Rozprávač a hlavný protagonista Gabriel Ferde je zvedavým pozorovateľom a svoju zvedavosť dokáže preniesť aj na nás. Formou krátkych príbehov sa pokúša poskladať si svoju minulosť zasadenú do obdobia 80. a 90. rokov.
Pri písaní je inšpirovaný metódou práce svojej manželky, ktorá ako kartografička hromadí a vyhodnocuje získané dáta pri meraní zemského povrchu. Rozprávač nám teda predvedie, ako to vyzerá, keď sa pomocou takejto metódy pristupuje k osobným a spoločenským témam. Otvára sa tak pred nami množstvo informácií zo sveta, ako aj z textov rôznych žánrov. Spolu s príhodami a so skúsenosťami rozprávača vytvárajú pestrý obraz planéty, plnej kultúrnych rozmanitostí, s akými sa mohol čitateľ stretnúť v predošlej tvorbe autora.
Nositeľmi týchto rozmanitostí sú takisto mnohé postavy, pri ktorých sa prejavuje záľuba rozprávača v drobnokresbe ich charakterov. Stretávame vedcov, spisovateľov, umelcov, tiež nádejných umelcov, ktorí už nádeje na úspech stratili. Oboznamujeme sa so slasťou i strasťou ich práce, s priebehom vedeckých konferencií, zahraničných návštev, kde občas dochádza k nedorozumeniu pre odlišné mentálne svety návštevníkov. Čítame tak malý prieskum mentality strednej a západnej Európy, rozprávač nám ukáže, ako to z pohľadu európskeho človeka funguje v budhistickom tábore. Spoznávame nadšených bádateľov, jasnovidku, dôstojníka, ktorý už vďaka uniforme nemusí predstierať sebavedomie, ľudí rôzneho duchovného naladenia. Nechýbajú ani problémoví susedia, ktorých do konfliktov dostáva rozdielny prístup k životu.
Polievame, čakáme…
V osobnej línii prózy sa zasa naznačujú rozdiely sociálne. Napríklad v podobe spomienky Gabriela na nevydarenú lásku, o ktorej v čase "socialistickej emancipácie“ stále rozhoduje spoločenské postavenie potenciálneho ženícha. Je to spomínanie na vzťahy, či už so ženou praktickou, alebo so ženou submisívnou, ktorá Gabriela odrádzala svojimi prílišnými citovými prejavmi. Ľúbostné vzplanutia sú, samozrejme, stvárnené s ironickým nadľahčením: "Začali sme sa rozprávať a ja som zistil, že Monika vie po maďarsky. A Monika zasa zistila, že aj ja viem po maďarsky. Farby okolitých predmetov (stoličiek a stolov) a farby okolitých rastlín (kvetov a buriny) zrazu zosilneli.“
Privátnych scén je dostatok. Sú často celkom obyčajné, bežné, čo by nebol problém, keby sa niekedy zbytočne nerozširovali bez výraznejšieho presahu alebo bez toho, aby ich rozprávač oživil zmenou pohľadu. Práve schopnosť rozprávača nazerať na situácie spôsobom, ktorý narušuje stereotypné videnie skutočnosti, je silnou stránkou prózy. Vychádza z jeho záujmu o veci, ktoré si zvyčajne nevšímame, hoci sú súčasťou našich životov.
Momenty zo súkromia stoja v kontraste k "veľkým dejinám“, z ktorých rozprávač celkom rád vytvára faktografický zoznam historických udalostí. Miestami je tento zoznam vyčerpávajúci, nie vždy je prítomná dostatočná previazanosť s ďalšími motívmi v texte. Ak sa však pri ňom objavia napríklad obyčajné činnosti človeka stvárnené rovnakou formou, nie je bezúčelný: "Začiatkom deväťdesiatych rokov vznikne Slovenská republika. Václav Havel sa znovu stane prezidentom, prezidentom Českej republiky.“; "Adriana je praktická žena. Keď vidí nevyužitú pôdu okolo nášho domu, navrhne, aby sme tam zasadili mrkvu. (…) Začiatkom deväťdesiatych rokov trháme burinu, okopávame zeminu, vysádzame mrkvu, polievame, čakáme.“
Uvedený citát pripomína, že vplyv spoločenského diania na jednotlivca môže byť celkom nenápadný. Možno v ňom vidieť aj súvislosť medzi všednou činnosťou a spoločenskou situáciou, pre ktorú bola snaha vytrhať burinu predchádzajúceho režimu a očakávať lepšiu úrodu celkom príznačná. Vidina lepšej budúcnosti je zároveň stvárnená ako ilúzia o individuálnom úspechu. Vykresľuje sa prostredníctvom komunity umelecky zameraných ľudí, ktorí už "nechcú spraviť dieru do sveta. Ani len malú. Jedného dňa zrazu zistili, že sa celkom dobre zaobídu bez celého toho cirkusu“.
"Len on vie“
Exkurzom do kultúrneho života Gabriel sprítomňuje atmosféru dobového akčného a konceptuálneho umenia, miestami vtipne, miestami pôsobivo interpretuje umelecké diela či výstupy. Cez umenie sa v próze načrtáva i tradičný kontrast mesta a dediny (odkaz na obrazy Gustáva Mallého a Edwarda Hoppera) alebo sa približuje priebeh umeleckých podujatí. Napríklad takej výstavy ukrajinských umelcov, cez ktorú rozprávač tentoraz ironizuje svoje patetické naladenie pre myšlienku slovanskej vzájomnosti: "Konečne som mal pocit, že títo Slovania sú civilizačnými bratmi… (…) Cítil som, že sme sa práve ocitli na prahu veľkej éry, na úsvite slovanského ducha, ktorý jediný môže zbaviť svet utrpenia, pretože len on vie, kde a v akých hlbinách prebýva nadnárodná pravda.“
Gabriel sa so svojimi úvahami o civilizačných rozdieloch presúva viac na západ. Objavujú sa v prostredí Holandska, kde študenti skúmajú krajiny tretieho sveta, z ktorých pochádzajú. Výrazný protiklad týchto svetov sa premieta v stvárnení "vzorného“ a podľa presných pravidiel prebiehajúceho života holandského človeka. Je opísaný funkčne zvolenou formou akéhosi návodu na život, ktorý však nie je možný pre všetkých.: "Holandský muž nevybočí z vytýčeného životného režimu (…) Doma ho čaká útulný dom. (…) Doma ho čaká ďalší počítač. (…) Doma ho čaká koníček.“ Paradoxne to "nemá v živote jednoduché. S holandským mužom nie je ľahko ísť na pivo. (…) V Holandsku sa problémy riešia rozumom, a nie inštinktívne.“
Je to aj planéta s vopred nastavenými vzorcami správania, ktoré rozprávač občas zveličí, aby vyzneli absurdne. Takisto sa zvýrazňuje pôsobenie "Veľkého brata“, stále prítomných mechanizmov manipulácie, čo napokon vedie Gabriela k neprestajnému podozrievaniu okolitých ľudí zo sprisahania.
Problémov má rozprávač viac, no predsa môže skôr rezonovať problém vnímania vlastnej telesnosti vo vzťahu k duši, ktorý je nezvyčajne spracovaný v Macsovszkého predchádzajúcej knihe Tantalópolis. S humorom a nadľahčením prináša niečo, čo sa môže viac dotknúť našej podstaty.
Čas je prikrátky
Súčasťou prózy Povrch vašej planéty je pre Macsovszkého typické spájanie umeleckého s vedeckým: "Ervín je prosto horlivý priaznivec hyperrealizmu. Pretože je v ňom niečo inžinierske, niečo vedecké, niečo hrozne poctivé.“ Asi preto sa rozprávač, ktorý preukazuje v kultúrnej oblasti široký prehľad, považuje za "neschopného logickej konklúzie“, pri mapovaní svojej minulosti si vypomáha kartografickou metódou a kvantovú fyziku považuje za fyziku estetickú. Práve pomocou teórií z kvantovej fyziky rozširuje povrch planéty o tému svetov rôznych dimenzií.
Pre pôsobivé nastolenie akéhosi nového rozmeru skutočnosti tu nie je priestor. Zámerom je skôr aj pomocou iných textov vypovedať, že popri tom, ako je správanie človeka určené spoločenskou realitou, stále môže existovať miesto, kde sa cítime voľnejší. Azda preto vyústi sila predstáv do fiktívnej cesty Gabriela a jeho manželky z izby ich obytného domu do Brazílie.
Ulicami mesta sa presúvame, ako je to v prózach autora zvykom, k literatúre. Rozprávač je obklopený množstvom kníh rôzneho obsahu a my môžeme vnímať akúsi jeho nostalgiu nad tým, že každá kniha predstavuje samostatný svet, že čas je prikrátky na to, aby bolo možné tieto svety spoznať. Cesta do Brazílie nie je len únikom od reality, ale snahou ukázať, že realitu vo svojej zložitosti nemožno uchopiť.
