na myšlienkovú, názorovú orientáciu umelca. Je obdivuhodné, čo všetko Bohdan Hostiňák absolvoval v tom čase zo svetového umenia, ktoré ho istým spôsobom dokázalo ovplyvniť.
Ak by sme mali z výkladov Mojžiša vybrať odpoveď na otázku, ako sa „čítajú“ Hostiňákove juvenílie, vybrali by sme azda toto: „… obrazy prezentujú kompozičné formy, ktoré síce akceptujeme ako zmyslami vnímateľné, ale ich význam je symbolický, a teda abstraktný. Rovnako môže byť ich význam viacznačný, môže odkrývať prekvapujúce či tušené obsahy. Ako odkaz ikony a odkaz myslenia ikonou.“
Stredoškolským obdobím Bohdan Hostiňák zavŕšil jednu tému svojej tvorby, v ktorej, povedané spolu s Jurajom Mojžišom, prejavil záujem o jazyk znakov a vášeň porozumieť reči sveta, aby sa takýmto spôsobom dostal k filozofickému obrazu, k obrazom zastaveného času a ku krajinám Arkádie.
Juraj Mojžiš / Bohdan Hostiňák: Juvenílie
White & Weiss, Bratislava 2017
