Foto: Analog Vision
Totiž zaprorokoval som si, ako na Slovensku bude dobre, keď Maríne a Detvanovi požehná Jajkele. Obe prvé vety sa urodili nad knihou Jajkele pri káve s Tomášom Janovicom a Mirom Cipárom. Do sveta ju v roku 2018 vypravilo vydavateľstvo Petrus v grafickej úprave Františka Jablonovského a s ilustráciami Miroslava Cipára.
Začínať recenziu knihy originálneho skriptora rovnako láka siahnuť po niečom výnimočnom, vznášajúcom sa nad morom banalít, ktorými si žijeme zo dňa na deň. Poznáme sa však s Tomášom Janovicom ešte z čias odierania potápkovsky zúžených nohavíc v školských laviciach, a tak som si trúfol citovať hoci aj Vila Shakespeara. Dokonca v obrátenom garde – čiže z mínusu do plusu zaodetého – výroku lamentujúceho Henricha, toho čísla štvrtého.
Keď sa fakty hanbia, že sú faktmi
Predpokladám, že všetci sa občas obrátime a vnútorným pohľadom skontrolujeme „to-tam-za-nami“. Teda prečo by tak nečinil aj Tomáš Janovic, prečo by z mínusu do plusu neobracal Williama Shakespeara? Ako? Takto: (ne)márnil som čas, a čas teraz mňa (ne)márni.
Ale nazad k Jajkelemu, Janovicovmu alter egu. Najskôr zhodne zadefinovali dobu ich kávičkovania: Žijeme v posfaktuálnej dobe. Fakty sa hanbia, že sú faktmi. Potom sa fakticky držali faktov. Viedlo ich k tomu – nebezpečné – presvedčenie, že slovenčina je presná. Nebáli sa však a nám sa to vyplatilo, lebo Rodák s pamäťou je pamätihodnosť. A ešte, že Kto neberie, nech sa berie!, pretože Poslúžil, doslúžil.
Nuž pre rodákov žiadna sláva, keď im tí dvaja len tak spakruky pripomenú, že Nikdy nejde len o peniaze, aj keď ide len o peniaze. Pre ne rodák Aj honobí aj hanobí. A tak márna sláva, Netreba nám slušných, ale (po)slušných.
Foto: Petrus 2018
Aj teraz majú slovo sprisahanci
Keď Umberto Eco koncom 90. rokov 20. storočia uviedol do literárneho sveta termín intertextová irónia, pravdepodobne ani nerátal s tým, že termín urobí takú skvelú kariéru. Urobil však, a tak je dodnes prvotriednym pomocníkom pri zrovnoprávňovaní čitateľa takrečeno „ľudového“ a čitateľa intelektuálne – všetkými masťami – premasteného.
Tomáš Janovic s Jajkelem sú sprisahaní so zrovnoprávnenými čitateľmi. Ich intertextová irónia je síce láskavá, ale zároveň je aj plieskavá. Nepochybne sa aj rok po roku zostručňuje. Chcem povedať, že od istého času Tomáš Janovic píše predovšetkým aforizmy, a tak spomenuté zostručnenie na jednu, dve či dokonca tri vety patrí k podstate veci.
Čo je horšie: majú pravdu
Ako sa však intertextová irónia môže presadiť v jednej, dvoch či dokonca troch (intertextových) vetách? Neviem presne. Nazdávam sa však, že preto, lebo Janovic s Jajkelem rovnako roky rokúce chytajú – presnou slovenčinou – slovenčinu za slovo. Čiže ich rétorické pohrávanie sa neobišlo – nemohlo sa zaobísť – bez paradoxov, a tie paradoxy ich priviedli k pravde. Len na to potrebovali trochu času.
Vážené čitateľky, vážení čitatelia, Janovicove a Jajkeleho kávičkovanie nie je žiadna sranda. Uvedení páni nemoralizujú ani nás nemienia voľajako duchaplne poštekliť. Ale čo je horšie, ba najhoršie: majú pravdu.
Nuž a tak sa opodstatnenosť našich obáv zasa raz potvrdila.
