Keď spisovateľ Stone vydal van Goghov životopis v roku 1934, bolo všetko ešte čerstvé. Výtvarník sa narodil v roku 1853 a zomrel v roku 1890.
Autor životopisu teda ešte zachytil stopy tejto osobnosti „vo vzduchu“. Mohol tak písať nie čistú literatúru faktu, ale príbeh života, doslova román. Ten je presvedčivý, lebo van Goghov život románový bol. A taký pohnutý osud vnukne spisovateľovi aj dialógy, ktoré mohli v rôznych situáciách odznieť. Text je veľmi živý a plný rozhovorov medzi postavami, opisov Vincentových nálad, úvah, prostredia. Ide o citlivú rekonštrukciu, ktorú ľudia nadšene prijali. Kniha sa stále vo veľkom číta, inšpiruje iné umelecké diela a je takmer v každej rodinnej knižnici. Na Slovensku vychádza približne po dvoch desaťročiach znova v preklade Šarloty Baránikovej. Môžu si ju teraz kúpiť nové generácie čitateľov.
Smäd po živote sa dobre číta a je aj „vstupenkou“ do sveta výtvarného umenia pre začiatočníkov. Osud Vincenta van Gogha približuje tvorivé šťastie aj utrpenie umelca. Je to príbeh o tom, ako ľahko ľudia niekoho vyobcujú spomedzi svojho stredu, lebo je trochu iný a nespráva sa podľa ich predstáv. Postihlo to aj tohto maliara. Nechápali ho, nekupovali jeho obrazy, živoril, trpel, ale tvoril. Túlal sa po poliach s maliarskym stojanom. Tam zažíval šťastie. Ešte, že mal dobrého brata Thea, ktorý bol „normálnejší“ a mohol mu dávať silu aj ho podporovať. Vďaka tomu mal Vincent farby, plátna aj papiere na kreslenie.
Knižka prezrádza tiež niektoré technické postupy. Van Gogh si napríklad najradšej sám drvil farby. Dosahoval tak potrebnú hustotu, aby boli maľby plastické a drsné. Sám si pripravoval tiež plátna – podklad musel farbu správne prijať. Sám si robil aj rámy, aby pasovali k jeho maľbám, boli to jednoduché drevené lišty, ktoré niekedy natrel korešpondujúcou farbou. Skrátka, van Gogh bol básnik aj remeselník v jednom.
V texte je veľa citu, jemnosti, ale je postavený najmä na faktoch. Autor v doslove vyslovuje vďaku mnohým maliarovým priateľom, kolegom a nadšencom, ktorí mu poskytli podklady a rozprávali mu o umelcovi. „Mojím hlavným prameňom boli tri zväzky listov Vincenta van Gogha bratovi Theovi,“ píše Stone. Väčšinu materiálu som objavil, keď som putoval po Vincentových stopách v Holandsku, Belgicku a vo Francúzsku. Muselo to byť zaujímavé putovanie, tak ako je zaujímavé putovanie maliarovými obrazmi. Každý ich pozná a každý ich má rád.
Možno aj vďaka knižke Smäd po živote sa z van Gogha stal po smrti miláčik ľudí z celého sveta. Keby bol úspešný a bezstarostný, asi by bol jedným z mnohých. Takto je mučeníkom a posvätnou symbolickou relikviou je jeho odrezané ucho. Ľudia ho stále chcú, chcú pozerať jeho obrazy, čítať si o ňom a milujú ho, lebo ich inšpiruje.
