Walden. Zásadne politický spis a spoločenská kritika

04.03.2018 09:00

Americký spisovateľ a mysliteľ Henry David Thoreau žil dva roky vo vlastnoručne postavenom zrube pri Waldenskom rybníku neďaleko mesta Concord v striedmej askéze. Pestoval pšenicu, zredukoval styk so spoločnosťou a v tichom rozjímaní prenikal do hĺbky sveta, aby okrem kritiky konzumerizmu, kapitalizmu a iných moderných neduhov poukázal na to, že ľuďom chýba pokora a snaha dosiahnuť múdrosť. Koncom roka vyšiel Walden v slovenčine po prvý raz v preklade Tomáša Hučka a je rovnako aktuálny ako pred dvesto rokmi, keď sa k americkým čitateľom dostal po prvý raz.

Publicista, prekladateľ a prozaik Tomáš Hučko.
Publicista, prekladateľ a prozaik Tomáš Hučko. Autor: Ondřej Herskovič

Akého čitateľa predpokladá kniha Walden dnes?

Henry David Thoreau svoj myšlienkový svet budoval desaťročia, jeho dielo je výsledkom veľkej erudície, a navyše odhodlania ísť vlastnou cestou. To, čo Thoreau robil, ako uvažoval a o čom písal, bolo na tú dobu veľmi revolučné. Walden sa prihovára dnešnému čitateľovi tým, že ide o autorovu silnú, osobnú skúsenosť, ktorú ilustruje na mnohých úrovniach – exkurzmi do filozofie a literatúry, rovnako ako aj sebareflexívnymi a poetickými úvahami.

Čím bol Thoreau priekopnícky a ako svoje myšlienky presadzoval?

Revolučný bol napríklad jeho prístup k štátu a inštitúciám. Je o ňom známe, že bol uväznený za neplatenie daní, niežeby si to nemohol dovoliť, bol pomerne solventný, no demonštroval tým potrebu nového vnímania autonómie občana v rámci štátu. Suverenita jednotlivca bola jedna z jeho kľúčových tém, čo bolo v kontexte amerického myslenia tiež veľmi výnimočné, no neobvyklý bol aj samotný spôsob, ako žil. Thoreau bol totiž rešpektovaný akademik a očakávalo sa, že bude pôsobiť na Harvarde. On sa namiesto toho rozhodol žiť dva roky na samote a udržiavať len minimálny kontakt so spoločnosťou, preto naňho nahliadali ako na divného. Počas života nedosiahol uznanie, najmä nie za politické spisy akými sú Walden a Občianska neposlušnosť.

Dva roky sa pri Waldenskom jazere spoliehal len sám na seba, jedol to, čo vypestoval, nemal takmer žiadne peniaze. Aj keď bol vzdelaný intelektuál, pokúsil sa žiť prosto a manuálne pracovať. Prečo zvolil taký prísny režim?

Jedným z dôvodov bolo dokázať, že sa to dá. Bolo to akési laboratórium, v ktorom sám na sebe uskutočnil experiment, že sa naozaj dá žiť svojpomocne. Vidieť to aj na detailoch, ktoré popisuje, premýšľa nielen o tom, aké si kúpi klince, ale či ich naozaj potrebuje. Rieši, kde zoženie materiál na stavbu domu, na siatie, suroviny na pečenie chleba a podobne. Na každom jednom detaile sa snaží dokázať, že sa dá žiť bez pomoci inštitúcií, iných ľudí či odborníkov a v knihe demonštruje výsledok svojho testu – zisťuje, že to skutočne možné je.

Mne sa Walden viac prihovára duchovnými motívmi – život na kraji civilizácie ako očista od povrchnosti, materializmu, triednych rozdielov a vytváranie priestoru na prosté činnosti, premýšľanie a znovunadobúda­nie hĺbky.

Mnoho ľudí číta knihu Walden ako cestu za sebapoznaním a oslavu prírody – a to je úplne v poriadku. Pre mňa je to však zásadne politický spis. Je to obrovská spoločenská kritika zrýchleného životného štýlu, ktorý vytvárajú noviny, železnica a nové trhové mechanizmy. Zároveň je to však návod, ako žiť v spoločnosti inak. Aristoteles hovorí, že človek je „zoon politikon“, bytosť v zásade spoločenská, s čím Thoreau súhlasí, ponúka však aj alternatívny prístup k tomuto pojmu.

V akom období zastihla kniha po prvý raz vás?

Prvý raz som ju čítal v Indii. Pol roka som tam žil v opustenej dedine, úplne mimo civilizácie, a prišla mi veľmi vhod. Nespomeniem si, či som si ju tam bral cielene, skôr preto, že bola celkom malá. Bolo to asi pred dvanástimi rokmi a netušil som, že ju raz budem prekladať. Zastihla ma v osamelosti, v meditačnom období života, no keď som ju pri preklade čítal znova a znova, uvedomil som si, že jej politický aspekt je pre mňa dnes omnoho zaujímavejší. No pri prvom čítaní ma kniha oslovovala niečím úplne iným, bol som iný človek. Walden je jedna z tých kníh, ktoré majú množstvo rozmerov a v rôznych životných obdobiach sa človeku prihovárajú z odlišných perspektív. Preto sa ju oplatí čítať opakovane. Thoreau vo Waldene priamo nepriznáva svoju politickú angažovanosť, no ako som už spomínal, pre mňa je to predovšetkým politicko-spoločenský text.

„Pre koľkých ľudí sa začalo nové životné obdobie po dočítaní nejakej knihy?“ pýta sa Thoreau. Čo zanechal po prvý raz Walden vo vás?

Walden viac-menej reflektoval to, čo som v indickej dedine, kde som žil, sám videl. Ľudia tam žijú veľmi jednoducho, v prostom, uzavretom a veľmi citlivom spoločenstve. Ani Thoreau nebol odľud či samotár, mal veľmi rád svojich priateľov a s radosťou hostil ľudí. Píše, že doma má tri stoličky, jednu pre samotu, dve pre priateľstvo a tri pre spoločnosť. Záležalo mu však na tom, v akej spoločnosti je, ľudí, s ktorými trávil čas, si vyberal. V každodennej realite ich však nemôžete selektovať, navyše sa na vás každý pozerá a hodnotí.

Ale tešil sa aj prítomnosti neznámych pocestných, rád sa rozprával s ľuďmi, čo prechádzali okolo jeho domu.

Áno. Píše, že „nie som od prirodzenosti žiaden pútnik, vedel by som sedieť v bare ako ktorýkoľvek pravidelný pijan, ak by ma tam zaviedla cesta.“ Rozhodne nebol samotár.

Prečo ste sa rozhodli preložiť toto dielo?

Bol to nápad Petra Michalíka a Františka Malíka z vydavateľstva BRaK, čo som uvítal a bez váhania ich ponuku využil. A prečo to napadlo im? Myslím si, že vydanie tejto knihy pociťovali ako záväzok voči slovenskému čitateľovi a chceli, aby toto kultové dielo vyšlo v našom jazyku. A to napriek tomu, že niektoré Thoreauove názory sú dobové.

Preklad je veľmi svieži, súčasný. Museli ste robiť mnoho ústupkov?

Bola to veľmi náročná práca, Walden som prekladal viac ako rok. Aj mnohí americkí akademici a študenti, ktorí majú toto dielo vo vyučovacom kánone, ho považujú za veľmi ťažkopádne napísané. Thoreau je zložitý autor, nemá problém napísať 15– až 20-riadkovú vetu. Bola to veľká prekladateľská výzva. Chcel som zachovať rytmus a dynamiku jeho jazyka, na druhej strane čitateľ dnes už nie je natoľko zvyknutý na takýto typ viet, nehovoriac o tom, že dlhá veta funguje úplne inak v angličtine ako v slovenčine. Preto som urobil kompromis a ponechal som jeho časté používanie bodkočiarky, aj keď v slovenčine to nie je úplne bežný nástroj. A mnoho dlhších viet som i rozdelil.

To je zaujímavé, pretože ani pri polstranových vetách som nemala pocit, že je to vyčerpávajúce čítanie. Rytmika a súčasný jazyk ma príjemne „oblafli“.

Zachovať dobovosť a zároveň jazyk osviežiť, urobiť ho súčasným, bola tiež náročná výzva. Hranica, kde sa to môže zlomiť na paródiu a odrazu čítate Walden v hypermodernom jazyku, je veľmi tenká. Spoliehal som sa na svoju jazykovú citlivosť, na to, že nájdem správnu polohu. Svoj preklad som dlhšie nečítal, no keď z knihy pri jej uvedení čítal na pódiu Robo Roth, povedal som si, že nahlas to znie celkom dobre. No to je, samozrejme, jeho zásluha, rovnako dobre by asi znelo aj to, keby čítal telefónny zoznam.

Henry David Thoreau: Walden alebo život v lese
Henry David Thoreau: Walden alebo život v lese

Akými trikmi ste sa nám ešte snažili uľahčiť čítanie?

Je tam 176 poznámok pod čiarou, na čom má zásluhu redaktorka Edita Třeščáková, ktorá na knihe urobila výbornú prácu. Stále ma tlačila do toho, aby tam tie poznámky boli. Dnešný čitateľ mnoho mien a termínov nepozná, preto sme mu ich chceli týmto spôsobom priblížiť.

Mne osobne vysvetlivky, najmä mená spisovateľov, ktorých Thoreau cituje a spomína, veľmi pomohli, o mnohých autoroch som dovtedy nepočula.

Priznám sa, že niektoré tie mená som tiež nepoznal, v našom kontexte sú absolútne neznáme, často sú to zabudnutí americkí básnici z 19. storočia, ktorí nefigurujú už ani v americkom kánone, nieto ešte v našom.

Thoreau neopisuje dobové reálie detailne a konkrétne, jeho názory sú nadčasové, akoby reflektoval dnešné neduhy, a navyše v texte len veľmi okrajovo priznáva, že je vzdelaný.

Asi nebolo jeho cieľom písať akademickú prácu. Skôr akýsi návod, preto tam zahrnul aj rôzne tabuľky a výpočty. Naozaj dúfal, že to budú ľudia čítať a inšpiruje ich to k tomu, aby žili inak, čo sa v tej dobe, samozrejme, nestalo. Išlo mu o spoločenskú zmenu. Dotýka sa mnohých aspektov, reflektuje vzťah k zvieratám, ľuďom, samote či vzťah medzi mentálnou a manuálnou prácou. Thoreau bol spolu s filozofom Emersonom zásadným predstaviteľom filozofie transcendentalizmu, vychádzal z antickej tradície a východného myslenia, ovládal mnoho jazykov, čítal v latinčine, no často priznáva, že s väčšou radosťou poseká drevo, ako by otvoril knihu.

Čo ste sa pri prekladaní od Thoreaua naučili?

Je nesmierne erudovaný v odboroch ako botanika, ornitológia či entomológia, používa odbornú terminológiu a pre niektoré živočíšne druhy bolo veľmi náročné nájsť slovenské termíny. Pri prekladaní som sa teda veľmi veľa naučil o vtákoch, hmyze, malých hlodavcoch, rastlinách, kvetoch. Tých výrazov je tam nespočet a pri mnohých som ani nevedel, čo znamenajú. Veľa živočíchov, ktoré popisuje, vtáky či žaby, nežijú v Európe, niektoré z nich už navyše vyhynuli a nemáme pre ne pomenovanie. Preto sme názov museli vymyslieť, no nemohol som ich nazvať úplne inak. Hľadal som ekvivalenty a v najkrajnejších prípadoch som ponechal latinský názov. Dlhým ornitologickým pátraním som však často k vhodnému názvu dospel. Ako prekladateľ som sa teda vďaka Thoreauovi naučil veľa o prírode.

Študovali ste filozofiu na Karlovej Univerzite v Prahe. Bolo pre vás toto vzdelanie pri prekladaní nápomocné?

Určite mi to často pomohlo. Na univerzite som sa učil starogréčtinu aj latinčiu, mnohým výrazom som teda rozumel, vedel som si preložiť citácie Platóna či iných antických filozofov. No štúdium filozofie v Prahe je veľmi západocentrické. To, čo Thoreau reflektuje zo západnej filozofie, mi bolo blízke, vedel som s tým pracovať, no východnú filozofiu nepoznám tak dôkladne. Veľmi zbežne sa orientujem v budhizme, bol rozšírený v indickom regióne, kde som nejaký čas pobudol.

Na ktoré filozofické smery nadväzuje Thoreau?

To, čo spája východnú a západnú filozofiu v tomto texte, je tvrdenie, že sebapoznanie robí človeka lepším. Práve cnosť vám pomôže zbaviť sa okov a pozrieť sa na veci z nadhľadu. V budhizme vám pomôže vymaniť sa z kruhu utrpenia, z nepretržitej reinkarnácie. Keď sa dostanete tak ďaleko, že nadvihnete závoj a uvidíte pravdu, ste oslobodený od utrpenia. Rovnaké je to u Platóna, ten istý motív rozvíja vo Faidonovi. Jediný, kto sa už do utrpenia nemusí vracať, je filozof, pretože pozná pravdu. Samozrejme, nesmie byť sebecký, spôsobovať utrpenie iným bytostiam a musí sa zbaviť túžby. Keď netúžite, nič vás nebolí. Túžba je veľmi zradná vec a je len jedna možnosť, ako skončí. Buď sa nenaplní a zostanete nešťastný, alebo dosiahnete cieľ a ste nešťastný opäť, musíte totiž hľadať novú túžbu. Len sebapoznanie vás naučí potláčať absolútnu, neukojiteľnú túžbu. Thoreau sa to počas dvoch rokov pokúša dosiahnuť. Niektoré túžby vedome potláča, hladuje, žije minimalisticky. Walden má mnoho úrovní. Thoreau bol metafyzický filozof, vidieť to aj na štruktúrovaní textu, v lese žil síce dva roky, no popisuje to ako ročnú skúsenosť – v štyroch ročných obdobiach sa snaží zachytiť celý cyklus života, úpadok i znovuzrodenie.

Ako vnímajú Thoreaua súčasní filozofi?

Americkými ľavicovými filozofmi je často kritizovaný. Podľa nich si z neho dnes nemôžeme brať príklad, nemáme také možnosti, aké mal v 19. storočí on. Aj keď tiež ich mal už veľmi obmedzené. Okrem iného špekulujú nad tým, ako prišiel k pozemku v lese. A liberálni myslitelia ho kritizujú za to, že vedome podvádzal štát. Ak žijete v západnej spoločnosti, je dnes nereálne uskutočniť jeho test. Zároveň je Thoreau tak trochu elitár, nehovorí to nahlas, no nenápadne dáva najavo, že je viac ako ostatní. Domnieval sa, že keby všetci žili tak ako on, bolo by to správne. Podľa moderných amerických filozofov je to neuskutočniteľné, je nás totiž šesť miliárd a prakticky je nereálne, aby žil každý na samote. Thoreau bol vlastne extrémne privilegovaný, mal elitné postavenie. Podľa neho by mal mať okolo seba každý človek niekoľko kilometrov priestoru, no na to skrátka nemáme na planéte miesto.

Už dlhšie si „brúsim zuby“ na váš preklad slávneho komiksu o druhej svetovej vojne Maus. Kedy by mal vyjsť a aké máte ďalšie prekladateľské ci­ele?

Na Mausa sa tešíme všetci, preložený je už dávno a momentálne prebiehajú posledné grafické úpravy. Mal by vyjsť v marci, ešte pred tým vo februári vychádza knižná edícia rozhovorov z časopisu Paris Review so slávnymi spisovateľmi z 50. rokov ako Ernest Hemingway, Truman Capote či Alberto Moravia. Tento rok by som chcel začať prekladať román Johna Fanteho Opýtaj sa prachu, ktorý dávnejšie vyšiel v češtine, nikdy však v slovenčine. Cítim potrebu splniť si záväzok voči tomu dielu, je to jeden z kultových amerických románov, no najmä je to moja srdcovka, čítal som ho asi desaťkrát. Preložiť ho by bola pre mňa česť.

Tomáš Hučko (1983)

publicista, prekladateľ a prozaik

  • Jeho literárna a filmová publicistika vyšla v mnohých slovenských a českých periodikách ako A2, Psí víno, Nomádva, ¾, Knižná revue, Glosolália, Domino Fórum či Inzine.
  • Pre Časopis X prekladal slovenské prozaické i poetické texty do angličtiny. Roku 2017 vyšiel jeho preklad kultovej knižnej eseje H. D. Thoreaua Walden.
  • Roku 2018 vychádza v jeho preklade komiks Maus a knižný súbor rozhovorov so slávnymi spisovateľmi 50. rokov z časopisu Paris Review.
  • Pre Rádio Devín napísal rozhlasovú hru Zememerač K a vo vydavateľstve BRaK mu vychádza v tomto roku novela Chaconne.
  • Dlhší čas žil v Prahe, kde okrem publikačnej činnosti a štúdia filozofie na Karlovej Univerzite pracoval v Spoločnosti Franza Kafku a pôsobil ako dramaturg v divadelnom združení Studio Rote.
  • Roku 2017 založil spolu s Františkom Malíkom kultúrno-spoločenský mesačník Kapitál.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Walden alebo život v lese #Tomáš Hučko #Henry David Thoreau #BRak
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk