Kniha týždňa: Láska, ktorá molestuje

27.05.2018 09:00

Veľa príslušníkov mladších generácií pravdepodobne ani nebude vedieť, čo to je za cit, ktorý molestuje. Ale v Slovníku slovenského jazyka z roku 1960 je toto sloveso uvedené ako hovorové, expresívne, s významom obťažovať, unúvať, trápiť, nie ako zastarané, čo potvrdzuje aj Slovník súčasného slovenského jazyka z roku 2015, kde je to sloveso tiež uvedené s rovnakým významom. Patrí teda aj do súčasnej slovnej zásoby, ale v hovorovom jazyku sa už s ním často nestretneme, a pokiaľ si dobre pamätám, aj v roku 1960 ho používala skôr staršia generácia.

Elena Ferrante: Zraňujúca láska
Elena Ferrante: Zraňujúca láska Autor: Inaque

K tomuto malému lexikálnemu exkurzu ma inšpiroval román, ktorý práve vyšiel vo vydavateľstve Inaque s názvom Zraňujúca láska. Napísala ho Elena Ferrante, čo je známa neznáma autorka, ktorá je známa na celom svete a veľmi dobre aj na Slovensku, lebo jej tu vychádza, ak sa nemýlim, už siedma kniha, ale ako osoba neznáma, lebo sme sa doteraz s istotou nedozvedeli, kto sa skrýva za týmto pseudonymom. Vieme však, že je to Talianka a v jej rodnom jazyku má tento román názov L'amore molesto. Je to prídavné meno, ktoré má rovnaký latinský sémantický základ ako slovenské sloveso molestovať, ale v slovenčine k nemu nemáme prídavné meno, aj keby sme ho mali, asi by v názve nepôsobil dobre. Preto si prekladateľ Peter Bilý vybral titul Zraňujúca láska, čo je výstižné a súčasné pomenovanie duševného stavu, s ktorým sa rozprávačka príbehu musí vyrovnať po smrti svojej matky, lebo si uvedomuje, že práve vzťah s ňou bol tým zraňujúcim citom.

Chvíľa pochopenia

Návrat do Neapola (aby sa zúčastnila na matkinom pohrebe) je zároveň návratom do detstva, ktoré strávila v tomto meste. Stretáva ľudí, ktorí žili s jej rodinou a zasiahli aj do jej života. Ústrednou postavou je matka, odišla už navždy a dcéra sa pokúša pochopiť jej smrť, možno samovraždu. V posledných rokoch sa odcudzili, nevedeli si odpustiť trpké chvíle, ktoré si navzájom pripravili, ale nadišla chvíľa zmierenia a pre dcéru predovšetkým pochopenia.

Aká bola v skutočnosti jej matka a aký bol ich vzájomný vzťah? „Keď som bola malá, trávila som čas jej neprítomnosti vyčkávaním v kuchyni za oknom. Túžila som ju zahliadnuť na konci ulice ako postavu v krištáľovej guli. Dýchala som na sklo, aby som ho zahmlila, aby som sa nemusela dívať na cestu bez nej.“

Prvé roky boli poznamenané rodinou. Otec sa živil maľovaním obrazov, ktoré potom cez sprostredkovateľov predával na trhu, lebo hoci sa chcel tváriť ako umelec, v skutočnosti išlo len o žánrové krajinky s Vezuvom a obnažené postavy cigánok, ktoré si klienti nekupovali pre ich estetickú hodnotu. Na živobytie to nestačilo a musela prispievať aj matka Amalia ako krajčírka. Viac ako chudoba však rodinu sužovala otcova chorobná žiarlivosť. Podozrieval svoju ženu, že len pre iných mužov si necháva tú slnečnejšiu stránku svojej povahy a je mu s nimi neverná.

Do zúrivosti ho privádzal najmä muž, ktorého volali Caserta, podľa mesta neďaleko Neapola, hoci v skutočnosti sa volal Polledro, čo Delia, tak sa volala dcéra, zistila, keď sa zoznámila s jeho synom Antoniom. V prvej chvíli ho nepoznala, potom si uvedomila, že to bol spoločník v jej detských hrách, keď ich rodičia, jej matka a jeho otec, aspoň v predstavivosti malého dievčatka, tiež mali svoje hry. Caserta bol voľakedy otcovým spoločníkom, predával aj jeho obrazy, ale keď sa maliar dozvedel, že Caserta má niečo s jeho ženou, spolu so svojím švagrom ho zmlátil. No najprv zmlátil svoju ženu.

A neurobil to len ten jeden raz. Nebolo to len kvôli domnelým neverám svojej ženy, bol to aj pocit menejcennosti neúspešného umelca a strach, že ho žena nemiluje a chce ho opustiť. Čo sa aj stalo a z otca sa stal starý zatrpknutý človek, ktorý sa s tým nikdy nezmieril. A pripomenul to aj svojej dcére, keď ho prišla po pohrebe navštíviť. „Aj ako dieťa si bola odporná!“ vykríkol. „To ty si prinútila matku, aby ma opustila. Využila si ma a potom si ma odhodila.“ „Zničil si jej život,“ odbila som ho. „Nikdy si jej nepomohol, aby bola šťastná.“ „Šťastná? Ani ja som nebol nikdy šťastný.“

Slová lží bez miery

Pre postavy Eleny Ferrante je príznačné, že radosti a traumy z detstva ich sprevádzajú po celý život, ako z neho nikdy neodchádzajú ľudia, s ktorými rástli. Naplno to potvrdila svojou neapolskou ságou. V komornejšom príbehu počas dvoch dní v Neapole to potvrdila aj v tejto knihe. S Antoniom Polledrom sa v detstve hrávali aj tak, ako sa hrávajú dospelí, ale keď sa to teraz pokúsili zopakovať, bol to len pokus o sex dvoch odcudzených, sklamaných ľudí. Delia si však uvedomí, že v detstve urobila niečo, čo zasiahlo aj jej rodičov.

Casertov otec mal cukráreň a do pivnice pod ňou lákal malú Deliu, aby jej hovoril a robil veci, ktoré ju vystrašili. Caserta to nebol, ten bol s Deliinou matkou, aspoň ona si to tak predstavovala. Preto otcovi nažalovala niečo iné. „V hrubom nárečí som mu opísala obscénnosti, ktoré mi ten muž urobil a povedal.“ „Caserta, povedala som svojmu otcovi. Povedala som mu, že Caserta urobil a povedal Amalii s jej súhlasom v pivnici cukrárne všetko to, čo v skutočnosti povedal a asi aj urobil Antoniov starý otec mne.“ To vtedy otec najprv zmlátil matku a potom aj Casertu. Ten sa potom odsťahoval a s Deliinou matkou sa začal stretávať až po tom, čo odišla od muža. Zo svedectiev susedy a Casertovho syna sa Delia navyše dozvedá, že vzťah medzi tými dvoma bol vždy len priateľský a nikdy nič spolu nemali. Teraz si to musí ujasniť.

„Príbeh jeho a mojej matky ma už viac nezaujímal: priala som si len nahlas priznať, že vtedy a neskôr som neprechovávala nenávisť k nemu, možnože ani k svojmu otcovi: Len k Amalii. Jej som chcela ublížiť. Pretože ma nechala vo svete, aby som sa hrala sama so slovami lží bez miery, bez pravdy.

Ale keď chceme niekomu ublížiť, to ešte neznamená, že ho nemôžeme zároveň milovať. Medzi Deliou a jej matkou, ktorú, mimochodom, nikdy takto nenazve, vždy o nej hovorí len ako o Amalii, sa za tie roky nahromadilo veľa protirečivých skúseností a nie vždy sa dalo v nich vyznať, čo mali znamenať. Iba pár mesiacov pred matkinou smrťou ju bola v Neapole navštíviť a zaviedla ju do starého výťahu v ich dome, na poslednom poschodí, kam sa na strednej škole vždy chodievala skryť ako na svoje tajné miesto. Možno sa pokúšala vytvoriť medzi nimi blízkosť, akú nikdy nezažili, možno sa jej snažila naznačiť, že bola vždy nešťastná. Ale matka akoby nič nechápala. „Mala si za tie roky iného muža?“ opýtala som sa jej priamo. Mala som na mysli, či mala milenca po tom, čo opustila môjho otca. Bola to veľmi bizarná otázka spomedzi možných otázok, ktoré sme si kládli odkedy som bola dieťaťom. Ale jej telo pár centimetrov odo mňa, sediace na drevenej dlážke, nepreukázalo žiadne rozpaky. Dokonca ani v jej hlase nebolo znepokojenie, znel sebaisto a jasne: nie. Ani náznak toho, že by klamala. A tak som nemala žiadnu pochybnosť. Klamala.“

Ja som Amalia

Matka sa s ňou ani nerozlúčila, odišla náhle a bez vysvetlenia, akoby jej už na nej nezáležalo. Ale keď otvorí kufor, ktorý tam pre ňu zanechal už trochu pomätený Caserta, zistí, že sú tam šaty a bielizeň, ktorú jej matka chcela darovať, ale zomrela práve v deň, keď mala Delia narodeniny. Znovu je všetko trochu inak. „Možnože mojou najdôležitejšou úlohou počas týchto dvoch dní bolo plynule presunúť príbeh z jednej hlavy do druhej, transplantovať ho ako zdravý orgán, ktorý mi z lásky darovala moja matka.“

Nedôvera k iným ľuďom priviedla Deliu k tomu, že sa nikdy nevydala a nechcela ani mať deti. Čakala od svojej matky prejav lásky, obdivovala ju a chcela byť ako ona. Po rokoch čakania sa z nenávisti a zo strachu rozhodla odstrániť zo seba všetko, čo od nej prevzala. Chcela všetko prerobiť, aby sa stala sama sebou, oddelila sa od nej. Možno preto nechcela mať deti. „Žiadna ľudská bytosť sa odo mňa neoddelí s takou úzkosťou, s akou som sa ja oddelila od svojej matky, len preto, že som sa k nej nikdy nebola schopná definitívne primknúť.“

Keď už matka odišla z jej života, môže sa s ňou zmieriť. I so sebou. Na svoju fotografiu si dokreslí matkin účes. „Pozrela som sa na seba, usmiala som sa na seba. Ten staromódny účes, obľúbený v štyridsiatych rokoch, ale zriedkavý už koncom päťdesiatych, mi pristal. Bola tam Amalia. Ja som bola Amalia.“

Elena Ferrante: Zraňujúca láska
Inaque, Bratislava 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zraňujúca láska #kniha týždňa #Inaque #Elena Ferrante
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk