Počas dlhého tuláckeho obdobia sa Taliansku zakaždým vyhol… Taliansko si odkladal medzi záležitosti spojené s dospelosťou… Aj teraz sem prišiel s tým, že nejde do Talianska, ale na svadobnú cestu, čo je niečo úplne iné. A vôbec, teraz už mohol prísť, lebo už bol manžel. Teraz, uvažoval, už ho to nebezpečenstvo menom Taliansko neohrozuje.“ Jaj, jaj, aký brutálne silný môže byť príbeh! Riadna dráma! Svadobná cesta! Taliansko!
Antal Szerb (1901 – 1945), ktorého román Cesta za mesačného svitu v týchto dňoch vyšiel vo vydavateľstve Zelený kocúr v preklade Gabriely Magovej, bol jeden z výrazných zjavov maďarskej literatúry 20. storočia. Napriek tomu, že jeho otec prestúpil na katolícku vieru a Antal navštevoval piaristické gymnázium (neskôr študoval v Grazi a na peštianskej univerzite maďarčinu a nemčinu, obhájil doktorskú prácu z literatúry), zomrel v januári 1945 v pracovnom tábore v maďarskom Balfe, kde sa dostal pre svoj pôvod a kde ho vlastne na sklonku vojny strážnici ubili na smrť.
Hlavný hrdina románu Mihály, ktorý akoby mal zvláštnu, zriedkavú schopnosť nestarnúť, dokonca ani jeho spomienky na to, čo už nie je, akoby sa neopotrebúvali a neošúchali, neprestajne ich totiž vyťahuje zo svojho „svadobného“ kufra, akoby strhával nejaké závoje z vlastnej tváre aj z celého Talianska, z krajiny, vecí, ľudí, z toho, čo ho obklopuje, vytrvalo, ticho, postupne odkrýva akési zvláštne bohatstvo. Podobne je to s naším príbehom. Nevyčerpateľnosť však nepredvádza ako roztúžený a pôžitkársky človek, naopak, vedie ho istý druh vážnosti, ktorým na svet nazerá a zároveň aj ľahtikárstva, ktorým sa zbavuje zodpovednosti za to, aký svet, dobre, jeho svet, je! Jasne, Szerbov svet je! Alebo bol! Svet si nemožno privlastniť, a to náš, Szerbov Mihály vie, každá jeho časť, osoba, udalosť, predmet, krajina, mesto, srdce, vysvedčenie, dievča, voda, znamená nepredstaviteľne veľa. A náš milý Mihály od prvej strany možno aj sám pre seba celkom nečakane objavuje túto plnosť sveta a akési tajomstvo… Szerb má rád veci tajomné.
Po neistých chodníčkoch
Poďme však po poriadku, hoci poriadok v živote nášho hrdinu zdanlivo veľký nie je. Náš mladý hrdina totiž na svadobnej ceste po Taliansku, ach áno – Benátky, Florencia, Assisi, Gubbio, Rím – prichádza na to, že ešte nie je pripravený. Pripravený na praktický život bez romantických mladíckych ideálov? Využije teda okolnosti, nastúpi na zlý vlak, opustí svoju mladú manželku a vydá sa „putovať po celkom neistých chodníčkoch svojej mladosti, túžob a spomienok“.
„Ešte vždy si krotký synček svojho šedivého cteného pána otca, ešte vždy si malomeštiak. Ak ti odniekiaľ ponúkajú peniaze, musíš ich prijať, v tom sa zhodnú všetky religionistické autority. Lenže ty si sa ešte vždy nenaučil, že peniaze… na tých proste nezáleží. Nezáleží na nich tam, kde záleží na podstatných veciach. A peniaze sú potrebné, a ak sa o ne človek nestará, tak aj vždy sú. Koľko, odkiaľ a dokedy, to je celkom nepodstatné. Pretože všetko, čo súvisí s peniazmi, je nepodstatné. Za peniaze nemôžeš získať nič dôležité. To, čo dostaneš za peniaze, môže byť prípadne životná potreba, ale nie je to dôležité. Nikdy ťa nestojí peniaze to, pre čo sa naozaj oplatí žiť… Malomeštiaci však žijú z toho, že sa navzájom zásobujú nepodstatnými vecami, ktoré stoja peniaze, a robia to už tak dávno, že zabudli na veci, ktoré nič nestoja, a pokladajú za podstatné to, čo stojí veľa peňazí. A to je najväčšie šialenstvo. Nie, Mihály, peniaze netreba brať do úvahy. Treba ich prijať ako vzduch, ktorý človek vdychuje, a nepýta sa, odkiaľ prichádza, keď nepáchne.“
Čitateľ má po celý čas dojem, že ten trochu tragikomický hrdina Mihály chôdzou aj držaním pripomína autora knižky, a poteší sa, keď sa dočíta, že ide o „silne autobiografický“, esejisticky ladený mystický román, ktorý je vraj autorovým najúspešnejším dielom. „Praktický život je mýtus, bluf, ktorý si pre vlastnú útechu vymysleli tí, ktorí nie sú schopní venovať sa duchovným veciam. Lenže ty máš viac rozumu, než aby si im na to skočil.“
Stav mysle
Čítala som predtým Szerbovu knižku Prázdny hrob, a po celý čas som mala dojem, akoby rád usmerňoval svoje nadanie po bočných cestách, tajných chodníčkoch a vlhkých chodbách či katakombách, zavše iba preto, aby čitateľa zaujal, pobavil, nastrašil, a ukázal mu, že mladosť, túžba, praktický život či láska zavše sú veľmi malými hracími plochami vzbudzujúcimi až klaustrofobické životné pocity, takže čitateľ nie je ani náhodou prekvapený, ak sa ocitne zoči-voči prázdnemu hrobu či v úzkom tmavom otvore vedľa schodiska určenom pre rakvu… Všeličo sa tu deje naopak, chodníčky nášho hrdinu sú kľukaté, no napokon ho dovedú k starým kamarátom z mokrej štvrte aj starej láske, ktorá, samozrejme, hrdzavie, ale práve tá hrdza sa stáva jej ozdobou, skrášľuje ju, stajomňuje a svojím spôsobom aj zušľachťuje. Na svadobnej ceste sa skrátka s naším hrdinom niečo stane, čo, to sa ani nedozvieme, ba ani nás to nezaujíma viac ako to, ako sa dostane zo svojej prekérnej situácie a čo bude potom. Náš Mihály nie je nejaký tajnostkár, na rozdiel od svojho apu Antala Szerba.
Vieme, že popíja, pripijeme si s ním, slopať sme ho však nikdy nevideli, ale večne akoby bol pripitý, nie veľmi ani škandalózne, ak nepovažujeme za škandalózny už jeho samotný vstup na scénu… Oči sa mu stále lesknú, až to čitateľa dojíma, ale nerozplače, zavše má dojem, že to autor iba takto vzletne žartuje. Ustavične akoby poľoval na naozajstný život. Stretáva starých priateľov, nie, vyhľadáva príležitosti, aby ich stretol a zistil, že život, hracia plocha, teda hrdza, že hrdzavý život… škoda reči… od každého z minulosti niečo očakáva a oni sú dospelí, vážni a zodpovední! Život sleduje nedôverčivo, akoby bol chorý. A jeho kamaráti ani nevedia, čo chce, tak sa mu nedostáva ničoho.
Stéphane Mallarmé povedal, že všetko na svete existuje, aby z toho vznikla kniha. Cesta za mesačného svitu je knižka o veciach, ktoré neexistujú, po ktorých túžime, a ak ich získame, strácame ich definitívne. Je putovaním mladého Mihálya, mňa alebo iného čitateľa dosť nevypočítateľným terénom, kde vás zavše potkne sám autor! Súčasťou literárnej výbavy Antala Szerba je zvláštny humor. Dostane sa tak blízko, že vám odrazu šermuje takmer pod nosom, musíte sa usmievať, ale zranenia sú smrteľne vážne a následky možno ponesiete celý život. Čitateľský zážitok sa stane „stavom vašej mysle“ a veselo vám nebude.
Ľahko a vážne
Antal Szerb je autorom viacerých románov, ale aj dvoch významných literárnohistorických diel: Dejín maďarskej literatúry a Dejín svetovej literatúry. Szerb píše ľahko, strhujúco, keď je najvážnejší, žartuje, keď žartuje, myslí to vážne, je dekadentný a starosvetský zároveň, svieži aj staromódny, ironický aj strohý. Román Cesta za mesačného svitu (Utas és holdvilág) vyšiel v roku 1937, ale prvou knižkou, ktorú publikoval, bol román Legenda o Pendragonovi, čerpajúci z mytológie Britských ostrovov. Jeho cesty po Taliansku inšpirovali nielen román Cesta za mesačného svitu, ale aj denníkové záznamy Tretia veža. Antal Szerb si akoby až dnes našiel svojich čitateľov. Jeho diela vychádzajú v mnohých prekladoch.
Antal Szerb: Cesta za mesačného svitu Preklad Gabriela Magová, Zelený kocúr 2018
