Kniha týždňa: Štefan Strážay – básnik sveta „malých vecí“

19.03.2018 14:00

Recenzentmi vyše 200-stranovej knihy Zoltána Rédeya Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“ sú literárni vedci Valér Mikula a Jaroslav Šrank, ktorí tvorbu Štefana Strážaya už hodnotili vo viacerých štúdiách. V novej publikácii približne štvrtinu zaberajú tzv. rámcové časti, ktoré sú v tomto prípade nielen dôležité, ale sú spracované s veľkou precíznosťou.

Zoltán Rédey: Od „poézie vecí“ k „poetike...
Zoltán Rédey: Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“ Autor: Modrý Peter

Ide osobitne o Exkurzy a dodatky, čo je isté pokračovanie analýzy všetkého materiálu v knihe. Zoltán Rédey nezaprel svoju precíznosť ani pri kompozícii tejto svojej práce: nič nenechať nevysvetlené, na nič nezabudnúť, radšej zopakovať, ako vynechať. Táto minucióznosť súčasne napovedá, koľko úsilia autor vynaložil, aby každý pojem, motív, slovo, boli nezameniteľné a mali svoju správnu pozíciu. Pre tohto literárneho vedca a vysokoškolského pedagóga je to typické vo všetkých jeho publikáciách.

Písalo sa a píše

Štefan Strážay (1940) sa autorsky odmlčal pred štvrťstoročím, no napriek tomu sa o ňom – o jeho tvorbe písalo a píše. Vznikli významné publikácie: Štefan Strážay. Básnické dielo (2011), Skladanie portrétu Štefana Strážaya (2014), ktoré sa venujú životu a tvorbe tohto pozoruhodného básnika.

V úvode svojej knihy Rédey píše: „Táto knižka nemá ani nechce byť typom monografie, ktorá zachytáva komplexný portrét autora básnika a podáva kompletný prierezový prehľad o jeho diele.“ Pritom Zoltán Rédey sa Strážayovi venoval v mnohých štúdiách. V tejto publikácii mu ide najmä o to, „aby v čo najväčšej miere prehovárali konkrétne lyrické texty – pravda, prostredníctvom našich interpretačných son­d“.

Analytický text knihy pozostáva z piatich tematických častí, ktoré už vo svojich názvoch predznamenávajú riešený problém (Básne a veci; Topos leta a jeho význam (…); Problém sveta a jeho tematizovanie (…); Strážayov lyrický svet ako deficientný model sveta; Od „zbásňovania vecí“ k „zvecňovaniu básnenia“).

Lakonicky a stroho

Pravda, Rédey nezostal „iba“ pri témach a motívoch Strážayovej poézie, ale mapuje aj jej výrazové osobitosti. Tak odhaľuje, aký je básnický svet Štefana Strážaya. Osobitne zaujmú analýzy a úvahy o najčastejších motívoch v priereze celej jeho tvorby.

Rédeyova enumerácia je takáto: leto, slnko, svetlo, tieň, strom, ticho, dážď a z predmetov najmä jablko, šálka, obrus. Interpretátor obdivuhodne kladie tieto dôležité súčasti Strážayovej poézie do zaujímavých vzťahov, predostiera čitateľovi nielen svoje interpretácie, ale naznačuje aj viaceré iné možnosti, ktoré mohol básnik mať vo vedomí pri svojej interpretácii sve­ta.

Treba vysloviť obdiv k Rédeyovej niekoľkovrstvovej analýze veľkého počtu Strážayových básní z jeho dvanástich básnických kníh. O forme Strážayovej poézie, o spôsobe básnického vyjadrovania hovorí ako o lakonickom a strohom na jednej strane, ale aby vystihol veci a javy čo najpresvedčivejšie, používa prívlastky a adjektívne metafory. Rédey tieto dve tendencie Strážayovej poézie nielen odhaľuje, ale aj vysvetľuje ich funkciu a dosah na tému i estetickú formu.

Interpretátor sa venuje aj tej vlastnosti jeho poézie, ktorá priťahuje kultivovaného čitateľa, a to je spôsob zachytenia „všednej životnej každodennosti sprítomňovanej jej vecnými i situačnými atribútmi (každodenného života lyrického subjektu)“. Aj tento znak Strážayovej poézie zaznamenáva a dokumentuje v celej jeho tvorbe. Zdôrazňuje, že každodenná všednosť súčasne poukazuje na jedinečnosť, „svojím spôsobom osobitú, neopakovateľnú podstatu všetkého toho, čo možno bežne vnímame a zažívame ako zdanlivo ubíjajúci stereotyp“.

Rédey vidí v Strážayovej poézii dvojpólovosť, a tak každodennosť má svoj protipól vo sviatočnosti, no postrehol, že pre Strážayov „lyrický subjekt je sviatočná chvíľa, čas sviatku príležitosťou na to, aby sa pozastavil práve nad vecami každodennými…“.

Bez pátosu

Nepochybne zaujímavá a svojou filozofiou príťažlivá je kapitola Problém sveta a jeho tematizovania v Strážayovej poézii. Hovorí v nej o dichotómii videného a mysleného sveta i o „uchopení sveta ako celku“, lebo on je „roztrieštený“ v detailoch. S tým súvisí vzťah vecí a sveta, a aj zaujímavá reflexia o deficitnom svete v poézii, ktorý je existenciálne problémový a Strážayov lyrický svet sa javí ako „deficientný model sveta“. Kapitola, v ktorej sa Rédey venuje tejto problematike, je z hľadiska filozofického azda najzaujímavejšia.

Posledná kapitola Rédeyovej knihy je aj istým symbolom uzavretia oblúku doterajšej Strážayovej tvorby – od debutu Veciam na stole (1966) k zatiaľ poslednej zbierke Interiér (1992). Ide o veľmi zaujímavý postup i o odhalenie toho, že Strážayova poézia sa istým spôsobom vyvíjala, menila v poetike.

„Kým v zbierkach z raného obdobia Strážayovej tvorby máme do činenia so zmyslovo priamym, bezprostredným zachytením vecí (…) neraz na spôsob zátišia (…), zatiaľ v jeho neskorších zbierkach (…) ide predovšetkým už o prenikanie do existenciálnej a bytostnej podstaty (…) sveta, ktorý tieto veci zastupujú a reprezentujú (…)“. Pritom nezabudne pripomenúť aj neželanú možnosť dezinterpretácie alebo nadinterpretácie, čomu sa sám vyhol, lebo Strážayova poézia je preňho poéziou vecí a poetikou vecnosti v tom estetickom vnímaní skutočnosti.

Rédey si už v prvej kapitole knihy kladie otázku, čo znamená „vec a vecnosť (téma, obraz či problematika vecí)“ v Strážayovej poézii. V tej súvislosti používa výraz „poetika zátišia“, v čom „tkvie aj špecifický lyrizmus“ autorových básní. Pritom sa, ako autor publikácie konštatuje, vyhýba pátosu a „ideovosti“.

Nevyslovené a tušené

Kde treba, Zoltán Rédey polemizuje s niektorými názormi či analýzami Strážayovej poézie alebo svoje analýzy utvrdzuje niektorými literárnovednými teóriami. Pre tieto i iné Rédeyove texty je príznačná akoby nerozhodnosť vo vynášaní úsudku. Je to však iba akási „hra“, ktorá má pomôcť lepšie pochopiť autorove zámery či možnosti reflexie. Tým aj jeho štýl nadobúda zvláštnosť, podnetnosť pre ďalšie uvažovanie.

Tieto teoretické texty sú mimoriadne dôkladnou a jednou z najpodrobnejších analýz Strážayovej poézie. Zoltán Rédey totiž zohľadňuje všetko, akoby aj nevyslovené a tušené dojmy terajšieho čitateľa i budúceho príjemcu Strážayovej tvorby, ktorá „v kontexte slovenskej poézie 60. – 90. rokov predstavuje (…) jednu z dobovo najpríznačnejších a najprogresívnejších vývinových tendencií domácej lyriky.“

Zoltán Rédey: Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“ (Lyrika Štefana Strážaya)
Modrý Peter 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#poézia #kniha týždňa #Zoltán Rédey #Štefan Strážay
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku