Foto: Slovart
V knihe Presvitnutia je ľudí skutočne veľa – Ľudmila, Paul, Jean aj ostatní bez mena. Krátky románik dievčaťa z chovproduktu cez stretnutie dvoch žien, ktoré vyústi do dlhého nočného rozhovoru pri poháriku, dojímavý opis priateľstva kamionistu so starým psom či ironické zamyslenie mladého muža cestujúceho vlakom zo svadby svojej bývalej snúbenice s iným. Všetky poviedky Zdvorilá láska, Môj pes zomiera, Bojovníčka, Pešiak, Chlapča, Happy Meal a Body za život sa vyznačujú autorkiným pochopením pre ľudské slabosti, neresti, vášne i bolesti, vďaka ktorým sa v tých najneočakávanejších chvíľach učíme, kým v skutočnosti sme.
Takmer všetky postavy sa rozprávajú v noci a vo chvíli, keď v živote prestali rozlišovať deň a noc. Rozprávajú sa, aby sa pokúsili vidieť jasnejšie, odhaľujú sa, zdôverujú, „presvitajú“ sami v sebe. „Všetkým sa to nepodarí, no ich úsilie ma dojíma. Je domýšľavé hovoriť o svojich postavách a priznať, že vás dojali, ale opakujem: pre mňa to nie sú postavy, sú to ľudia, skutoční ľudia, noví ľudia a tých vám venujem,“ dodáva autorka zbierky krátkych próz.
Anna Gavalda, jedna z najznámejších súčasných francúzskych spisovateliek, sa narodila v roku 1970 v Paríži. Vyštudovala modernú literatúru na univerzite Sorbonna. Živila sa ako predavačka, uvádzačka, pokladníčka, hosteska a redaktorka. Pracovala tiež ako učiteľka, dnes má vlastnú rubriku v časopise Elle. V roku 1999 debutovala zbierkou poviedok Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal. Po obrovskej vlne záujmu bola preložená do 19 jazykov a v roku 2000 získala cenu RTL-Lire. Rovnaký úspech mali aj ďalšie poviedky Pár gramov pohody, Billie či Lepší život. Aj v novej zbierke próz z vydavateľstva Slovart ostáva verná atribútom svojej tvorby – záujmu o človeka, vcíteniu sa do jeho myšlienkového sveta, snahe interpretovať jeho osud s nadhľadom, humorom aj iróniou.
Úspech jej poviedok a románov spočíva aj v jednoduchom, takmer minimalistickom štýle. Sú skratkovité, ale obsahom nasýtené vety zámerom? „Často vravím, že sa snažím písať knihy pre ľudí, ktorí neradi čítajú. Nie je to z mojej strany demagógia. Jednoducho ide o to, že aj ja sama uprednostňujem knihy, ktorých strany sa otáčajú samy. To neznamená absenciu štýlu, naopak, znamená to, že spisovateľ svoje myšlienky jasne zostavil a ľahko ich sformuloval (slovami Jeana de La Fontaine), a najmä, že nechal zaznieť svoj ,hlas'. Vety a myšlienky, ktoré sa zdajú najsamozrejmejšie, si často na začiatku vyžadovali najviac práce,“ hovorí autorka. Francúzsky originál Fendre l'armure preložila do slovenčiny Marta Činovská.
