Cieľ je cesta

21.10.2018 16:00

Novela Josefa Pánka Láska v době globálních klimatických změn, víťazná kniha českej literárnej ceny Magnesia Litera 2018, prináša alegorický príbeh ľudského zblíženia v nehostinnom prostredí indického mesta Bangalore, kam prichádza český vedec Tomáš na konferenciu.

Josef Pánek: Láska v  době globálních...
Josef Pánek: Láska v době globálních klimatických změn

Spoznáva sa so záhadnou Indkou a tento vzťah tu reprezentuje ideál otvoreného sveta bez hraníc medzi ľuďmi z odlišných kultúr. Pripomína romantickú túžbu po jednote, od ktorej tu človeka oddeľujú hranice v podobe predsudkov, rasizmu, xenofóbie, sociálnych či kultúrnych rozdielov. Nie je to len rozpor Tomáša so spoločnosťou. Spoločnosť je hlboko vkliesnená v ňom. Preto je ťažké pred ňou uniknúť, či už do spomienok na islandskú prírodu, alebo do chudobných indických štvrtí. Priestor mimo komfortu a civilizácie má však vlastné zákony.

Zjavný návrat k repertoáru prvkov romantizmu (napr. chronotop cesty, výchova v spoločnosti a následná dezilúzia, rozorvaný hrdina, únik do prírody…) je tiež návratom k vážnosti, ktorá je síce nadľahčená humorom, iróniou, no nie je radikálne spochybnená. Irónia ohraničuje skôr realitu než svet ideí, preto ostáva v rovine hypotézy, či je indická žena skutočná, alebo je len výtvorom Tomášovej fantázie. Tým v knihe ostáva aj nádej na otvorený svet ľudského porozumenia.

S vecným odstupom

V próze sa práve pomocou osobnej roviny podarilo zachytiť aj tú spoločenskú a obe sféry stvárniť špecifickým spôsobom. Zážitkovo, emotívne, ale aj s ironickým nadnesením, no najmä s výrazným rozprávačským štýlom. Naliehavé a rozbiehavé rozprávanie môže pôsobiť rušivo a neusporiadane, no taktiež je výstižné pre rýchlo meniaci sa život, funkčne odráža vnútorný nepokoj hrdinu, ako aj ruch indického Bangalore. Nie je to turistická destinácia, ale priestor bližší k realite, zachytený akoby v surovom stave. Otvára sa pred nami živo vykreslený obraz dynamicky prúdiaceho mesta nepravidelných tvarov a dravých farieb.

Hluk, špina, rôzne pachy, bitky psov či len tak pohodené krvavé kusy mäsa sú súčasťou naturalistických výjavov v uliciach. Všetko to nízke a prízemné zároveň získava sakrálny nádych rituálu prostredníctvom opakujúceho sa obrazu ohňa. Oheň tu namiesto pouličnej lampy osvetľuje asfaltové cesty a naznačuje tak akúsi nepripravenosť človeka na urbanizáciu, nemožnosť dobehnúť zrýchlený svet. Tomáš sa na to všetko díva zhora, z okna svojho hotela plného zrkadiel, ktoré asi trochu symbolicky poukazujú na falošný obraz Indie. Stojí vysoko nad skutočným životom, chce mať na ňom účasť. Zostúpi dolu do ulíc a keďže je to typ hrdinu, ktorý sa snaží prekračovať pravidlá a odporúčania svojej európskej spoločnosti, vydá sa napriek upozorneniam známych do slumu, aby následne zavolal bývalej žene do Austrálie a zdieľal s ňou svoje dojmy.

V tomto telefonáte sa premieta iný možný život Tomáša, rodinný život každodennej reality, od ktorej unikol. Telefonát je príkladom účinne zvolenej formy rozhovoru bez vzájomnej reakcie na slová druhého, ktorá pripomína mechanické vymieňanie si informácií bez záujmu a s vecným odstupom tak vyjadruje citovú vzdialenosť a odlišnosť životného smerovania bývalých partnerov: „zrovna vyzvedávám našeho čtyřletýho syna ze školky, (…) a vy jí řeknete, že zrovna včera (…) se vám konečně poprvé v živote podařilo dojít do slumu…“

Únik do snov

Próza pripúšťa, no nepotvrdzuje, že únik od všednosti tu môže smerovať aj do snov. Zviditeľňuje sa cez líniu milostného vzťahu Tomáša s indickou ženou, ktorá je postupným hľadaním si cesty k druhému. On prekonáva vnútorný rasizmus, ona konvencie svojej spoločnosti, podľa ktorých by mohla ísť s mužom na večeru až po roku od spoznania sa. Na večeru s ním teda nejde, na hotelovú izbu však áno.

Dvojica milencov tak prechádza cez okno hotela na strechu vedľajšej budovy a práve motív okna možno chápať ako symbolický vstup do sféry predstáv. V ňom je prekračovanie hraníc medzi ľuďmi z odlišných svetov metaforicky zobrazené milostnou scénou, ktorá prebieha v akejsi imaginárnej atmosfére na blankytne modrej streche. Už samotná farba strechy tradične evokuje nebeské nekonečno, takisto môže navodzovať dojem obrátenej oblohy ako signálu nádeje, že nebo, teda otvorený svet bez hraníc, môže byť chvíľu aj na zemi a že tento ideál tu nie je celkom zrelativizovaný.

V knihe sa spoločenský aspekt darí zachytiť prostredníctvom hlbšieho osobného zážitku s ním, čo už nemožno povedať o akýchsi sociálnych náčrtoch v podobe zjednodušeného obrazu Európanov ako konzumentov či Indov, usmievajúcich sa vo svojej chudobe. Nepomôžu ani pertraktované témy akéhosi dôvernejšieho života bez technologických vymožeností.

Nehybný oceán

Ako reakcia na tlak expandujúcej civilizácie obstojí skôr islandská časť príbehu. Tvorí spomienkovú vrstvu z čias Tomášovej mladíckej cesty stopom okolo Islandu. Ako výpoveď o ľudskej pomoci je síce obmedzená zväčša len na praktické potreby a priestor pre skúsenosť druhého, islandského človeka, tak ostáva nevyužitý, no veľmi sugestívne pôsobia pasáže, ktoré nadväzujú na rousseauovskú tradíciu. Rehabilitované pocity či kult inštinktov tu predstavujú akýsi kľúč k porozumeniu prírode. Tomáš pripisuje inštinktom neznámu a rozumom neuchopiteľnú vyššiu silu, ktorá ho zastaví pred tušeným nebezpečenstvom na sopečnej stráni s gejzírmi.

Prírodné sily tu zároveň nadobúdajú mýtický charakter výstrahy či trestu, najmä pri predstavách protagonistu, že sopky, pod ktorými spáva, sa raz k nemu ako taký macbethovský les priblížia. Sopky sa síce nepriblížili, no on sa pokúsil priblížiť k jednej z nich. Ide o jeden z pôsobivých opisov, v ktorom metafyzické ticho islandskej krajiny vyvažuje expresiu Indie.

Cesta krajinou je plná realistických, ba až faktografických podrobností, no nevytráca sa z nej ani poetickosť. Symbolické náznaky vytvárajú priestor na asociácie, sú podnetné pre hľadanie významových podobností, napríklad s indickou časťou príbehu. Ideál otvoreného sveta, stvárnený vzťahom s Indkou, ktorú Tomáš v závere zúfalo hľadá, tu možno čítať cez romantický emblém nekonečnej cesty za nedosiahnuteľným cieľom: „…sopka zůstávala pořád stejně daleko, vůbec se nepřibližovala, jako by nebyla skutečná (…) sem tam z ní vystupovala plochá, lesklá skála, za zádama jsem měl oceán, byl šedej, lesklej a nehybnej.“

Obraz nehybného oceánu za Tomášovým chrbtom sugeruje nielen potrebu vymaniť sa zo životného ustrnutia a byť neustále v pohybe, ako je to pre jeho život na cestách príznačné, ale aj snahu hľadať a ísť za odpoveďou. Existencia sopky je tu spochybnená rovnako, ako je v závere spochybnená existencia indickej ženy. Odlesky skál v zornom uhle zasa naznačujú jej skutočnosti tak, ako sa naznačuje skutočnosť Indky, ktorá možno len neexistovala pre svoju indickú spoločnosť, z ktorej bola vyhnaná.

Chaos s pravidlami, ktoré nepoznáme

Tomáš napokon cestu za sopkou vzdáva a nachádza pozemskú krásu v pohodlí prírodného porastu. Podobne ako scéna na blankytne modrej streche, aj táto harmónia na zemi je len dočasná, zo svojho územia ho vyženú agresívne vtáky.

Prírodné zákony sa tak v knihe s problematikou postkolonializmu a sociálnych rozdielov približujú mocenským záujmom ľudí. Ich opakom môže byť opakujúci sa obraz indickej križovatky, ktorá má napriek chaosu svoj vnútorný poriadok.

Riadi ju tá istá neznáma sila, akú Tomáš pocítil na sopečnom poli. Je to pocitová stránka v človeku, ktorá ak je súčasťou celku, teda veľkej životnej križovatky, vypovedá o možnosti vzájomnej tolerancie na životnej ceste, kde je dostatok miesta pre všetkých a bez rozdielov: „není to zmatek, ale chaos s pravidly, která neznáme, a která proto nedodržujeme, a proto nemáme proč bourat a umírat. (…) máme nepřetržité vřeštění a troubení klaksonů, které ti ale neříká, že jsi idiot, ale říka ti, já jsem tady a jedu, stejně jako jedeš ty (…) Když si to uvědomíte, přestane vám to vadit.“

Argo, Praha 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#literatúra #kniha týždňa #Josef Pánek #Argo #alegória
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk