Kniha týždňa: Rút Lichnerová alebo Potreba jasu

02.05.2018 09:00

Iróniou osudu sa k nám dostávajú Hlbiny bezpečia Rút Lichnerovej (Literárne informačné centrum, 2017) vo chvíli, keď sa moceme a čvachceme proti svojej vôli v hlbinách nebezpečia... Aj v tejto spomienkovo-esejistickej knihe, ktorej názov je parafrázou Komenského Hlbiny bezpečnosti, ide autorka Slepej rybky (1998) a iných próz svojou cestou – nevychodenou, nezameniteľnou, rozjasňovanou stretnutiami s tými druhými a s ich výtvormi i osudmi vo víre čias.

Rút Lichnerová: Hlbiny bezpečia
Rút Lichnerová: Hlbiny bezpečia Autor: LIC

Pozorovateľka aj objavovateľka rozvetvujúcich sa spojív medzi minulosťou a dneškom, ktoré presahujú do budúcna, sa odráža od obdobia detstva a ranej mladosti na Orave, ktorej archetypovú magickosť stvárnila v knihe Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000), a od rodinnej histórie s kľúčovou postavou otca lekára, politického väzňa za červenej totality. Odtiaľ prechádza k výberovému sprítomňovaniu odkazu hľadačov a rozsievačov, ktorí vo vedomí svojej slobody a zodpovednosti posúvajú hranice ľudského poznania a ktorých myšlienky a činy tvoria čosi ako hnací motor dejín.

Kto som, kto sme

V istom zmysle sú Hlbiny bezpečia miloszovským pokusom o odpoveď na otázku, kto som, prechádzajúcu do otázky, kto sme, ako ju svetoznámy poľský básnik nobelovec nastoľuje v dvoch esejistických súboroch, v Záhrade vied, na ktorú sa Lichnerová odvoláva, a v Rodnej Európe (slov. 2002, 2012), kde poukazuje na problém oscilácie „medzi zjednodušením a mnohorakosťou pravdy“ a na to, že „človeka možno dočiahnuť len zboku prostredníctvom všetkého, čo je jeho predĺžením a ustavičnou maškarádou, čiže v jeho historickom momente“. Ale Listy nenáhodné, najrozsiahlejšia kapitola Lichnerovej knihy, sú zároveň miloszovskou „kázňou misionára divochom“.

Predovšetkým listy neúnavného, po komunikácii lačnejúceho Ivana Kadlečíka, ktorý sa aj pomocou intenzívnej listovej výmeny s dušou spriaznenou obracia na pomyselných „divošských“ čitateľov. Ironický a sarkastický samotár a vyhnanec, za komunistickej normalizácie odstavený prozaik a esejista, ktorého nedožité osemdesiatiny sme si nedávno pripomenuli, nemilosrdne glosuje pomery v našej „absurdnej krajine“ po nežnej revolúcii, tak vo vidieckej samote v Pukanci, ako aj v zaľudnenej „hlúpučkej Bratislave“, čo je kadlečíkovský epiteton ornans aj constans nášho hlavného mesta.

Polemický a kritický, skeptický i výsmešný tón listov, vyvolaný nespokojnosťou s porevolučným smerovaním spoločnosti, s manipuláciou jednotlivca, so stádovitosťou a pod.., a umocňovaný zhoršujúcim sa zdravotným stavom pisateľa i osobnými príkoriami, sa občas zvrháva na ostrovtip, z ktorého sa vytratil vtip. Niektoré výroky sa navyše vzťahujú na problémy pre väčšinu čitateľov neveľmi známe (napr. s vydávaním časopisu Tvorba T či s udeľovaním Ceny Dominika Tatarku), takže by sa žiadal aspoň stručný autorkin komentár – na vysvetlenie či doplnenie, nie na vyslovenie verdiktu. Nie sme predsa na súdnom procese, sme uprostred živého a zložitého procesu spoločenských zmien a premien po novembri 1989 vrátane individuálnych očakávaní, trpkých sklamaní či prudkých konfliktov aj v oblasti umenia, literatúry, kultúry.

Takisto sme svedkami – a Lichnerová to v Hlbinách bezpečia dokladá – potešiteľných a nádeje plných počinov a podujatí.

Impulzy a inšpirácie

K tým posledným patria najmä stretnutia s literatúrou, no nielen krásnou (umeleckou), aj náučnou a s umením, najmä výtvarným, na ktorých sa Lichnerová aktívne podieľa aj ako historička umenia a dlhoročná výstavná kurátorka v Banskej Štiavnici. Práve pasáže o impulzoch a inšpiráciách čerpaných z tvorby iných aj z osobného styku s tvorcami, od spisovateľa Jána Johanidesa cez hudobníka Jozefa Revalla po sochára Vladimíra Zbyňovského a mnohých ďalších, patria k najzaujímavejším.

Najobjavnejšou kapitolou knihy je však Slnečná paralaxa o dvojročnej (sic) výprave cisársko-dvorského astronóma Maximiliána Hella, rodáka z Piargu, dnešných Štiavnických Baní, na ostrov Vardö za polárnym kruhom za účelom pozorovania prechodu Venuše cez slnečný kotúč. Úryvky z jeho záznamov, ako aj z cestovného denníka jeho spoločníka Jána Šajnoviča a komentáre k nim z pera autorky parahistorického románu Anna Regina (2006), kde je Banská Štiavnica v 18. storočí vykresľovaná z hľadiska manželky kartografa Samuela Mikovíniho, odhaľujú etos i pátos životnej a profesionálnej cesty oduševneného a pritom racionálneho prírodovedca, ako aj univerzálny kultúrny a duchovný rozmer vedeckého výskumu, nevylučujúci objaviteľskú vášeň a zmysel pre dobrodružstvo.

Svojsky si počína Lichnerová aj pri úvahe o M. R. Štefánikovi. Jej ťažiskom je list nenáhodný, čiže text vyžiadaný od sestry Bohumily Ferenčuhovej, kde sa rodinné a študijné reminiscencie snúbia s poznatkami renomovanej historičky. Autorkino balansovanie na rozhraní memoárovej a epištolárnej literatúry a umeleckej esejistiky totiž zahŕňa aj apropriáciu cudzích textov, najčastejšie v podobe preberania úryvkov z nich bez komentára, či už ide o Komenského, spomínaného Milosza, alebo o ďalšieho Poliaka, umenovedca Jerzyho Ludwińského. Jeho chápanie postmoderny v zmysle simultánnosti a rovnocennosti rozmanitých prvkov, prístupov a postupov v umeleckom diele korešponduje s názormi Lichnerovej a odkazuje tiež na sujetovú výstavbu Hlbín bezpečia, ktoré sú fazetovosťou a fragmentárnosťou, asociatívnym narábaním s rôznymi témami a motívmi a ostrými prestrihmi a zlomami blízke kadlečíkovskej literárnej koláži.

Žiara v blankyte nekonečna

„Človek je šťastný, keď je identický s tým, čo robí,“ čítame v Lichnerovej poslednom románe Hostina ((2015). Od francúzskej prozaičky, dramatičky a filmárky Marguerite Durasovej po slovenskú poetku a esejistku Danu Podrackú, od nizozemského maliarskeho génia, ktorý „umenie neposúval, lež zmenil“, po našich výtvarníkov Jozefa Kollára, Ľudovíta Hološku, Stanislava Balka, Rudavských, Čutekovcov a iných, od bádateľov a učencov európskeho formátu v našich končinách ako otec mineralógie a iných vied, humanistický lekár a učenec Georgius Agricola po intelektuálov rodoľubov veriacich vo vzdelanie ako mravné zušľachťovanie človeka, či už ide o zakladateľa monumentálnej knižnice pre Oravcov Vincenta Čaploviča v 18. storočí, alebo o obnoviteľov Lukáčovej Tvorby koncom 20. storočia, Lichnerovej siete obopínajú Slovensko a svet. Minulosť a budúcnosť sa stretajú v prítomnom okamihu rembrandtovského svetla… Potreba lámp. Jasu. „Vidieť presne znamená iba jedno: poznať,“ hovorí Johanides v eseji o Rembrandtovi, ktorú analyzuje autorka v úvodných kapitolách. Nevyhnutnosť osvietení, ktoré podľa Ludwińského citovaného v závere knihy na rozdiel od agresívnych revolučných výbuchov usmerňujú „celú žiaru k vnútornému osvetleniu sveta, k premene, prebudeniu“. Žiaru „v blankyte nekonečna…“

Hlbiny bezpečia tak napĺňajú vlastné poslanie edície LIC výstižne nazvanej Siete, kde už vyšli texty takých výrazných osobností ako Mila Haugová, Veronika Šikulová či Daniel Pastirčák. Vklad Rút Lichnerovej je tým cennejší, že dnes čelíme situácii, „keď komerčný úspech ospravedlňuje akýkoľvek výtvor a robí z neho umelecké dielo, keď nahrádza všetky estetické teórie, a už nikto nie je schopný vidieť si ďalej od nosa“, ako kadlečíkovsky štipľavo konštatuje (v románe Mapa a územie, slov. 2011) Lichnerovej francúzsky kolega, vizionár Michel Houellebecq.

Rút Lichnerová: Hlbiny bezpečia
LIC, Bratislava 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rút Lichnerová #LIC #kniha týždňa #Hlbiny bezpečia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk