Kniha týždňa: Matky a dcéry

11.03.2018 16:00

Pri niektorých autoroch, hoci napísali veľa diel, musíme nakoniec skonštatovať, že vlastne celý život písali jednu knihu. Elena Ferrante patrí k tým spisovateľom, pri ktorých sa takýto záver priam núka.

Keď sa teraz do rúk slovenských čitateľov dostal jej román Temná dcéra, ktorý pre vydavateľstvo Inaque preložil Peter Bilý, zistia, že je venovaný témam, ktoré širšie a explicitnejšie spracovala v románovom cykle Geniálna priateľka. Objavuje sa tu, hoci len v spomienkach, prostredie chudobného Neapola, rozporuplný vzťah s matkou, ale predovšetkým vzťahy s vlastnými deťmi. S odstupom času sa rozprávačka pokúša zhodnotiť a pochopiť svoje správanie dcéry, matky a manželky.

Britský denník the Guardian nazval Ferrante pre jej odvahu otvorene písať o medziľudských vzťahoch autorkou, ktorá hovorí o nevysloviteľných veciach. Oproti rozsiahlym dielam jej neapolskej epopeje je Temná dcéra útla knižka o krátkej dovolenke pri mori. Keď hlavnú hrdinku Ledu, učiteľku anglickej literatúry na univerzite, navštívia po havárii v nemocnici dcéry s bývalým manželom, prizná sa: „Porozprávala som im, ako som zaspala za volantom. No vedela som veľmi dobre, že na vine nebol mikrospánok. Na začiatku bolo moje nezmyselné gesto, ktoré som sa práve preto, že nedávalo žiadny zmysel, rozhodla pred všetkými zatajiť. Najťažšie sa nám hovorí o veciach, ktorým sami nerozumieme.“ Je to posledná veta krátkej úvodnej kapitoly, ktorá skúsenosť pri mori uzatvára a naznačuje, že sa treba zamyslieť nad tým, čo nám autorka nepovedala, lebo si tým sama nebola istá.

Slová britského denníka potvrdzuje hneď prvá veta nasledujúcej kapitoly, ktorou sa rozprávanie o pobyte pri mori začína, keď sa Leda pustí do konvenčného citového stereotypu o materinskej láske: „Keď sa moje dcéry presťahovali do Toronta, kde už roky žil a pracoval ich otec, v rozpačitom úžase som si uvedomila, že mi to vôbec nie je ľúto.“ Leda tým o sebe nepovie, že je zlá matka, iba si myslí, že poznať seba samého, vedieť, kto vlastne sme, nie je ľahká vec. Preto skúma svoje pocity a činy z minulých rokov a zisťuje, že mnohé by možno urobila inakšie, ale vo svojich spomienkach si nič neprikrášľuje.

Ako snobka

Leda sa vyberie k moru, aby si oddýchla a pripravila sa na nový školský rok. Sleduje ľudí okolo seba a jej pozornosť upúta mladá žena s dcérou, ktorú sprevádza početná rodina. Matka sa volá Nina a dcéra Elena, sú Neapolčania a ich jazyk vracia Ledu do čias jej mladosti, ktorú strávila v tomto meste. Príjemná melódia neapolského nárečia, ktorým sa mladá žena prihovárala dievčatku a jej bábike, ju očarúvala, bol to jazyk hier a nežností, no spomína si na toto nárečie aj v ústach svojej matky, keď z neho vyprchala nežná melódia a na Ledu a jej sestry kričala plná zlosti.

Na konci týždňa príde aj Ninin manžel s ďalšími príbuznými. Ich rozpínavosť, keď začnú presúvať ostatných dovolenkárov, aby mohli byť všetci spolu, Ledu popudzuje. „Boli obradní, zvyčajne veľmi spoločenskí, každá požiadavka znela z ich úst ako rozkaz, len mierne zjemnený falošným dobráctvom, a ak bolo potrebné, vedeli byť vulgárni útoční a násilní.“ Takí boli aj členovia jej rodiny a jej matka sa za ich hrubosť hanbila, chcela sa hrať na dámu s dobrými spôsobmi, no pri prvom náznaku konfliktu jej maska spadla a začala byť rovnako vulgárna a agresívna.

Lede sa vrátili trpké pocity z mladosti a jej nechuť voči Neapolčanom ešte vzrástla, keď ju plavčík poprosil, aby cudzincom preložila ich žiadosť o uvoľnenie miesta. Nahlas predvádzala svoju znalosť cudzieho jazyka, aby im ukázala, že patrí do iného sveta. Dokonca sa ako jediná odmietla posunúť. Potom sa nad svojím konaním zamyslela. Všetci ostatní sa posunuli, dokonca aj cudzinci, prečo to ona odmietla? Z pocitu nadradenosti, povýšenosti. Pripadala si ako snobka, ktorá chce dávať ľuďom lekcie zo slušného správania. Všetku pozornosť venovala Nine, lebo mala pocit, že sú si fyzicky blízke, jej škaredej a vulgárnej švagrinej Rosarii nevenovala ani jediný pohľad.

Uprostred davu

Keď sme odsúdení tráviť čas osamote uprostred davu ľudí, ktorých nepoznáme, je to ideálna situácia na pozorovanie a posudzovanie správania iných, ale zároveň na uvažovanie o vlastnom živote a zvládaní úloh, ktoré vidíme plniť iných. Nina a Elena pripomínajú Lede časy, keď sama bola mladou matkou a vyrovnávala sa s novým životom, ktorý sa rodil v jej útrobách. Uvažuje však už ako zrelá, intelektuálne založená žena: „Pozrieme sa na dieťa a hneď sa spustí hra podôb, v ktorej sa čo najrýchlejšie snažíme uzavrieť ho do známeho kruhu jeho rodiny. V skutočnosti však ide len o živú hmotu, ďalší náhodný kus mäsa, pochádzajúci z dlhej reťaze organizmov. Konštrukcia – príroda konštruuje, ako aj kultúra a v jej pätách veda, len chaos nie je konštruktér – a spolu s ním zúrivá potreba množiť sa. Biancu som chcela tak, ako sa deti chcú, so živočíšnou nevedomosťou podporenou bežnými presvedčeniami.“

Úvahy sa však neriadia len rozumom, podnetom bývajú skôr momentálne pocity a city, ktoré v našej duši ležia akoby v tieni, aby sa zo svojho úkrytu nebadane vkrádali do našich myšlienok. Leda urobí nepochopiteľné gesto, že zdvihne zabudnutú Eleninu bábiku Nani a nechá si ju, hoci si uvedomuje, že ju všetci hľadajú a malému dievčatku chýba. Sama si to nevie vysvetliť, možno jej tá ufúľaná hračka z plastu nahrádza vzdialené dcéry a prenáša na ňu starostlivosť, ktorú mala venovať svojim deťom, ale odoprela im ju.

„Úbohé stvorenia, ktoré mi vyšli z brucha, úplne samy na druhom konci sveta. Bábiku som si položila na kolená, akoby mi mala robiť spoločnosť. Prečo som ju zobrala? Strážila Nininu a Eleninu lásku, ich puto, ich vzájomnú vášeň. Bola úžasným svedectvom dokonalého materstva. Privinula som si ju. Koľko pokazeného, strateného som za sebou nechala, a predsa tu teraz všetko bolo, krútilo sa vo víre obrazov. Jasne som chápala, že Nani nechcem vrátiť napriek tomu, že som mala výčitky svedomia a bála som sa nechať si ju.“

Ako nerozumela svojej potrebe nechať si bábiku a hneď ju nevrátiť, rovnako nepochopiteľne sa so svojou najväčšou a najskrytejšou výčitkou, že opustila vlastné dcéry, zdôverí práve Rosarii, ktorú si neváži a neznáša ju. Urobí to zo vzdoru, aby ju zmiatla a narušila jej rovnováhu primitívnej osoby, ktorá o svojich pravdách nevie pochybovať.

Horkosť poznania

Slovenskí čitatelia, ktorí už mali možnosť čítať štvordielny cyklus románov Geniálna priateľka, teraz môžu spätne, na dielach, ktoré napísala Ferrante predtým, poznať, ako autorka variuje svoje základné témy vzťahu k matke, k manželovi, svojim dcéram, k sebe. Aj tu sa stretávame s motívom vyprázdňujúceho stereotypu manželského života, potrebou dosiahnuť uznanie v práci, potrebou znovu ľúbiť. Leda opustila manžela a dcéry, odišla žiť s človekom, pri ktorom si opäť pripadá voľná a úspešná.

Nina sa podobne ako Leda cíti v manželstve uväznená a príde Ledu požiadať, aby jej požičala byt na stretnutie s milencom. Leda ju chápe, ale nepoteší, sama svoju nespokojnosť riešila odchodom, ale hoci našla, čo hľadala, nakoniec sa vrátila: „Nina, to čo som hľadala, bola komplikovaná spleť túžob a veľkej domýšľavosti. Keby som nemala šťastie, trvalo by mi celý život, kým by som na to prišla. Ale mala som šťastie a stačili mi len tri roky.“ Naivnej Nine nič nedaruje, nepovie jej, že sa vrátila z lásky k dcéram: „Nie, vrátila som sa z rovnakého dôvodu, pre aký som odišla: z lásky k sebe samej.“ A prečo nevrátila bábiku, hoci malá Elena za ňou plakala a Nina bola zúfalá? „Som krkavčia matka,“ odpovedala.

Tvrdé slová na vlastnú adresu nemusia znamenať tvrdosť srdca, iba horkosť poznania, že nedokonalosť sveta musíme prijať, lebo sami sme nedokonalí. A pobyt pri mori končí tým, že keď jej dcéry zavolajú a vyčítajú jej, že im nedá vedieť, či je živá, alebo mŕtva, hlboko dojatá Leda im pošepne: „Som mŕtva, ale som v poriadku.“

Elena Ferrante: Temná dcéra
Preklad Peter Bilý, Inaque, Bratislava 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Temná dcéra #Peter Bilý #kniha týždňa #Inaque #Elena Ferrante
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk