Kniha týždňa: Rozlúčka s Máriou

27.06.2018 14:00

Len málo textov je možné porovnávať s poviedkami Tadeusza Borowského. Nie je to otázka jeho výnimočného štýlu, ktorý vďaka modernistickým postupom a metaforickosti prepojenej so senzitivitou má blízko k textom Bruna Schulza či Roberta Walsera.

Tadeusz Borowski: Nech sa páči do plynu
Tadeusz Borowski: Nech sa páči do plynu

Popri umeleckej forme Borowského texty pútajú pozornosť aj výnimočnosťou témy, a síce skúsenosťou spisovateľa, ktorý prežil trojročné zajatie v koncentračnom tábore Auschwitz.

Pamätám si na prvé stretnutie s knihou Tadeusza Borowského veľmi dobre. Bolo to pred pár rokmi v jednom lodžskom antikvariáte, kde som si kúpil polorozpadnuté vydanie Rozlúčky s Máriou, určené poľským študentom gymnázií niekedy v 60. rokoch minulého storočia. Trvalo pár hodín, kým sme spolu s poľským básnikom Piotrom Macierzyńským knihu našli. Za Borowského vlastne môže on, pretože práve vtedy vydával svoju Antológiu esesáckych básní a tak sme spolu hovorili veľa o fašizme a literatúre. Keď som sa ho opýtal, akú poľskú knihu by mi odporučil na túto tému prečítať, bez zaváhania odvetil Rozlúčka s Máriou. Knihu som si bližšie prezrel až vo vlaku cestou domov. Keď som čítal predslov, s úžasom som si uvedomil, že v tej útlej knižke s husto vysádzaným textom na zažltnutých stranách je zachytené takmer celé autorovo dielo. Borowski síce prežil zajatie v koncentračnom tábore v Osvienčime, no po oslobodení si už nedokázal nájsť miesto v spoločnosti a rozhodol sa pre samovraždu. Umrel vo veku dvadsaťosem rokov.

Auschwitz novel

Väčšina autorov umiestňuje svoje príbehy do prostredia, ktoré dôverne pozná, a veľké existenciálne drámy necháva prežívať postavy, ktorých predobrazy sa nachádzajú v skutočnom svete. Zoberme si ako príklad campus novel alebo univerzitný román, ktorého autorom je zvyčajne zamestnanec univerzity alebo akadémie vied. Takýto spisovateľ opisuje svoje dobre známe, no pre väčšinu z nás uzavreté prostredie, vzťahy, avantúry a zážitky, obyčajne v tragikomickom svetle. Podobným autorom mohol byť aj mladý Borowski, keby bol mohol zostať na univerzite, keby nebola vojna, keby mu osud nebol pripravil niečo celkom iné.

Rovnako ako každý mladý autor aj on hľadal v prvom rade vlastnú formu písania, svoj autentický výraz, a to, že bol spisovateľ, ho nakoniec možno zachránilo, pretože aj keď sa dostal do koncentračného tábora, dokázal myslieť o tom, čo ho obklopovalo, literárne a nepodľahnúť tomu. Práve písanie Borowskému umožnilo literárne nazerať aj na vzťahy a hierarchiu v koncentračnom tábore, medzi ľuďmi odsúdenými na smrť.

Nebol to cynizmus, ale nutná obrana človeka pred neustálou a všadeprítomnou hrôzou smrti. Táto otvorenosť a úprimnosť sa podpisuje na vysokej literárnej kvalite jeho textov. Svedectvá z prvej ruky, nech sú akokoľvek dôležité, obyčajne nemajú veľkú literárnu kvalitu, ich zmyslom je vyrozprávať príbeh z jednej perspektívy, kedysi prežitej a dobre známej pravdy. V prípade Borowského platí presný opak, umenie na rozdiel od svedectva nikdy nehovorí konečnú pravdu, pretože vytvára dielo, ktoré autora presahuje, pravdou tak nie je to, čo chcel povedať autor, ale dielo samo.

Rozlúčka s ľudskosťou

Zbierka pozostáva zo siedmich poviedok, pričom prvá, titulná poviedka Rozlúčka s Máriou sa odohráva ešte pred bránami koncentračného tábora. Vie sa o táboroch, vie sa, čo sa tam deje, transporty z geta odchádzajú denne a Poliaci kšeftujú s fašistami aj so Židmi, ktorí sa snažia zachrániť a predávajú pod cenu svoj majetok. Borowski nehodnotí to, čo sa deje, štýl jeho písania je síce strohý, surový a skľučujúci, no zároveň neuveriteľne priamy, pokiaľ ide o pocity a nálady: „Tá židovka sa od vás odsťahovala? sprisahanecky zašepkal obchodník. – Presťahovala sa inam. – A čo bude s jej bytom? znepokojil sa obchodník. Naklonil sa mi k uchu: Ja som sa už s ľuďmi zhováral. Pán vedúci mal dnes dať preddavok. – Hľadajte si vedúceho, povedal som netrpezlivo a stiahol zo seba jeho labu. Prepáčte, zašepkal obchodník. Svetlo reflektora mu prešlo po tvári. Zažmurkal uhýbajúc pred žiarou. Reflektor osvietil ulicu a obchodníkovu tvár zalial súmrak. – Vracia sa do geta. Má tam dcéru, ktorá sa odtiaľ nemôže dostať. – No iste, súhlasne povedal obchodník: Aspoň zomrie s ňou ako človek…, ťažko vzdychol a zahľadel sa do tmavej ulice.“

Borowski dokonale a na malom priestore dokázal zachytiť zmeny vnútorných stavov svojich protagonistov, ktoré sa väčšinou pohybujú v kruhu. Najčastejšie sa totiž vracajú k tomu, že sa nič nedá zmeniť a treba žiť, všade naokolo je smrť alebo boj o život a človek sa k životu pridáva viac pudovo než z rozmyslu. Pudovosť stavia jeho protagonistov mimo dobro a zlo, morálka alebo etika sú vo svete, ktorý stratil transcendenciu, už len záležitosťami náhody a rozmaru.

U nás v tábore

Ešte krutejšie obrazy nachádzame v poviedkach U nás v Auschwitzi alebo v titulnej Nech sa páči do plynu, ktoré opisujú každodennosť života, ak sa táto forma existencie dá vôbec tak nazvať, táborových väzňov. V tábore platia ešte prísnejšie pravidlá než vonku a deliaca čiara medzi životom a smrťou je užšia, než si dnes vieme predstaviť. Hierarchia odsúdených na smrť je prísna: z pomedzi nich sú vyberaní aj strážcovia, a tak medzi odsúdencami panujú rovnako kruté, ak nie ešte krutejšie vzťahy ako medzi nimi a nadradenými príslušníkmi SS. Spolupráca či pomoc nesie so sebou vždy riziko smrti a dôverovať nemožno nikomu.

V poviedke Nech sa páči do plynu Borowski opisuje príchod transportu smrti do tábora, t. j. transportu s tými, ktorí pôjdu rovno do plynovej komory. Starší väzni ich pri vystupovaní z vlaku zbavujú majetku, jedlo a niekedy aj topánky či horšie oblečenie si môžu nechať, ale zlato a ostatné cennosti musia roztriediť a odovzdať príslušníkom SS, ktorí sa z bezpečnej vzdialenosti prizerajú celému tomuto divadlu. V tejto hraničnej situácii, keď ste odsúdencom na smrť s inými odsúdencami na smrť, ktorí však o tom zatiaľ netušia, sa prejavuje jediná forma táborovej humanity: „Existuje táborový zákon, že ľudí, ktorí idú na smrť, treba klamať až do poslednej chvíle. To je jediná prípustná forma ľudskosti.“

Rozlúčka s Máriou vyšla na Slovensku prvýkrát v roku 1974 v preklade Jozefa Gerboca a Jozefa Marušiaka. Reedícia tohto upraveného vydania má titul Nech sa páči do plynu, ktorý považujem za dosť nešťastný. Faktom je, že je to názov jednej z poviedok knihy a vydavateľ sa zrejme rozhodol využiť tento titul ako prvoplánový marketingový ťah. Zostáva preto dúfať, že zaujme najmä tých, ktorí by po knihe s názvom Rozlúčka s Máriou nikdy nesiahli. Upozorňovať, kam až dokáže zájsť primitívny populizmus, ktorý sa kvôli ľahostajnosti k vlastnej histórii a nedostatku sebareflexie vracia ako bumerang do dnešných dní, je stále naliehavejšou úlohou nás všetkých.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tadeusz Borowski #kniha týždňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk